Vojtech Nepšinský: Zotrvávať v ťažkom hriechu je trúfalosť voči Bohu

Existuje pádny dôvod na odkladanie sviatosti zmierenia? Fungujú účinky Eucharistie aj u toho, kto ju prijíma iba formálne? Akú rolu pri prijímaní Eucharistie zohrávajú city? V rozhovore nám odpovedá zvolenský dekan, liturgista a slovenský národný delegát na niekoľkých medzinárodných eucharistických kongresoch – Mons. Vojtech Nepšinský (70).

Ako by ste v krátkosti vysvetlili podstatu Eucharistie?

„Cirkev žije z Eucharistie.“ Týmito slovami uvádza svätý Ján Pavol II. encykliku Ecclesia de Eucharistia. Vyjadril tým, že Eucharistia je jadrom tajomstva Cirkvi a že sa prostredníctvom nej plnia Ježišove slová z evanjelia, že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Oltárna sviatosť je najväčším darom, akým v poriadku milosti a sviatosti Božský Ženích obdaroval a stále obdarúva svoju nevestu Cirkev. Tak to čítame v Dominicae cenae, apoštolskom liste spomínaného pápeža o eucharistickom tajomstve a kulte.

 

S akým cieľom ju Ježiš ustanovil?

Ježiš „ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby v nej v priebehu rokov trvalo zanechal obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril svojej Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania“. Týmito slovami objasňuje Ježišov zámer koncilová konštitúcia Sacrosanctum Concilium. Druhý vatikánsky koncil teda právom vyhlásil, že eucharistická obeta je prameňom a vrcholom celého kresťanského života. Eucharistia – slovami encykliky Ecclesia de Eucharistia – obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým – Oživovateľom, dáva ľuďom život.

Preto, ako to uvádza Kódex kánonického práva, majú veriaci mať vo veľkej úcte najsvätejšiu Eucharistiu, a to trojakým spôsobom: aktívnou účasťou na slávení najsvätejšej obety, častým prijímaním Eucharistie a napokon uctievaním, najhlbšou poklonou.

 

ZOTRVÁVAŤ V ŤAŽKOM HRIECHU JE TRÚFALOSŤ VOČI BOHU

Je stav posväcujúcej milosti pre kresťana kľúčový?

Jedna zo šiestich hlavných právd znie, že Božia milosť je na spásu potrebná. Slovenské porekadlo to tiež pekne vystihuje: Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.

 

Znamená to teda, že ak spáchame ťažký hriech, a tým stratíme posväcujúcu milosť, dostávame sa do nemilosti Boha? Niekto si to môže vysvetliť, ako by ho Boh v takom prípade už nemal rád. Ako to správne chápať?

Boh miluje každého človeka – aj hriešneho, ale čaká na jeho obrátenie, aby oľutoval svoj hriech, napravil ho. Lebo pred Boha nemôže predstúpiť nič nečisté – žiaden hriešnik. Najprv sa musí očistiť.

 

Čo v prípade, že človek zomrie v ťažkom hriechu, teda mimo posväcujúcej milosti? Bude s istotou zatratený, keďže Božia milosť je na spásu potrebná, alebo má ešte stále nejakú nádej na spásu?

Práve tu vystupuje do popredia náuka Cirkvi o očistci. Tým zomrelým, ktorí odišli do večnosti zaťažení hriechom, môžeme pomôcť modlitbou, svätou omšou alebo dobrým skutkom. Modliť sa za zosnulých je chvályhodná vec.

 

Ako máme v tomto kontexte správne chápať Božie milosrdenstvo?

Predstavme si otca v ľudskej rodine. Synovia a dcéry patria do rodiny, hoci majú aj svoje chyby a nedostatky. Otec ich má rád, Sú to jeho deti. Znáša spolu s nimi aj ich chyby. Podobne aj Boh znáša so svojimi deťmi ich nedostatky a snaží sa im pomáhať. Trpí spolu s nimi.

 

Mnohí zotrvávajú aj niekoľko týždňov či mesiacov v stave ťažkého hriechu, teda mimo milosti posväcujúcej. Ako si vysvetľujete takéto „zahrávanie sa“ s večným životom?

Pokiaľ sa to týka kresťanov, je to trúfalosť voči Bohu. Nemali by sme sa zahrávať s Božím milosrdenstvom.

 

 

SME ZODPOVEDNÍ ZA SPÁSU ĽUDÍ OKOLO NÁS

V čom podľa vás pramení tento zlozvyk? Prečo sa to deje v našich farnostiach či spoločenstvách?

Z vašej otázky vyznieva, akoby sa to dialo v našich farnostiach a spoločenstvách na dennom poriadku. Nie je to tak. Poznáme aj pekné charaktery kresťanov. Pán Ježiš často opakoval: „Diabol si vás vyžiadal,“ teda pokúšanie zlého ducha, pokúšanie tela a pokúšanie prostredia, v ktorom žijem. To je príčina našich pádov a neverností.

 

A čo by ste odporúčali, ak sa to týka niekoho z našich blízkych? Máme voči svojmu blížnemu nejakú povinnosť či právo v tejto veci?

Máme hovoriť náuku Pána Ježiša. Nenapomínať – tu si urobil to a zasa tamto to –, ale – toto povedal Ježiš: nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš. Blížnemu máme povedať pravdu. Sme zodpovední za spásu ľudí okolo nás.

 

Dá sa tu spoliehať a argumentovať nejakým „získaným“ Božím prisľúbením? Povedzme, že si v detstve vykonáme deväť prvých piatkov. Ako prisľúbeniam správne rozumieť a vyhnúť sa pritom opovážlivému spoliehaniu sa na Božie milosrdenstvo?

Je veľmi veľa svedectiev, ktoré svedčia o tom, že kto si vykonal deväť prvých piatkov, nezomrel bez zmierenia s Bohom. Počas pastoračného života sme videli mnoho takých prípadov. Žiaden syn alebo dcéra nerozmýšľajú, či sa opovážlivo spoliehajú na otca alebo na matku, keď sú v nejakom trápení, ale veria, že dostanú pomoc. Podobne sa spoliehame na Boha, keď potrebujeme pomoc.

 

SVÄTÚ SPOVEĎ NEMÁME NIKDY ODKLADAŤ

Nemôžem prijať Eucharistiu, lebo už uplynul mesiac od poslednej spovede, nemôžem, pretože sa na to necítim. Možno sa stretnúť i s takými postojmi. Ako čo najlepšie posúdiť disponovanosť na prijatie Eucharistie? Majú tu vôbec miesto emócie?

Eucharistiu môžeme prijímať vždy, keď sme na svätej omši a nemáme ťažký hriech na duši. Platí tiež cirkevný príkaz – raz do roka sa vyspovedať. To je náuka Cirkvi. Raz do roka sa vyspovedať. Emócie tu nemajú miesto. Ak mi rozum hovorí, že nemám na duši ťažký hriech, tak ľahké hriechy oľutujem a idem na sväté prijímanie.

 

Existuje aj pohľad, že ak istú dobu nemôžem kvôli ťažkému hriechu prijať Eucharistiu, rastie tým moja túžba po Eucharistii, a to mi pomôže hlbšie prežiť následnú svätú spoveď a sväté prijímanie. Je nejaká situácia, v ktorej je prípustné odkladať svätú spoveď?

Svätú spoveď nemáme nikdy odkladať. Keď máme ťažký hriech, treba ho odstrániť, máme vyhľadať kňaza a očistiť sa od hriechu. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným (ťažkým) a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Smrteľný hriech je vážnym prestúpením Božieho zákona, ničí v srdci človeka lásku. Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.“

 

Ako je to s ľahkými hriechmi? Dá sa ich hromadením postupne „minúť“ posväcujúca milosť?

Ľahké hriechy sa odpúšťajú úprimnou ľútosťou. Katechizmus hovorí, že všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností, konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom, s pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.

 

 

EUCHARISTIA JE NAJZJAVNEJŠÍM ZNAKOM NÁDEJE NA NEBO

Aké účinky má Eucharistia v nás?

Prijímanie Eucharistie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom a tiež nás odlučuje od hriechu. Vždy, keď ju prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme jeho smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, ktorá má v každodennom živote sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Eucharistia nás tiež chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi, utvára Cirkev. Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom, preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Tak to čítame v Katechizme.

 

Je podľa vás v poriadku, ak v našom živote – doma, v škole, na pracovisku, vo vzťahoch – nie je zjavné, že v nás prebýva živý Boh?

Nie je to v poriadku. Mnohí kresťania vydávajú pekné svedectvo, vďaka Bohu. Ideál je, aby sme toto svedectvo vydávali všetci. Treba žiť tak, ako sme sa to učili na hodinách náboženstva. Myslieť na stretnutie s Pánom. Chodievať pravidelne na sväté prijímanie, keď som účastný na svätej omši. Eucharistia je závdavok budúcej slávy. Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak nádeje na „nové nebo a novú zem“, na ktorých prebýva spravodlivosť, ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“. A my – slovami Katechizmu – lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi“.

 

PO SVÄTOM PRIJÍMANÍ NEMUSÍME BYŤ V CITOVOM VYTRŽENÍ

Je z vášho pohľadu zlé, ak nás sväté prijímanie necháva citovo chladnými, ak pocitovo po svätom prijímaní nič zvláštne necítime?

Niektorí kresťania sú viac citovo založení, iní viac rozumovo. Nie je to otázka citu, preto po svätom prijímaní nemusíme byť vo vytržení, ani citovo rozochvení. Máme zachovať to, čo nás učí Cirkev. To stačí.

 

Je možné „prejesť sa“ Eucharistie? Ako zabrániť tomu, aby nám Eucharistia nezovšednela?

Je to možné, keď prijímame Eucharistiu formálne, zo zvyku. Mali by sme najprv meditovať tieto dary vo svojom osobnom živote. Uvažovať nad nimi. Študovať prístupnú literatúru o Eucharistii, aby sme rozšírili svoje poznanie o tomto dare.

 

Ak by sme si mali prečítať len dve-tri knihy k tejto téme, ktoré by to podľa vás mali byť?

Každý kresťan by mal denne čítať Sväté písmo. Dospelý kresťan by mal prečítať Katechizmus Katolíckej virkvi, prípadne jeho kompendium. Lektori a akolyti by sa mali vzdelávať v poznaní svojej služby vo farnosti. V oblasti duchovného života si zvoliť cestu niektorého duchovného učiteľa – napríklad don Bosco, Ignác z Loyoly, Vincent z Pauly. Treba sa tiež zaujímať o rôzne periodiká, ktoré u nás pravidelne vychádzajú, aby sme žili v kontakte s Cirkvou.

 

EUCHARISTIA VŽDY PRINÁŠA ÚČINKY – AJ KEĎ SI TO NEUVEDOMUJEME

Akých extrémov by sme sa mali vyvarovať v súvislosti s Eucharistiou?

Zvykovosť. Bez zmyslu chodiť na prijímanie. Keď robíme veci bez cieľa, nemajú zmysel. Poznávajme náuku Cirkvi o Eucharistii.

 

Takže v prípade, že človek prijme Eucharistiu bez uvedomenia si jej zmyslu, je na tom v konečnom dôsledku rovnako, akoby ju neprijal vôbec?

Nedá sa to tak povedať. Aj keď človek formálne prijme Eucharistiu, lebo si to praje manželka, rodičia alebo Cirkev – napríklad pri sobáši, Eucharistia vždy prináša účinky, aj keď si to niektorí neuvedomujú. Môže sa v nich prebudiť viera. Tiež si musíme uvedomiť, že nie každý má dar porozumieť duchovnu, preto treba trpezlivo čakať.

 

 

EUCHARISTICKÉ POŽEHNANIE S ADORÁCIOU BY MALI BYŤ SÚČASŤOU NAŠICH PODUJATÍ

Máte za sebou skúsenosti národného delegáta na medzinárodných eucharistických kongresoch. Vnímate na Slovensku s odstupom času ich ovocie?

Slováci mali vždy vzťah k Eucharistii. Ovocím troch národných a siedmich medzinárodných eucharistických kongresov je rozsiahle eucharistické hnutie. Zaviedli sa denné i nočné adorácie pre mužov i ženy. Začali sa organizovať diecézne adorácie podľa vzoru Francúzska, Belgicka a Kanady. Nedá sa vyčísliť duchovné ovocie eucharistických kongresov, konverzie, prehĺbenia viery vo sviatosť Krista v Eucharistii, účasť na svätých omšiach, adoráciách, prehĺbenia lásky k blížnym, nádeje na zjednotenie kresťanov.

 

Aké výzvy aktuálne vnímate na Slovensku v súvislosti s eucharistickou úctou?

Pán kardinál Tomko na treťom Národnom slovenskom eucharistickom kongrese povedal: „Čo pre nás znamená Eucharistia? Je stredobodom života Cirkvi. Nedeľná a sviatočná Eucharistia je sviatok nášho stretnutia so živým Pánom a s bratmi a sestrami vo viere. Časté sväté prijímanie je zdrojom mimoriadnej sily. Adorácia pred svätostánkom a osobný, priamy rozhovor s eucharistickým Kristom prináša hlboký pokoj v duši a pomáha riešiť aj veľké ťažkosti. Eucharistické požehnanie s krátkou adoráciou by nemali chýbať pri našich pracovných schôdzach a iných podujatiach. Aj slávnostné procesie sú verejným prejavom našej úcty a vďačnosti Pánovi, ktorý ostáva s nami.“

Nech je tento odkaz nášho rodáka pre nás smerodajný.