TOP

Ako evanjelizovať v škole?

Len vďaka ľuďom, ktorí sa na strednej škole nebáli priznávať k svojej viere a pozývať aj ďalších, aby objavili v živote čosi viac, som naozaj stretol Krista. Viem, akú kľúčovú úlohu majú študentské časy pre duchovné životy mnohých. Preto je dôležité, aby sa mladí kresťania nebáli svedčiť o viere.

Na strednej škole som bol veľmi krátko súčasťou malej modlitebnej skupinky. Nepamätám si, koľko nás presne bolo. Určili sme si jeden deň v týždni a cez obedovú prestávku sme sa stretávali buď v niektorej z prázdnych tried, alebo na malej chodbičke pred učebňou hudobnej výchovy. V skupinke bolo zastúpených viacero ročníkov a asi tri kresťanské spoločenstvá z blízkeho okolia. Vždy sme sa chvíľu modlili, rozprávali na duchovné témy a potom sa len tak bavili o škole a živote.

Keďže išlo o štátne gymnázium, naša skupinka sa veľmi rýchlo stretla s nevoľou pedagógov. Prišlo im zvláštne, aby sa študenti po prestávkach stretávali v malých skupinkách a modlili – považovali nás za sektu alebo čosi podobné. Vedeli sme o školách, kde si podobné iniciatívy zobral pod záštitu niektorý z učiteľov a vcelku sa im darilo. Bohužiaľ, v našom prípade k tomu nedošlo. Kvôli vonkajšiemu tlaku sme sa rozhodli, že bude lepšie, ak skupinku rozpustíme.

S odstupom času viem, že sme mohli niektoré veci urobiť inak. Komunikovať s vedením školy alebo aspoň s pedagógmi, o ktorých bolo známe, že žijú aktívnym kresťanským životom. Možno by sa nám podarilo rezervovať konkrétnu prázdnu triedu, kde by sme nikoho nerušili a nikoho neprovokovali. Tak či onak, išlo o spontánnu a nezáväznú iniciatívu, ktorá bola fajn, kým trvala, ale keď sa skončila, jednoducho sme sa pohli ďalej. Nevydali sme svedectvo, ktoré by pohlo ľuďmi mimo nášho veľmi úzkeho kruhu. Priniesli sme do školy kúsok z našich spoločenstiev, ale nie z Božieho kráľovstva.

 

Normálny život

Žiť s nálepkou „kresťan“ nie je na strednej škole jednoduché. Akékoľvek hlbšie prežívanie viery než navštevovanie nedeľných omší sa považovalo, aspoň z mojej skúsenosti, za fanatizmus. Každé kresťanské spoločenstvo okamžite prirovnávali k sekte. Ľudia potrebujú vidieť pozitívne vzory medzi veriacimi, aby pochopili, že zdravé náboženstvo, na rozdiel od sektárstva, nie je únikom od reality. Kresťania stoja nohami pevne na zemi. Preto sú dejiny prešpikované svätcami-realistami ako Matka Tereza z Kalkaty, ktorí si vyhrnuli rukávy a s modlitbou na perách zostúpili k najponíženejším z ľudí, aby im poskytli útechu a vrátili kus stratenej dôstojnosti.

V realite, ktorej autorom je Boh, nie je nič normálnejšie než byť svätý. Možno práve o tomto by mali žiaci a študenti svedčiť. Mladí ľudia vo všeobecnosti trávia veľmi veľa času snahou byť normálni. Možno potrebujú vidieť, že život viery sa s normálnosťou nevylučuje.

Nemusíme od spolužiakov žiadať, aby zo dňa na deň zanechali všetko zlé vo svojich životoch, začali čítať Sväté písmo a chodiť na bohoslužby. Drastické obrátenia ako Pavlova cesta do Damasku sú skôr výnimkou. Boh často zvádza o srdcia ľudí dlhé boje. Postupne vstupuje do našich životov a kúsok po kúsku nás učí byť lepším človekom. Rast a dospievanie v jeho blízkosti je oveľa hodnotnejšie ako krátkodobý náboženský ošiaľ.

Skôr ako začať zhurta hovoriť o nadprirodzených veciach, proroctvách a Božích zákonoch, je dobré odraziť sa od niečoho úplne normálneho. Dobrým príkladom je tých niekoľko posledných sekúnd pred ťažkou písomkou, testom alebo skúškou, počas ktorých sa aspoň sem-tam modlí snáď každý. Prečo to robíme? Koho prosíme o pomoc? Nájsť odpovede na tieto otázky môže pre niekoho znamenať významný posun v myslení.

Smej sa a raduj

Ľudia si spájajú náboženstvo najmä s množstvom zbytočných zákazov. Akoby Cirkev bola spolkom večne nešťastných indivíduí, ktoré si masochisticky odopierajú všetko dobré na tomto svete. Mladí kresťania majú ťažkú úlohu, keď musia rovesníkom vysvetľovať, že veriť neznamená vzdať sa slobody. Akékoľvek snahy o evanjelizáciu sa často zvrhnú na obhajobu jednotlivých súčastí náboženského systému. Namiesto stretnutia s Ježišom Kristom sa stanú centrom rozhovorov o náboženstve drobné, až nepodstatné detaily.

Kresťania tak môžu upadnúť do dvoch extrémov. Buď sa stanú večnými moralistami, ktorí budú spolužiakov napomínať, donekonečna a neefektívne im vysvetľovať, prečo sú tieto či tamtie skutky zlé. Alebo začnú robiť kompromisy a, pod zámienkou, že budú bližšie k ľuďom, ktorí stretnutie s Kristom najviac potrebujú, prevezmú ich zvyky. Žiaden extrém nie je dobrý. Jediné, čo pomôže, sú jasné zásady, pevná vôľa a otvorená myseľ. Pripravenosť baviť sa s každým a odhodlanie nepoprieť svoje slová opačnými skutkami.

Aby bolo svedectvo kresťana efektívne a autentické, musí obsahovať dve veci – lásku a radosť. Evanjelium nie je príťažlivé, ak sa ohlasuje ako zvesť o hriešnosti a úpadku. Mnohí považujú Krista za apokalyptického proroka, avšak rozdiel medzi ním a inými je v tom, že viac ako o smrti rozpráva o živote. Koniec sveta nebol pre neho koncom človeka, práve naopak. Aj v školách, ktoré sú často miestom depresie a úzkosti, zarezonujú slová pokoja, radosti a života viac ako čokoľvek iné.

Srdcia Božích detí

Na výške je niekedy ľahké uzavrieť sa do svojej komfortnej zóny, žiť si svoj život a nezaujímať sa o nič naokolo. Pre mnohých je útočiskom náboženstvo. Máme svoje pastoračné centrá, pravidelné omše, stretnutia, akcie, ktoré pomáhajú utužovať vzťahy medzi kresťanmi, ale nevydávajú svedectvo o Kristovi. A nielen to. Ľudia, o ktorých je známe, že žijú životom, ktorý nie je v súlade s kresťanskými zákonmi, sa často cítia automaticky odsúdení a odstrčení z našich kruhov.

Pohoršené pohľady ešte nikomu nepomohli spoznať Boha. Všetci majú právo načerpať teplo a svetlo z ohniska Kristovej lásky, ktorým sme, keď sa už dvaja alebo traja zídeme v jeho mene. Svedectvo spoločenstva, v ktorom je prítomný Boh, mení životy. Ale iba vtedy, keď sa zbavíme vlastných obmedzení a predsudkov.

Či už sme na internáte, v učebni, na študijnom oddelení alebo na spontánnej párty, ktorá z ničoho nič vypukla v kuchynke na šiestom poschodí, máme možnosť zoznámiť spolužiakov aj pedagógov s alternatívou, ktorú ponúka Ježiš. Láskou, radosťou, pokojom, zhovievavosťou, láskavosťou, dobrotou, vernosťou, miernosťou a zdržanlivosťou v bežných, každodenných situáciách ukazovať na Boha, ktorého nosíme vo svojom srdci.

Istý františkán raz rozprával príbeh o tom, ako sa vybrali so skupinou spolubratov na večeru do jedného talianskeho hostinca. Pred jedlom sa ešte pomodlili a potom sa začala zábava, živé rozhovory, smiech a nefalšovaná radosť zo života. Keď už bolo všetko zjedené a františkáni sa pomaly zberali na odchod, pristavil sa pri nich neznámy muž v stredných rokoch a s dojatím im povedal: „Nie som kresťan, dokonca nie som ani pokrstený. Ale keď som vás tu dnes videl, po prvýkrát v živote som zatúžil, aby som ním bol.“

Aj pápež František hovorí, že kresťanstvo sa nešíri prozelytizmom, teda aktívnou snahou o konvertovanie druhých, ale príťažlivosťou. Niet lepšieho nástroja evanjelizácie, ani na školách, ani nikde inde, než pohľad na kresťana, ktorý sa úprimne zaujíma a stará o druhých a žije svoj vlastný život s radosťou, pokojom – blízko pri Bohu.



Komentáre