TOP

A čo sa mám zabiť?

Všimli ste si, že v poslednom čase sa skloňuje akosi viac slovo samovražda? Ľudia, ktorí odchádzajú zo života, sa cítia neprijatí, nepochopení, zúfalí. Nevedia, ako ďalej. Sú unavení životom a slovo zmena im nič nehovorí. Zaujímavé je, že o zabíjaní samého seba hovoria aj deti.

Po školskej chodbe sa ozýva spev malého dievčatka. Jeho kamarátstva sú ešte krehké. Tak trocha vydieračské. „Budem sa s tebou baviť, ak mi požičiaš bábiku.“ Alebo: „Nekamarátim sa s ňou, lebo ona sa baví s inou.“ Je to taký „náš prípad“ na riešenie. Občas slzičky, občas výbuch hnevu.

Minulý týždeň som počas vyučovacej hodiny prechádzala po chodbe. Karolínka sedela na lavičke a o dušu spievala.

„Čo tu robíš? Veď je hodina,“ vyzvedala som.

Hodila na mňa psí pohľad. „Pani učiteľka ma nechápe.“

„Prosím?“

„Áno, je to tak. Máme matematiku a ja som začala spievať.“

„Cez matematiku? To by sa nemalo,“ zvraštím čelo a vtom vidím slzičky.

„A čo sa mám zabiť, keď mám talent?!“

 

 

Nepomohlo vysvetľovanie, dohováranie a dokonca ani poznámka v žiackej knižke. Karolínka už nemala len jedného nepriateľa, ale dvoch. Dovolila som si s ňou totiž nesúhlasiť.

Popoludní som v meste stretla jej mamu. Reku, čo a ako sa doma majú. Rozhovorila sa. Jej dcéra spieva doma za každých okolností, v kúpeľni, na toalete, v skrini i v perináku. Zo školy chodí s poznámkami a nepomáhajú ani dohovárania od menej počujúcich susedov. Jednoducho má talent, tak ho treba rozvíjať.

Doma dostala „zaracha“, lebo na výtvarnej namaľovala učiteľku s dlhým jazykom a čertovskými rohmi. Vraj je to zlá striga, ktorá jej bráni v šťastí.

A včera? Bolo sedemnásť hodín a Karolínka nikde. Neprišla zo školy. Rodičia zatiaľ stihli obtelefonovať všetky jej kamarátky, prejsť detské ihriská a chystali sa pomaly na políciu, keď si malá dáma slávnostne so spevom otvorila dvere.

„Kde si bola?“ nahnevane sa jej spýtala mama.

„Ako kde? Trénovala som spievanie.“

„Prosím? Kde?“

Odpoveď bola jednoduchá: „Na cintoríne. Aspoň tam sa mi nikto nesmeje. A tí, čo sú tam zakopaní, vedia oceniť môj talent. Nie ako ty.“

 

 

Nuž, koniec koncov, nie je to tak aj s nami? Nehľadáme si aj my svoje vlastné publikum? Ľudí, ktorí budú tlieskať našim názorom a našim projektom? Nehľadáme si kolegov, ktorí sa spolu s nami postavia proti rozhodnutiam šéfa? Ostatní sú pre nás nepriatelia.

Nepresvedčili sme samých seba, že sme to my – vyvolení, kto má talent na pravdu? Že to, čo robíme, je to najlepšie zo všetkého, čo robiť môžeme a vieme?

Nechýba nám to pre niektorých „staromódne“ slovo pokora?

 

Ak sme ju naozaj odohnali zo svojich životov, tak potom nečudo, že:

  • Najlepší „politici“ sedia v krčmách, pretože bez mihnutia oka vedia vyriešiť všetky problémy štátu.
  • Najväčší „odborníci“ v oblasti medicíny sedia v čakárni u lekára, pretože si na internete načítali, akú majú diagnózu a aké lieky im zaberú.
  • A „nábožníci“? To sú tí, čo chodia pravidelne do kostola, ovládajú Písmo a presne vedia, čo má farár kedy povedať. Ako sa má správať a k čomu sa nemá vyjadrovať.

 

 

Kam sme sa to dostali?

Rovnako ako Karolínka, aj my si hľadáme cestu k akémusi bôžikovi menom „vlastná pravda“. Oslepujeme sa ňou a obliekame sa do talentov, ktoré nám akosi nepatria. Hľadáme nepriateľov a hráme sa na obete iných. „Bože, pozri sa, ako mi ostatní ubližujú. Prečo ma nik nechápe? Dokonca ani ty neodpovedáš na moje modlitby. Všetci sú proti mne.“ Či to nepoznáte?

Nie je hriechom objaviť v sebe myšlienku, že som lepší ako ten druhý. Hriechom je uveriť tomu.

Už teraz je jasné, že naša prváčka nikdy nebude speváčkou (ak, tak iba pre tých menej počujúcich). Možno herečkou, pretože jej fantázia je originálne detská.

Jediné, čo môžem teraz pre ňu urobiť, je, že zostanem na strane jej „potenciálnych nepriateľov“ a budem jej pripomínať, že je čas poslúchať a učiť sa, nie spievať cez hodinu matematiky.

A nedovolím jej „zabiť sa pre talent“, ktorý akosi, priznajme si, nemá. Ak by som ju nechala tak, možno by si raz vo svojej hlave proti sebe postavila celý svet. A ak by sa cítila opustená a bez priateľov, ktovie, aký by bol jej ďalší krok.

A vlastne, chcela som vám len povedať: Aj keď sa niekto tvári ako váš nepriateľ, ešte to neznamená, že vás nemá rád a že mu na vás nezáleží.



Komentáre