Otvoriť trinástu komnatu

Pamätám si, ako ťažko sa môjmu drahému otvárali dvere na jeho izbe, ktorá bola staromládeneckým hniezdom so všetkým, čo k tomu patrí – a to novomanželky, ako ja, prehĺtajú náročne. Nikdy predtým som tam nebola.

Dodnes si ten jeho skrúšený, no napätý výraz tváre pamätám. Vôbec netušil, ako zareagujem a priznal obavy. Jeho úprimnosť ma dostala. Ale musím zároveň povedať, že to bolo jediný raz za celé obdobie pred aj po svadbe, kedy mi neotvoril dvere svojho srdca úplne dokorán.

 

Nedrž kľúč

Mať medzi sebou dobrý vzťah znamená pustiť toho druhého do všetkých zákutí svojho „ja“. Do všetkých znamená dovoliť mu, aby vo mne čítal a rozumel (pokiaľ to logicky ide), čo sa vo mne odohráva, čo prežívam, po čom túžim, čo ma zlostí, o čom snívam. Tento otvorený prístup je veľmi dôležitý práve pre vybudovanie mostu od jedného k druhému – tak, aby sme sa mohli spolu stretnúť nad vodami vlastného egoizmu a ostali „suchí“.

Na druhej strane: mať odvahu otvoriť úplne všetko znamená vydať sa celkom do „rúk“ môjmu manželovi/manželke. Ak som to schopný urobiť, znamená to, že môj milovaný má u mňa takú dôveru, že nemám obavy podeliť sa o čokoľvek, čím prechádzam: bez ohľadu na to, či je to dobré alebo nie, či sa mu to bude páčiť alebo nie. Mať istotu, že ma prijme bezpodmienečne, teda so všetkým, čím som. Tento postoj je znamením zrelej a rastúcej lásky, pretože zároveň upevňuje jednotu a intimitu duší oboch manželov. Práve podelením sa o tie najtajnejšie veci (ktoré možno nepovieme ani najlepšej kamoške či mame), sa manželia stávajú ešte viac jedno, ich puto zosilnie a je schopné odolávať skúškam.

Čo to znamená? Nedrž kľúč od svojho vnútra, od svojej trinástej komnaty: pre tvojho milovaného, aj keď sa to usiluješ akokoľvek skryť či zamaskovať, je príliš viditeľné a zraňujúce zažívať, že nedávaš všetko, čo máš. Presne tento postoj opatrnosti a nedôvery rozbíja jednotu a spolupatričnosť. Nech by to bola aj taká hlúposť, že som v čase pred výplatou  neodolala a kúpila si nové topánky. Spoločné dôverné pozhováranie sa prináša do vzťahu radosť a sviežosť, otvorenosť a žičlivosť – kým opak, teda uzavretosť, prináša strach, smútok, podozrievanie, neistotu, zraňovanie a rozpad puta.

Otázka zostáva jednoduchá: čo z toho chcem?

 

 

Byť jednoduchí, láskaví a pravdiví

Niekedy vidíme celý náš vzťah a našu komunikáciu veľmi komplikovane. V mysli kalkulujeme, čo asi povie, urobí ten druhý, ak mu poviem, že… Príliš skoro sa oddávame strachu, obavám, nepokoju – miesto dôvery  prameniacej z lásky. Z druhej strany je to pre mňa aj výzva, aby som túto dôveru, prijatie, láskavosť a pravdu, žičlivosť a radosť dával aj ja.

V manželstve nám často chýba bezprostrednosť a spontánnosť dieťaťa, ktoré vie, že je milované a nebojí sa všetko kedykoľvek a kdekoľvek „vyklopiť“ tak, ako to cíti: presne tento postoj sa potrebujeme naučiť znovu, aby sme dokázali mať dvere svojej trinástej komnaty otvorené dokorán. Odbiť príležitosť na otvorenie sa poznámkou či myšlienkou „To ona aj tak nepochopí, je v tomto úplne mimo,“ alebo „Nedá sa s ním na túto tému vôbec hovoriť,“ sú vážnym signálom o trhline v jednote medzi manželmi.

Je jasné, že práve takéto bezprostredné dávanie sa so všetkým, čím som, prináša riziko zranenia a nepochopenia. Ale napriek tomu sa oči lásky musia stále (učiť) dívať s dôverou. Je jasné, že nám kolobeh dní niekedy nedovolí povedať všetko a hneď, pracuje skleróza a občas aj chaos, no ide o vedomé otvorenie sa bez zábran, kedy som schopná odpovedať či sama iniciovať správy z hlbín duše.

 

 

Miesto post ex

Tiež mi dlho trvalo, kým som sa naučila mnohé veci vysloviť – a môjmu drahému, kým sa ich naučil prijať bez potreby racionálneho poradenstva či chlapsky pragmatického postoja. (A tiež nás to oboch zraňovalo). No dnes mnohé naše denné či nočné „šepkania“ na úrovni úplnej dôvernosti sú tak silné, že nepociťujem potrebu behať za kamarátkami a rozoberať s nimi veci manželské, ani osobné.

Môcť vysloviť všetko, čo v sebe nosím, bez obáv, ma robí slobodnou, a ak som slobodná, som oveľa viac otvorená láske, ktorú chcem navracať.

Pred pár mesiacmi som v jedno ráno dostala od môjho manžela usmernenie: „Láska, šetríme, na účte je bieda. Musíme do výplaty vydržať.“ Táto dôverná informácia mi dodala sebadôveru: môj muž mi zveruje starostlivosť o to, aby sme prežili. Chce to znášať so mnou. Cez deň sme aj telefonicky spolu hovorili a znovu som ho utvrdila v tom, že držím líniu šetrenia. Poobede som však šla do mesta a… uvidela šaty snov. Bojovala som… neboli drahé, ba dokonca som toľko v peňaženke mala, ale šlo o princíp: mlieko, chlieb, jogurty – alebo mamine šaty. Predsa som si ich kúpila. Položila som ich doma na posteľ, hoci som mala nutkanie ich skryť a zakamuflovať výpadok financií šetriacim obedom na druhý deň. Trpezlivo som čakala, kým môj manžel príde domov, vyzlečie sa. Vkročil do spálne a skôr, ako som stihla otvoriť ústa, nadšene zakričal: „Obleč si to! To je nádhera!“ Zmätene som sa začala ospravedlňovať, že som porušila rozpočtové provizórium, že to nahradím… no môj drahý ma objal a povedal: „Teším sa, že si v nich krásna, urobil by som to aj ja!“

Jeho vedomie, získané z nášho zhovárania sa o tom, ako túžim po presne takýchto šatách, to moje ponúknutie mojich snov a túžob, prinieslo do nášho vzťahu miesto krízy radosť a nadšenie.

Ale kľúč od našich komnát sme dávno vyhodili.