TOP

Adventná poviedka: Cesta (3. diel)

Tomáš sa náhlivo prepchal cez plnú uličku ľudí pri dverách a skôr ako stihol výpravca odpískať, vyskočil z vlaku. Ovial ho chlad a dážď, presne ten studený, hnusný decembrový dážď, čo na juhu Slovenska neráčil zo seba urobiť ani len pokus o snehovú vločku.

Striaslo ho, košeľa s drobnou modrotlačou mu rýchlo namokala. Vlak sa medzitým stratil v zákrute a v hmle, nebolo už vidieť ani jeho posledné červené koncové svetlá.

Zrazu ho ktosi poklopal po pleci: „Oblečte sa, mladý muž, toto nie je počasie na otužovanie, skôr na nejakého dobrého bacila.“

Tomáš sa obzrel, za ním stál starý výpravca, bokombrady a hustá brada mu zakrývali pol tváre, takže mu v prvom momente pripomenul rozprávky o Kubovi Kubikolovi a bruchovravcoch. Podvedome sa usmial nad spomienkou, čo si však pán v rovnošate vyložil ako súhlas na ďalšiu komunikáciu.

„Ak by ste sa nenahnevali, pozval by som vás na čaj. Ale možno sa ponáhľate, súdiac podľa toho nečakaného vyskočenia z vlaku. Skoro mi píšťalka zabehla, chlapče…“

Oči nad hustou bradou sa prenikavo pozreli na moknúceho Tomáša a skôr než ten stihol zaprotestovať, prehodil na neho svoj starý, obšúchaný celtový pršiplášť. Voňal vazelínou, tabakom a kovovou vôňou koľajníc. Kým sa Tomáš vymotával z obrovského rozmeru oblečenia, ešte ho počul zahundrať:

„Toto je lepšie ako tie vaše novodobé páperové modernosti… A čo ten čaj?“

Tomáša len máločo vyviedlo z miery a rovnováhy, a ani nepamätá, kedy si nechal od niekoho diktovať, kedy čo bude robiť a kam pôjde. Dbal na svoj denný plán tak neústupne, až mu mama občas karhavo škrtla celý diár a pokreslila ho halúzkami: „Tomáš, trošku slobody do toho všetkého!“

Hneval sa na to, stále chcel mať všetko pod kontrolou, a tak jej zvykol odvrknúť, že niekto si nechá robiť plánovanie starým Pánbožkom, čo prd vie o živote, ktorý sa tu dole žije – kým on má rozum.

Hm, teraz ho asi nemám, pomyslel si, prekvapený sám zo seba, ako spokojne prikývol na pozvanie na čaj.

Nechcel si ísť náhodou čím skôr za mamou?! kričalo v ňom jeho organizované, precízne ja. Kým si sám so sebou vybavoval účty, ocitol sa na rozheganej tonetke (určite bola ešte z roku Pána, ako hovorila mama) a pred ním sa objavila obrovská šálka (vlani taká frčala aj s krabicou granulovaného kakaa) čierneho čaju s rumom, na tanieriku pod šálkou štyri kocky cukru.

„Kockový cukor! To ešte existuje?“ prekvapene zareagoval Tomáš, kým ho pomaly púšťal do pariaceho sa čaju. Opar s rumovou vôňou nasýtil okamžite malú miestnosť výpravcu, kde všetko buď viselo na jednom vešiaku, alebo ležalo na malom stole pod oknom – a na jedinej stoličke sedel on.

Čudoval sa sám sebe a svojej nezvyčajnej spontánnosti. No na druhej strane si musel priznať, že ho práve toto správanie bez presne nalinkovaných časových harmonogramov a plánov napĺňa pokojom a radosťou.

„Jáj, vy mladí…! Nie všetko, čo je v tenkom sáčku, širokom poool centi a dlhom ako týždeň pred výplatou, je lepšie ako starý poctivý kockový cukor. Zapamätaj si, chlapče: Najlepšie veci sú tie najjednoduchšie – a vieš prečo? Lebo z nich cítiť naplno život, lásku, darovanie sa, bezprostrednosť. Ak celý svoj život balíme do diárov a iných igelitovo-papierových obalov povinností, termínov, dôležitostí, postavenia a iných „musení“, stratí vôňu a chuť. Je sterilný ako celé dží-dí-pí-ár a človeku sa ho žiada priam vypľuť, lebo z neho nemá nič!“

Muž v modrom si zlostne smrkol, no hneď distingvovane zložil výpravcovskú čapicu na stôl s gestom pravého džentlmena. Tomáša pohľad na neho úplne fascinoval: bol tak veľmi sám sebou, ako túžil byť on. Nič na tomto starom chlapovi nebolo hrané, umelé, „sáčkové“ či „termínové“. Vždy si myslel, že ak bude mať svoj život pevne pod kontrolou vďaka absolútnej disciplinovanosti a sebakontrole, bude šťastný. Opak bol pravdou. Cítil sa čím ďalej, tým viac ako smädný osol na Sahare. Nie ťava, osol – tá má aspoň nejaké zásoby vody, on nemal nič. Iba vyplazený jazyk na tele aj duši. Až po kolená určite.

Muž ho kamarátsky drgol znovu do pleca: „Pi, chlapče, bo vidím, že si doteraz žil ako v tom sterilnom sáčku na cukor, ktorý váži presne tri gramy. Asi niekde v poisťovni, v nablýskanom kancli s titulom pán vedúci, tam sú najčastejšie takéto dôležité osoby zavreté v nepriedušnom svete za sklom s klimatizáciou na telo aj dušu, žeby ste sa nepodusili, keď už sa vám tie okná ani otvoriť nedajú. Až si dáš tri riadne chlapské glgy, aby sa ti krv rozprúdila a košeľa oschla, povieš mi, na kieho si vyskakoval z toho vlaku tak narýchlo?“

Tomášovi znovu zastala šálka s pariacim sa čajom rovno pred ústami. Prúd reči ošľahaného železničiara ho uvádzal do úžasu, no napriek tomu jeho slová boli láskavé a trefné. Ani jeho precitlivená márnomyseľnosť a sebavedomie profesionála nezablikali zúrivo červenými kontrolkami.

„No, na kieho si vyskakoval? Lebo… nebolo to zlé, fakt… V dobrom sa pýtam, páčil sa mi tvoj odhodlaný výraz na tvári, syn môj.“ Výpravca sa posadil na kraj stola, chlapsky pevný pohľad oprel na Tomášovu tvár.

„Idem za mamou. Má sa ťažko, robí tu, v nemocnici. Vlastne sa ponáhľam…“ Tomáš sa zamyslel, kým sa mu rumová sila rozlievala presne podľa slov jeho hostiteľa po premrznutých končatinách.

„Ponáhľaj sa pomaly. Vieš prečo? Chlapče, ty nejdeš za mamou… alebo je to len križovatka tvojich ciest, kam si sa musel vrátiť, aby ťa tá cesta, ktorou si šiel teraz, nezabila.“

Muž sa na chvíľu odmlčal, akoby váhal, či ešte dodať, čo vidí Tomášovi na nose.

„Vieš, ty ideš sám za sebou. A potrebuješ to. Ale smer, akým si sa vydal – ísť za mamou –, nie je zlý. Dopi a choď. A nabudúce nevyskakuj, aspoň nie na tejto stanici. Už tu slúžiť nebudem, dnes mi padá posledná služba. Inak ťa kolegovia plesnú panvicou po tekvici a dajú ti pokutu, čím ťa zas zavrú do nejakého iného sterilného obalu s nepekným nápisom. Škoda by ťa bolo.“

Tomáš nerozumel absolútnej plnosti slov, ktoré sa na neho rinuli. Trošku zmätený sa postavil, aby si obliekol kabát. Zrazu mu zazvonil telefón; keď ho vytiahol, na displeji svietilo Stanovo číslo.

 

Ako má pokračovať IV. diel adventnej poviedky?
  1. Tomáš nezdvihne, nechce si kaziť náladu,
  2. Tomáš bude hovoriť s bratom inak ako doteraz.

Hlasovať môžete tu.

 

Adventná poviedka: Cesta (2. diel)



Komentáre