TOP

Ako oddychovať v Božej prítomnosti? Spočinúť!

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo,“ (Mt 11, 28) pozýval Ježiš svojich učeníkov a pozýva aj nás. Oddych v Božej prítomnosti je pre mňa synonymom spočinutia. Čo nám prakticky ponúkajú jednotlivé písmenká tohto slovíčka?

Stíšenie – neraz sme naučení fungovať v neustálom hluku, slovách, hudbe, ale prvým predpokladom spočinutia v Pánovej prítomnosti je to, že sa musíme stíšiť. Zavrieť sa v izbe, vyliezť na kopec, zostať sám v aute – každému je bližšie čosi iné. Len si vybrať.

 

Pokoj – plodom času, ktorý strávime v Božej prítomnosti, je neraz hlboký pokoj. Taký, ktorý prevyšuje všetku chápavosť (Flp 4, 7). Každý z nás po ňom túži. A práve vďaka nemu si môžeme skutočne odpočinúť a spočinúť. Upokojiť svoje vnútro.

 

Opustenie (sveta) – ako hovorieval svätý Augustín: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ A, veru, mal skúsenosť, že Boha hľadal na rôznych miestach (a hriešnych skutkoch), ale našiel ho až vo svojom srdci. Preto sa aj my v tomto čase potrebujeme oddeliť od svojho bežného pracovného či rodinného života a vyčleniť čas Bohu, ktorý dokáže jediný u(s)pokojiť naše srdcia.

 

Čítanie – nielen kníh, ale aj stvorenstva; toho, čo nás obklopuje; udalostí, v ktorých chceme vidieť Boha; ľudí, ktorí sú stvorení na jeho obraz a podobu. Čítať Božie stopy vo svete. Iste, neraz nám k tomu pomôže aj „obyčajná“ kniha či Sväté písmo.

 

Inšpirácia – keď prečítame Božie stopy, môžeme sa nimi inšpirovať. Nielen na tú danú chvíľu, ale aj do každej ďalšej všednej chvíle. Fantastickým zdrojom inšpirácie je aj Božie slovo.

 

Načerpanie – nádych, výdych, vychutnávanie, radosť. Nadýchnuť sa v tomto čase a plnými dúškami si vychutnávať Boha i vďačnosť za svoj život. Aby sme potom mohli milovať – Boha, seba samých i druhých. Čas, ktorý nie je cieľom, lež prostriedkom.

 

Údiv – Aristoteles považoval údiv za prvý krok k filozofovaniu a pápež František v jednej novoročnej homílii spomenul, že si „máme vyprosovať milosť údivu pred Bohom prekvapení“. Pretože, ako pokračoval ďalej, „život bez údivu sa stáva sivým, zvykovým; tak aj viera. A aj Cirkev potrebuje obnoviť údiv, že je príbytkom živého Boha. Ináč riskuje, že sa bude podobať peknému múzeu minulosti“. Milosť žasnúť je niečo, čo naozaj potrebujeme, a môžeme to objavovať práve vo chvíľach spočinutia.

 

Ťažba – nie, nie tá v bani. Ale ťažba v bani času s Pánom, z ktorého môžeme ťažiť skutočné drahokamy. Aby sme na tieto chvíle nezabudli a nenechali ich zaseknuté v minulosti, ale túto skúsenosť pretavili do svojho každodenného života a kolobehu.              

 

 



Komentáre