Ľudia z terénu: Almužna času a pozornosti je žiadanejšia, než zopár drobných do vrecka

Kto sú dnešní núdzni a čo im vlastne chýba? Dávať či nedávať im peňažnú almužnu? Aké iné formy almužny sú v dnešnej dobe aktuálne? Prináša vôbec darovaná almužna nejaké ovocie? O svoje postrehy a skúsenosti sa s nami podelili vysokoškoláčka Lenka Borková, sociálna pracovníčka Katarína Liptáková a salezián Peter Žatkuľák SDB, ktorí zblízka hľadia do očí chudobe a sociálnemu vylúčeniu.

SVOJOU PRÍTOMNOSŤOU CHCEME CHUDOBNÝM PRINAVRÁTIŤ POCIT DÔSTOJNOSTI A DÔLEŽITOSTI

Vysokoškolská študentka Lenka Borková sa s núdznymi stretáva v rámci dobrovoľníckej služby v komunite Sant’Egidio, ktorá sa v Banskej Bystrici venuje najmä ľuďom žijúcim na ulici. „Naša služba spočíva prioritne v priateľstve a budovaní vzťahov s „kamošmi z ulice“, ale samozrejme, keď vieme, snažíme sa im pomôcť i materiálne,“ približuje činnosť komunity Lenka. Počas pandémie ľuďom bez domova rozdávali napríklad respirátory, rúška či dezinfekciu, ktoré im zabezpečilo mesto, v zime dobrí ľudia zvyknú venovať i rôzne oblečenie. „Nie je to však pre nás priorita, na to sú v mestách iné organizácie,“ podotýka mladá študentka. Zdôrazňuje, že pre ich komunitu sú kľúčové vzťahy. „Najväčšou chudobou mnohých ľudí je práve samota, nezáujem od iných, strata pocitu dôstojnosti a dôležitosti,“ zamýšľa sa vysokoškoláčka, „a práve to sa im snažíme prinavrátiť svojou prítomnosťou.“ Dodáva, že podstatným pilierom ich komunity je modlitba, na ktorej sa mimo pandémie vždy zúčastňujú aj mnohí kamaráti z ulice. Samotu a pocit bytia na chvoste spoločnosti Lenkini priatelia z ulice ešte viac pocítili v začiatkoch pandémie. „Všetci sme sa zatvorili doma do svojich obydlí, no oni sa nemali kam skryť,“ spomína si, „mnohí mi vraveli, že to bol veľmi zvláštny pocit žiť vo vyľudnenom meste.“ Okolnosti pandémie znamenali výraznú zmenu aj pre Lenku a jej tím. „Na službu sme začali chodiť oveľa častejšie ako bežne,“ konkretizuje „my dva-trikrát týždenne, kamaráti v Bratislave až štyrikrát do týždňa.“ Jedným slovom ubezpečuje, že počas stretnutí dbajú na bezpečnosť a dodržiavanie všetkých opatrení.

„Jednou zo zásad komunity Sant´Egidio je, že peniaze počas toho, kedy sme v uliciach ako komunita, nedávame,“ hovorí Lenka Borková, „dokáže to dosť narušiť vzájomný rozhovor, cez ktorý sa snažíme budovať skutočné priateľstvá.“ Z vlastnej skúsenosti hovorí, že v rozhovore možno zistiť, že človeku sa dá pomôcť aj inak, ako finančne. „Nevravím, že darovať euro-dve je zlé, ale z dlhodobého hľadiska to nie je riešením,“ pokračuje študentka výtvarného umenia. Nemá všeobecnú radu, kedy je dobré dávať peniaze ľuďom na ulici, hoc ona sama to občas zvykne robiť. Riadi sa pri tom vlastným svedomím. Zdôrazňuje, že v konkrétnych situáciách je dôležitá vnútorná reflexia, zhodnotenie úmyslu, prečo peniaze dávame alebo nedávame. „Dal som mu tých pár centov preto, že som chcel, aby mi rýchlo dal pokoj alebo som pri chudobnom človeku strávil čas, vypočul si ho a chcel som mu reálne pomôcť?“ pýta sa. Takisto je rozdiel nedať peniaze, pretože ich naozaj nemáme k dispozícii a nedať preto, že nechceme „mrhať“ financiami, hoci ich máme dostatok, „Nič nám nezaručí, že človek na ulici nepoužije peniaze na alkohol,“ priznáva vysokoškoláčka. Upozorňuje však, že nie vždy je to tak a ľudia na ulici často reálne sú hladní, smädní alebo potrebujú lieky. „Keď niekto nechce dávať peniaze, je dôležité aspoň nenechať daného človeka nepovšimnutého, vypočuť ho a prípadne mu kúpiť niečo malé pod zub, ak má záujem,“ navrhuje Lenka, ako možno prejaviť dôstojnosť človeku v núdzi.

 

 

POTREBUJEME MENEJ MORALIZOVAŤ A VIAC NAČÚVAŤ

Práve pozornosť, záujem a darovaný čas považuje mladá študentka Lenka za formu almužny, ktorá sa vždy hodí. „Niekedy netreba ani nič hovoriť,“ delí sa o skúsenosti, „každý z nás pozná ten pocit, keď potrebuje niekoho, komu sa môže len tak vyrozprávať, často bez toho, aby sme potrebovali spätnú väzbu či radu.“ Vníma, že máme často tendenciu viac moralizovať, ako načúvať. „Toto poradie je dobré z času na čas vymeniť,“ zamýšľa sa Lenka. V neposlednom rade je podľa nej aktuálnou i almužna v podobe toho, že sa snažíme nadviazať kontakt, zoznámiť sa a pamätať si meno núdzneho človeka. „Každý má rád, keď ho oslovujú po mene,“ naznačuje, „ten človek na lavičke nie je anonymný, i on má svoje meno.“

Obhliadnuc sa za niekoľkoročnou službou medzi bezdomovcami Lenka veľmi jasne vníma ovocie darovanej almužny. Hovorí, že niektorí z kamarátov sa aj vďaka priateľstvám s „egídiovcami“ dostali z ulice. „Keď bojovali so svojimi závislosťami, bol tu pre nich niekto, kto ich podržal, vypočul, motivoval nevzdať sa,“ konkretizuje, „viacerí z nich dnes majú vlastné bývanie a prácu.“ Rovnako i materiálna pomoc prináša veľmi konkrétnu úrodu. „Väčší nákup potravín pre chudobnú rodinu pomôže, aby deti nehladovali, mali silu sa učiť, vzdelávať a pracovať,“ uvádza príklad Lenka Borková.

Je presvedčená, že minimálne duchovnú či psychickú almužnu potrebuje rovnako človek na ulici, ako i každý z nás. Na to, ako spoznať, kto potrebuje aj finančný dar, nemá Lenka presný návod. Odporúča však používať zdravý úsudok a svedomie vedené milosrdenstvom. „Nestačí len rácio, treba nám hlavne empatiu,“ naznačuje. Ak však niekto nemá prostriedky na finančnú almužnu, je to podľa Lenky v poriadku, keďže všetci môžeme darovať svoj čas. „Ten nikdy nestráca na svojej hodnote a ak ho venujeme chudobným, môže sa nám to vyplatiť viac, ako by sme čakali,“ uzatvára členka komunity Sant´Egidio.

 

 

PEŇAŽNÁ ALMUŽNA JE DOBRE DAROVANÁ, AK NEUŠKODÍ TELU ANI DUŠI OBDAROVANÉHO

Katarína Liptáková pracuje ako sociálna pracovníčka v Dome Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Je to domov sociálnych služieb zriadený Inštitútom Krista Veľkňaza v Žakovciach. 35 mužov a žien, ktorí do zariadenia prišli zo svojho rodinného prostredia alebo z ulice, spája odkázanosť na pomoc inej osoby. Katarínina práca zahŕňa sociálne poradenstvo a s tým spojené rôzne administratívne úkony, ale tiež pre nich organizuje rôzne podujatia, ako sú napr. výlety či fašiangové zábavy. „Spolu s mojimi kolegami sa snažíme vytvárať čo najvhodnejšie prostredie pre našich klientov, aby sme im umožnili plnohodnotne a kvalitne žiť svoj život,“ opisuje svoju prácu Katarína.

Príjmy klientov zariadenia často nevystačia ani na poplatok za poskytované sociálne služby i potrebné lieky. To však podľa Kataríny nie je ich hlavný a jediný problém. „V prvom rade bieda našich klientov spočíva v osamelosti, opustenosti a v nedostatku lásky,“ hodnotí, „sú to väčšinou starší ľudia, z ktorých niektorí stratili svojich príbuzných, a tak ostali sami, bez pomoci, ktorú potrebujú.“ Dodáva, že niektorí, ktorí ešte majú svojich príbuzných, sa s nimi často nechcú kontaktovať, pretože ich vzťahy sú zlé, veľmi zanedbané z minulosti, prípadne sa hanbia za to, ako svojim najbližším ublížili a do akej životnej situácie sa dostali.

Napriek neľahkým osudom a nepriaznivej ekonomickej situácii Katarína nezvykne dávať peňažnú almužnu. Snaží sa však byť vnímavá na potreby svojich klientov a almužnu im prejavovať rôznymi maličkosťami. „Dávať almužnu neznamená dať žobrákovi len kúsok chleba alebo pár eur,“ vysvetľuje, „zahŕňa to všetky dobrodenia, ktoré v duchu lásky preukazujeme svojmu blížnemu, či už jeho telu alebo duši.“ Priznáva, že nepozná univerzálny kľúč, ako rozpoznať, kedy a ako almužnu dávať či nedávať. „Myslím si však, že peňažná almužna je vždy dobre darovaná, ak neuškodí telu ani duši obdarovaného,“ uvažuje.

Pojem almužna si Katarína vysvetľuje ako láskavé gesto úprimnej pozornosti voči tomu, kto sa k nej priblíži a žiada jej pomoc. V tomto kontexte považuje za dôležité využívať i mnohé nefinančné formy pomoci. „Núdzni jednoznačne potrebujú dar nášho času a pozornosti,“ konkretizuje a dodáva, že táto forma almužny je špeciálne potrebná v tomto období, keď sú mnohí prijímatelia sociálnych služieb zatvorení v sociálnych zariadeniach bez možnosti fyzického kontaktu s blízkymi či priateľmi. „Vždy aktuálne je aj darovanie hmotných vecí, či už ide o hygienické potreby, trvanlivé potraviny, oblečenie, alebo rôzne krížovky a knihy“, vymenúva Katarína. Vraví, že vníma vďačnosť a úprimnú radosť, ktorú u klientov vyvoláva akákoľvek darovaná almužna. „Často tiež strávia hodiny v modlitbe za svojich dobrodincov,“ dodáva.

Mladá sociálna pracovníčka zdôrazňuje, že v duchu slov pápeža Františka nemožno stotožňovať almužnu s obyčajnými drobnými, ktoré venujeme náhlivo, bez pohľadu na osobu, a bez toho, aby sme sa zastavili na slovo a zistili, čo naozaj potrebuje. „Preto nám prajem, aby sme sa dokázali zastaviť pred darovaním akejkoľvek almužny a hľadieť do tváre, do očí osoby, ktorá nás žiada o pomoc,“ zakončuje Katarína, „tak sa nám snáď podarí rozlíšiť medzi chudobnými a rôznymi formami žobrania, ktoré nejdú v prospech skutočne chudobných.“

 

 

KÝM MATERIÁLNA POMOC JE DAROM, INTEGRÁLNY ROZVOJ ČLOVEKA V NÚDZI JE NAŠOU POVINNOSŤOU

Don Peter Žatkuľák je jeden z členov saleziánskej komunity pôsobiacej na košickom sídlisku Luník IX. „Rómovia sú naši najbližší susedia a aj naši adresáti,“ začína rozprávanie mladý kňaz, „priamo v srdci sídliska je Kostol zmŕtvychvstalého Krista, pastoračné stredisko i naše bývanie“. Vysvetľuje, že ich službou je v prvom rade samotná prítomnosť medzi Rómami. „Spoločná i osobná modlitba, katechéza, krsty, ako i vedenie neformálnych rovesníckych skupín detí a mladých, doučovanie a osobné stretanie sa v uliciach sídliska,“ približuje don Peter, „to sú naše prostriedky k stretnutiu sa človeka s človekom, a následne Boha s človekom a človeka s Bohom.“

Vníma, že adresátmi ich činnosti sú viac chudobní duchovne, ako materiálne. „Cez mnohé zranenia a zneužívania v detstve totiž nemajú dostatočne rozvinuté základné postoje,“ odôvodňuje svoje tvrdenie. Mnohokrát im podľa jeho slov chýba sebaúcta i úcta k druhému – odlišnému, zdravé sebavedomie, citová vyrovnanosť a schopnosť zvládať emócie, schopnosť vytvárať si vzťah s osobným Bohom, ako i s ľuďmi z majority, manuálna zručnosť či logické a abstraktné myslenie. „Sú to proste ešte nerozvinuté Božie deti,“ s otcovskou láskavosťou konštatuje misionár Peter.

Pomoc miestnej komunite Rómov má svoje špecifiká a vyžaduje si systematický prístup. „Keď materiálna pomoc predchádza duchovnú, potom už o duchovnú nemajú záujem,“ prezrádza skúsenosť komunity don Peter a dodáva, že kým materiálna pomoc je darom, osobnostný (integrálny) rozvoj človeka v núdzi považuje za svoju povinnosť. Hovorí, že rád pomáha tým, ktorí sa snažia. „Nenútime ich k vnútornej zmene svojich postojov, len im pomáhame na nimi zvolenej ceste,“ upresňuje saleziánsky kňaz, „pomáhame im naštartovať vnútorný motor – sebamotiváciu a dôveru voči Ježišovi – a oni poletia a priberú aj ďalších.“ Činnosť komunity ilustruje známym príslovím o tom, že hladnému nestačí dať rybu, ale treba ho naučiť chytať ryby; a dodáva, že ich túžbou je naučiť Rómov dokázať sa s nachytanými rybami aj podeliť. „Keď pomôžeme niektorým postaviť sa na nohy, oni radi pomôžu ďalším, netreba to robiť za nich,“ vysvetľuje, „základom je mať s nimi osobný vzťah, poznať sa navzájom a nedovoliť im zneužívať našu dobrotu.

 

 

POTREBUJEME VIAC VĎAČNOSTI A MENEJ NÁROKOVATEĽNOSTI

V súvislosti s finančnou almužnou don Peter vníma potrebu ozdraviť očakávania v spoločnosti. „Na Slovensku sme si zvykli, že keď nemám, je povinnosťou druhých dať mi, a tak vyriešiť svoj problém,“ vysvetľuje svoj pohľad don Žatkuľák, „potrebujeme však viac vďačnosti a menej nárokovateľnosti.“ Je tiež presvedčený, že vzdelávanie a výchova detí a mladých je budúcnosťou spoločnosti. „Ak sú deti len zdrojom citovej radosti a zdrojom financií, ako z nich vyrastú osobnosti schopné budovať spoločnosť?“ pýta sa kňaz pôsobiaci medzi Rómami. Podľa jeho mienky stretnutia s ľuďmi bohatými na ľudskosť v nás budujú srdce, rozvíjajú myseľ a utvárajú charakter. Vníma tiež, že chudobní potrebujú stretať „BOHatých“ ľudí, aby sa nimi aj sami stali. „Sme Božie deti, tak nech podľa toho aj žijeme,“ povzbudzuje.

O tom, že už trinásty rok prítomnosti saleziánskej komunity na Luníku IX má zmysel svedčia rómski animátori, ktorí sa z prijímateľov darov časom stávajú zároveň ich darcami. „To je veľké ovocie almužny výchovy a evanjelizácie, keď spolu s adresátmi môžeme slúžiť druhým na poli výchovy a evanjelizácie, a tak meniť spoločnosť k lepšiemu,“ teší sa z plodov práce don Peter. A ako je možné rozlíšiť, kto naozaj potrebuje našu almužnu? „Kto od nás dostane dar – dar nášho času, dar jedla, dar výchovy a vzdelávania, dar evanjelia – a je zaň vďačný a delí sa oň s druhými, s tým sa veľmi rád opäť podelím o prijaté dary,“ uzatvára mladý saleziánsky misionár.

 

Foto: archívy respondentov