TOP

Aká si v reáli, komunikácia naša?

Kým sme spolu chodili, nevedeli sme sa prestať rozprávať, nestíhali sme prebrať témy, padali prevažne milé slovíčka a nežné oslovenia. Vzali sme sa a… v našej komunikácii manželov je všeličo inak. Napríklad takto:
Super je…

Rád sa rozprávam a ešte radšej počúvam. Dobre mi padne, keď sedíme v našej obľúbenej kaviarni, pred nami je káva, keď mi hovoríš o sebe, ako sa máš, čo prežívaš, čo robíš. Krásne sú pre mňa chvíle aj v divadle, na koncerte, v kine… vychutnávam si tvoje vtipné komentáre k prebiehajúcemu deju. Poviem ti pravdu, mám z nich väčšiu zábavu ako z toho, čo sa práve odohráva pred nami. Z inej kategórie, ale veľmi pekné, hlboké sú chvíle, keď sa spolu modlíme. Doma alebo na adorke. Viem, že je to iný rozhovor, pri ktorom sme navonok ticho (na adorke), ale vtedy cítim, že sa modlíme spolu, že sme nasmerovaní k Bohu – dáva mi to presvedčenie, že k nemu spolu smerujeme. Rád si s tebou píšem esemesky, majú pre mňa veľkú silu a ohromnú pomoc. (Kamil)

 

Páči sa mi, keď sa v nej vzájomne pochopíme, prijmeme toho druhého. (Lucia a Tomáš)

 

Páči sa mi, keď sa navzájom počúvame, keď si každý deň nájdeme čas na rozhovor, a nielen taký o počasí a povinnostiach, keď sa spolu modlíme (spoznávame svoje potreby, túžby, obavy a vzťah s Bohom), keď vyznávame rovnaké hodnoty, keď sa navzájom podporujeme v rozvoji, keď držíme spolu, keď ma muž podrží pred svokrovcami, keď sme jednotní vo vzťahu k deťom a okoliu, keď sa radíme pred nejakými rozhodnutiami, keď navonok v množnom čísle (vraj je to dobrý znak), čiže my chceme, my robíme… (Marek a Lucia)

 

Najlepšie na manželskej komunikácii je podľa mňa to, že ako manželia sme si veľmi blízki, sme jedným telom. Preto najlepšie rozhovory prebiehajú v objatí, kde si môžeme povedať všetko. (Mária a Peter)

 

Pomáha a je príjemné, keď sa zameriavame pri vymieňaní názorov na „ja“ výroky. Napríklad: Cítim sa smutná, lebo mám väčšiu potrebu tvojej pozornosti pri tomto a tomto. Cítim sa unavená a ocenila by som tvoju väčšiu angažovanosť v príprave oslavy. Chcela by som nájsť riešenie, aby sme sa obaja necítili odmietaní. (Martina)

 

My dvaja spolu stále radi a veľa komunikujeme. Je to pre nás cesta, na ktorej sa zjednocujeme v názoroch, myšlienkach a skutkoch. (Lacko a Majka)

 

Som rada, že sa už dokážeme rozprávať o problémoch a žartujeme spolu. (Helena a Ľubo)

 

Čo chýba…

V manželskej komunikácii nám chýba čas, ochota vytvoriť si ho. Po náročnom dni to láka skôr vypnúť pri filme ako púšťať sa do ťažkých tém, respektíve je to jednoduchšie ako vytvoriť si zvyk komunikácie a nájsť v nej oddych. (Tomáš)

 

Nemám rád, keď sme ticho… ticho, ktoré je horšie ako dobrá hádka. Nemám rád, keď sme zaťatí, vtedy, keď sa na seba nepozeráme, len tak triafame jeden do druhého. Ja to vnímam ako boj o vlastnú pravdu, o triumf. Nemám rád, ak pred sebou kľučkujeme, nie sme k sebe úprimní. Vtedy mi chýba dôvera z tvojej strany. (Kamil)

 

Jednoznačne zručnosť komunikovať. Počas sedemnástich rokov môjho štúdia na všetkých školách nebol ani jeden predmet a snáď ani jedna jediná hodina venovaná komunikačným zručnostiam, riešeniu konfliktov. (Ak sme nejakú prednášku mali, tak sa ospravedlňujem, no nie som si vedomá nijakej, hoci sme mali predmet psychológia.) Ďalej mi chýba porozumenie alebo prijatie odlišnosti druhého človeka. A tým nemyslím len muža, ale kohokoľvek druhého. Myslím, že dnešná doba je taká: „ja“, „ja“, „ja“, teda individualistická, neosobná, nesebaobetujúca. V spojitosti s mojou povahou to viedlo k značnej sebeckosti… (Hanka)

 

Možno paradoxne tá operatíva, vieme super pokecať o všetkom možnom – politike, Cirkvi, deťoch, priateľoch, práci… ale plánovanie a logistika je niekedy slabšia. (Marek)

 

Môj manžel jednoducho povedal, že „nedostatok informácií“. Je totiž mojím zlozvykom, že mu niekedy niečo zabudnem oznámiť, často aj dôležitú informáciu. Takže nám vlastne chýba, najmä z mojej strany, hovoriť si všetko, byť úprimní. (Mária a Peter)

 

Teraz sa začínajú problémy tým, že nie je čas na komunikáciu, a tak dochádza k nepochopeniu druhej strany. Potom sú tu veci, ktoré zraňujú, a nie je dostatok priestoru vyjasniť ich. (Zuzana a Juraj)

 

Chýba mi téma o Bohu. (Hela)

 

Viac času na rozhovor, na seba. Keď niečo niekedy poviem, nevníma to ako dôležité, tak to vypúšťa a spýta sa ma to po čase a mňa z toho chytá… Nestíham mu povedať všetko, čo prežívam, a hlavne, čo je pre mňa dôležité… (Anna a Marek)

 

Chýba čas na komunikáciu. (Katka a Stano)

 

Čo bolí…

Zraňuje ma, keď som pre svojho manžela príliš zdĺhavá, keď hovorím obšírne. Viem to, ale neviem to zmeniť. Zraňuje ma neprijatie tohto môjho spôsobu komunikácie. (Lucia)

 

Zraňuje ma nezáujem, nesústredené počúvanie, neochota prijať môj názor. (Hanka)

 

Ja často nejdem včas von so svojimi potrebami, kritikou, názormi a potom to zo mňa vyletí veľmi nekonštruktívnym spôsobom – obviňujem, kritizujem, ľutujem sa a som nespravodlivá – štýlom „ty stále“, „ty nikdy“ – presne to, čo viem, že sa nemá. (Lucia D.)

 

Pri tejto otázke viem skôr priznať, ako ja zraňujem toho druhého. Je to ironickými poznámkami a zhadzovaním, jednoducho výčitkami. My ženy máme často problém s hrešením naším jazykom a je to oblasť, v ktorej sa ešte mám čo učiť – úcte, zhovievavosti, rešpektu a nie rýchlym súdom nad tým druhým. (Mária)

 

Jedno je niečo si myslieť a druhé je nahlas to vysloviť. Vyslovené slovo sa nedá vrátiť naspäť. A to sú tie ťažké chvíle, keď sa také slovíčko prederie von. Ale aj to sa snažíme riešiť inými slovami: „prosím“, „odpusť“, „prepáč“, „je mi to ľúto“. (Lacko a Majka)

 

Zraňuje ma posmech a poučovanie, prípadne ignorovanie rozhovoru. (Helena)

 

Bolí, keď sa hovorí v rýchlosti, nepremyslene, podráždene, vyčítavo. (Katka a Stano)

 

Ako je to u vás?



Komentáre