TOP

Ako nepotrebovať veľa a vedieť šetriť

Stalo sa vám, že ste si zrazu zaželali nemať peniaze a žiť v jednej kutni, mať nohy bosé, spávať v rannej rose? Že vás kolotoč nakupovania a vecí, vlastnenia a potrieb zasypával vo vnútri aj vo vašom bydle? Nie ste sami.

Rozlišovanie potreby

Začiatkom každých prázdnin, keď deti viac lietajú po vonku a sú všade a nikde, nerušená nespokojným hundraním otváram skrine a vliezam do všetkých skrýš a tajných kútov iba pre jedno: kritickým okom zhodnotím, či nemáme toho všetkého priveľa. Neviem, ako je to možné, ale vždy, každý štvrťrok, keď robíme radikálny rez s vlastnením, odvážam do charity napratané auto a rozdávam. (A to všetko pri vnímaní ľudí, že sme ako veľká rodina chudobnejší a veľa vecí dostávame.)

Ono je to tak: veci sa množia niekedy aj bez toho, že by sme to prioritne chceli alebo plánovali. Doslúžil počítač? Čo už. Donesieme nový, s tým, že káble sme nechali zo starého. Ale: ony nesedia. Nový model, nové káble, staré z ľútosti (však sa raz zídu) strčíme kdesi do škatule. Rovnaké je to s čímkoľvek od pomaly vytlčenej obedovej súpravy až po nohavice, ktoré teraz nezapnem. Druhým faktorom, prečo sa nám množí všetko od jedla až po ponožky je skutočnosť, že by sme chceli niečo nové a ako pravé dvojnohé škrečky často ľpieme na „železnej rezerve“ – keby dačo. Náš pocit spokojnosti a plného, bezpečného života často stojí na veciach – hoci vieme, že najdôležitejšie veci nie sú veci. Ale: ideme do obchodu, vieme, čo treba a aj tak kúpime viac, ako sme chceli a plánovali. Čo s tým všetkým?

Dôležitý je postoj (a pokoj)

Začnime od svojho vnútra: prestaviť ho na pozíciu byť jednoduchí a odovzdaní do Božích rúk, dôverovať, že On sa stará lepšie ako ja. Tento postoj je potrebný: často totiž napriek tomu, že máme používať dary rozumu na dobré prežitie prepíname do extrému v mnohých veciach. Snažíme sa mať veci pevne v rukách, akoby nám prinášali vnútorný pokoj, že sme zabezpečení a nič nás nemôže prekvapiť. Ale nie je to celkom tak: hromadenie a zásobovanie (často viac, ako na nevyhnutné obdobie a v množstvách, ktoré nie je šanca použiť) nás zväzuje, aj keď to netušíme.

Možno je čas otvoriť špajzu, skriňu či dielňu, pozrieť sa na všetko, čo v nej je a povedať: kto drží v rukách môj život? Kto odieva poľné ľalie? Kto sa stará o nebeské vtáky? Kto presne vie, čo potrebujem a pošle mi to v pravom čase? Ja alebo Boh? Ak verím, že Boh – prečo mám toľko vecí?

Druhým rozmerom je fakt, že syndróm „keby dačo“ nás oberá o kreativitu a vynachádzavosť, aká je vždy vlastná chudobným na majetok (v skutočnosti a ešte lepšie aj srdcom, vedomým rozhodnutím). Rovnako nás slovíčko „mať“ oberá o slobodu v rozmere „byť“ a o hrdosť z toho, čo dokážem sám vlastnými rukami. Skúsiť si napísať zoznam toho, čo nevyhnutne potrebujem na prežitie čo do oblečenia (ženy majú rezervu 15 % na parádenie sa), stravovania a zariadenia je možno takou revíziou toho, čo ozaj potrebujem, čo mám len preto, aby som to mal a aký vzťah k tým veciam mám. Leto je na to ako stvorené.

Šetriť a mať

Aj tento spôsob nadobúdania vecí súvisí s myslením: nemusím byť Strýko Držgroš, aby som mal nevyhnutné veci a nemusím stavať svoje sebavedomie na tom, že mám originálnu „fajočku“ na tričku či topánkach. Často zbytočne platíme za značku – pričom porovnateľná kvalita sa dá pekne získať aj inde – a okrem iného sa to prejaví na mojej peňaženke, čo nie je celkom od veci.

Ak ste už urobili revíziu drobného krátkodobého majetku (oblečenie, spotrebiče, káble, náradie, obutie, knihy…) a možno aj väčších kusov (bicykle, ktoré čakajú, až ich niekto použije, dva fúriky ešte od stavby alebo „rezervná“ tlačiareň) a dostali ste sa do bodu, že sa ich vládzete vzdať (a reálne tak aj urobíte), prichádza ďalší bod: ako teda nadobúdať veci?

Jednoducho: veci nám majú slúžiť, a hoci je to trendom – nemajú moc hovoriť o tom, akým som človekom. Z toho dôvodu treba v praxi použiť opravený rebríček hodnôt – a kupovať veci také, toľko a za takú sumu, že nás nebude zväzovať vedomie, koľko som za to dal a nebudem úzkostlivý pri ich vlastnení a používaní.

Ak je zaváracia sezóna a ja viem, že miniem desať kíl cukru do džemov a kompótov, cukor je v akcii – kúpim ho. Ale ak ho kúpim iba preto, lebo je v akcii a možno sa mi zíde, no stojí v špajze – toto už nie je postoj slobody k veciam. Rovnako to platí o vykupovaní všetkých tovarov v akcii, lebo je to lacné – aj keď mi to netreba. To isté platí o oblečení a obutí: koľko oblečenia sa ponúka v predaji v x značkových obchodoch za ceny, ktoré sú predražené (a často ani nie veľmi kvalitné)? Neboli ste aj vy svedkom, ako rodičia museli kupovať deťom za rok nové (drahé) bundy, lebo tie predchádzajúce sú už po roku „trápne“? Nie je to práve o tom, že veci nás „vlastnia“ a my sa im prispôsobujeme? Často sme leniví opraviť si základné nedostatky na oblečení: prešiť zips, dať nové gombičky či natiahnuť gumičku do pása alebo rukávov – a radšej kúpime nové. Rovnako to platí o spotrebičoch – hoci mnohé sa vyrábajú len preto, aby vydržali krátko a oprava je drahšia ako nový kus. Druhá vec je, že ak vypadne nôž na kosačke alebo koleso na bicykli – je to priestor na prácu, na pot a vlastné ruky, a tiež na hrdosť, že som to dokázal urobiť sám.

Second hand nie je second hanba

Ak už niečo ozaj potrebujem – nie je hanba ani poníženie mať veci z druhej ruky alebo ich použiť na výrobu či ako „náhradný diel“. Sú to pri troške pozornosti a skúsenosti osvedčené veci, ktoré nestrácajú kvalitu – či je to oblečenie alebo pomocníci do domácnosti či záhrady. Ceny sú neporovnateľné oproti tomu novému.

Dať druhý dych veciam je aj o prejave kreativity, ktorú sme dostali od Boha ako dar a podiel na tvorení a spravovaní sveta. Zodraté nohavice sa dajú odstrihnúť na krátke, alebo ich použiť ako materiál na výrobu extra pevných tašiek. Staré košele sú vynikajúcim materiálom na ušitie vrecúšok na bylinky alebo malých šatôčok pre slečnu. Pokazený výplet hojdačky v záhrade hovorí: zohnať si latky, spinkovačku a pol dňa času. Ak ju ešte aj natriete, nik vám neuverí, že to je tá stará rároha, ktorú vám susedia odporúčali odviezť na zberný dvor.

Stačí len trošku filipa, času, odvahy experimentovať – a okrem šetrenia a novej veci je tu aj hrdosť, ktorá je porovnateľná s pocitom, s ktorým si Boh siedmy deň ľahol a oddychoval.



Komentáre