Ako podporiť ženu po spontánnom potrate?
Niekedy nezáleží na tom, čo poviete, ale čo nepoviete.
Autor: Sam Guzman
Tehotenstvo je požehnanie, o ktorom hovoríme radi. Nevieme sa ho nasýtiť. Stále sa pýtame na meno, nakupujeme ružové šatôčky a pýtame sa, kedy to už bude. Avšak keď žena potratí, je to tragédia, ktorá nám z jazyka zoberie všetky slová. Zrazu nevieme, čo povedať alebo urobiť. Niektorí sa cítia zvláštne, keď o tom hovoria, ba ani netušia, ako pomôcť. A niektorí sa tým zas veľmi nezaťažujú.
Na sviatok Zjavenia Pána som vo svojej farnosti slúžil omšu za všetky naše nenarodené deti. Farníkov som vyzval, aby mi povedali, ako sa mali volať, aby sme sa za ne mohli modliť po mene. Čakal som, že sa mi ozve tak do desať ľudí. Napokon ich však bolo vyše päťdesiat. Po omši sa mi jedna z matiek zverila, že si nemyslela, že vďaka jednoduchému spomenutiu mena jej bábätka pocíti takéto uzdravenie a úľavu.
Počet rodín, ktoré prežili spontánny potrat, je väčší, než si myslíme. Štatistiky ukazujú, že až jedno zo štyroch tehotenstiev sa končí spontánnym potratom. Sú to zarážajúce čísla, no najhoršie na tom je to, že v radosti a nadšení z tehotenstva nikomu ani nenapadne, že sa to môže stať aj jemu.
Rozprával som sa so zdravotnou sestrou Melanie Schwobovou, ktorá vedie podpornú skupinu pre páry, ktoré takto prišli o dieťa. Pracuje aj v úrade, ktorý pomáha v takýchto prípadoch a do rodín posiela zdravotné sestry, kaplánov a sociálnych pracovníkov. Podpora týchto rodín je blízka jej srdcu, aj ona sama potratila. Hovorí: „Myslela som si, že rozumiem tejto strate, avšak kým som ju nepocítila na vlastnej koži, neuvedomovala som si, aké je to ťažké.“ A ďalej vysvetľuje, prečo je také dôležité, aby sme podržali jeden druhého v smútku. „Ľudia, ktorí hľadajú pomoc, sa uzdravia rýchlejšie a lepšie. Nie, nezabudnú, ale naučia sa s tou tragédiou žiť.“ Keď som si uvedomil túto obrovskú potrebu, zrodila sa vo mne otázka: Ako môžeme pomôcť?
Ponúkam vám zopár nápadov, ako podporiť rodiny, ktorým sa prihodilo takéto nešťastie.
Neracionalizujte
Začnime tým, čo nerobiť. Ak chcete hovoriť štýlom „aspoň…“, radšej ani nezačínajte. Napríklad, nehovorte toto: „Aspoň to môžete skúsiť znova,“ alebo: „Aspoň máte ostatné deti.“ Nesnažte sa to racionalizovať. Lepšie je počúvať a povzbudiť rodičov, aby o tom hovorili. Stále zdôrazňujte, že na ich dieťati záleží.
Prineste jedlo
Je to jednoduché gesto, ktoré urobí veľa. Odbremení mamu, ktorá sa tak môže starať o seba. Tehotenstvo je po fyzickej stránke náročné, no ťažkosti, ktoré viedli k potratu, sú ešte zložitejšie. Žena sa musí pozbierať nielen po emocionálnej stránke, ale aj po fyzickej, presne tak ako žena po pôrode.
Uznajte im rodičovstvo
Aj keby to bolo ich jediné dieťa, stále sú rodičmi. Schwobová hovorí, že je dôležité „oceniť vzácny život ich dieťaťa a potvrdiť, že sú matkou a otcom“.
Dajte jasne najavo, že to nie je jej vina
Mnohé matky, ktoré potratili, sa cítia, akoby zlyhali. Trpia pocitom viny, domnievajú sa, že sa tomu nejako mohli vyhnúť, len keby vedeli, čo sa deje, alebo keby sa o svoje telo starali inak. Schwobová tvrdí: „Tehotná žena ihneď začne plánovať. Ochraňovať dieťa je v nej zakorenené. V takýchto prípadoch si teda bežne myslia, že si nesplnili svoju úlohu.“ To, že pocit viny nie je výnimočný, neznamená, že je aj oprávnený. Aj pre otcov je to náročné obdobie, pretože to nevedia „napraviť“. Pomôžte rodine v boji s pocitom viny. Ukážte im, že nezlyhali.
Nesnažte sa im obmedzovať čas
Hoci dieťa malo kratší život, neznamená to, že by ho rodičia nemilovali celým srdcom. Smútenie sa nedá urýchliť. Na pár by sa nemali klásť žiadne očakávania ohľadom smútenia, prijatia tejto udalosti, pohnutia sa vpred a zabudnutia na to, čo sa im prihodilo. Nepomôžeme im zabudnutím, ale naopak, povzbudením, aby si bábätko pamätali navždy.
Volajte dieťatko menom
Spýtajte sa ich, ako sa malo volať, a používajte jeho meno. Ľudia nemajú tendenciu dávať týmto deťom meno, najmä ak potrat nastal v skorom štádiu tehotenstva. Schwobová však upozorňuje: „Páry vždy povzbudzujem k tomu, aby dieťaťu dali meno.“ Vďaka menu sa s ním cítime spojení a vieme, že tak v nás ostane navždy živé.
Zhromaždite spomienky
Na pohrebe, keď vidíme telo milovaných, sa emócie uvoľnia. Pri potrate to však nemusí byť vždy tak, nie vždy je to totiž možné. Hmatateľné veci však pomáhajú uzavrieť túto etapu. Pomôžte rodine vytvoriť si spomienkovú krabicu. Dajte do nej fotografiu z ultrazvuku alebo iné vecičky, ktoré už mali pripravené pre bábätko. Povzbuďte ich, aby na náhrobnom kameni uviedli aj meno dieťatka, ak je to možné.
Rozprávajte o tom
Ak ste aj vy zažili takú stratu, porozmýšľajte nad tým, či by ste sa s nimi nechceli podeliť o svoj príbeh. Potrat môže mamu izolovať od ostatných členov rodiny, ako jediná totiž cítila dieťa vo svojom lone a milovala ho, pokým niektorí blízki ani nemuseli vedieť, že je v očakávaní. Má vtedy pocit, že nikto nevie, čím si prechádza, a preto o tom nerozpráva. Prvým krokom k uzdraveniu ako mamy, tak aj otca je vedomie, že nie sú sami.