Ako prežiť dobrý Advent?
Advent už zo svojho názvu vyzýva na očakávanie príchodu – príchodu Mesiáša medzi nás i do našich sŕdc. Vždy, keď čakáme nejakú návštevu, snažíme sa všetko pripraviť. Ako sa pripraviť na Krista?
Advent je obdobím dvojakého čakania. V prvej časti Adventného obdobia (do 16. decembra) je naše očakávanie nasmerované na druhý príchod Ježiša Krista, Pána a Kráľa celého sveta, pri ktorom nastane posledný a verejný súd všetkého stvorenstva. Od 17. decembra s očakávaním hľadíme na blížiace sa vianočné sviatky, ktoré nám sprítomňujú výnimočnú udalosť, ktorá sa odohrala v histórii ľudstva – Boh sa narodil ako človek po tom, čo bol počatý v lone panny – Bohorodičky Márie. Táto udalosť sa síce už raz historicky udiala, ale je veľmi dôležité stať sa jej súčasťou znova a znova každý rok.
Prečo máme byť v očakávaní?
Je zrejme namieste otázka, prečo je pre nás dôležité očakávanie týchto dvoch skutočností. A treba ju zodpovedať skôr než pristúpime k opisu, akým spôsobom toto očakávanie prežívať. Pretože Cirkev sama uznala za potrebné vložiť Advent do liturgického kalendára, nemožno pochybovať o jeho dôležitosti. Vieme, že pôvodne Vianoce (a s nimi aj Advent) neboli súčasťou liturgického kalendára a jadrom všetkého bola Veľká noc.
Je to pochopiteľné, pretože veľkonočné udalosti tvoria najdôležitejší základ i vrchol našej spásy. Avšak Boh si na to vybral azda ten najradikálnejší spôsob, v ktorom tiež poodhalil svoju nekonečne vynaliezavú lásku k človeku – stal sa pravým človekom a to tak, že sa počal v lone mladej ženy. Z tohto dôvodu po pár storočiach kresťania pochopili, že aj toto veľké tajomstvo si zaslúži každoročné sprítomnenie v podobe slávnosti Božieho narodenia. Nikdy dostatočne nepochopíme a neoslávime túto veľkú udalosť, a preto nás Cirkev pozýva rozjímať o tomto tajomstve a pripraviť sa naň každý rok počas posledných siedmich adventných dní.
V prvej časti Adventného obdobia zas rozjímame o veciach budúcich. Očakávame to, o čo prosíme pri každej modlitbe Otčenáš: „Príď kráľovstvo tvoje!“. Zdá sa, že prví kresťania boli omnoho horlivejší v očakávaní druhého príchodu Mesiáša. My si pomaly zvykáme na pohodlný život tu na zemi a zabúdame, že „naša vlasť je v nebi“ a že „odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20). Ale kresťan musí žiť v očakávaní a túžobne prosiť o príchod nebeského kráľovstva! Ak to tak nerobí, neuvedomuje si, aké veľké veci pre nás pripravil Otec a že „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18).
Ako očakávať?
Očakávať a rozvíjať svoje očakávanie teda treba. Ale ako? Na prvom mieste je jednoznačne modlitba. Treba prosiť Pána o prijatie všetkých darov, ktoré sa s nadchádzajúcimi sviatkami spájajú. Prosiť ho, aby nás premenil na dokonalejších, aby sme túžili po ňom ešte väčšmi. Modlitbu v Adventnom období treba rozvíjať nielen na osobnej, ale aj na spoločnej rovine. Pána máme očakávať ako jednotlivci – do našich sŕdc; ale aj ako spoločenstvo – do našich vzťahov, domácností i všedných každodenných vecí.
Preto je práve toto obdobie vynikajúce na vypracovanie návyku spoločnej modlitby najmä v rodinách. Stretnime sa spolu s našimi najbližšími a modlime sa každý deň pri adventnom venci. Tento zvyk si skúsme zachovať aj po uplynutí Adventného obdobia. Pomodlime sa spolu hoc aj krátko, prečítajme si niečo zo Svätého písma, spomeňme si na našich zosnulých. Prednesme každý vlastný úmysel, čím sa utužia naše vzťahy a budeme lepšie poznať, čím žije ten druhý, čo ho trápi, teší, nad čím premýšľa. Nájdime si tiež čas na tiché spočívanie v Pánovej prítomnosti. Dovoľme tichu, aby preniklo naše vnútro a mohol tak v ňom zaznieť jemný Pánov hlas.
Vezmime tiež častejšie do rúk Sväté písmo a rozjímajme nad evanjeliom daného dňa. Alebo si každý deň prečítajme jednu kapitolu z evanjelia, aby sme lepšie spoznali toho, koho naše srdce tak túžobne očakáva. K tomu pripojme aj hodnotnú duchovnú literatúru.
Nezabudnime na sviatosti. Na prvom mieste, samozrejme, Eucharistia a následne spoveď. Vhĺbme sa do svojho vnútra a urobme si riadne spytovanie svedomia. Skúsme zhodnotiť doterajší život a ak nám niečo ťažké leží na srdci, nebojme sa ani pristúpiť ku generálnej svätej spovedi (z celého života). Skúsme trochu vyjsť zo svojho pohodlia a rutiny a spovedajme sa viackrát počas tohto obdobia prípravy na príchod toho, kto „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15). Pristupujme k svätému prijímaniu – vrcholu a zdroju nášho duchovného života – tak často, ako sa len dá.
Dovoľme, aby nás počas Adventu Boh ešte viac poznačil svojou pečaťou a premenil v seba. Čím väčšmi dovolíme Bohu, aby v nás prebýval, tým vrúcnejšie ho budeme očakávať a po ňom túžiť. Tak sa bude môcť počať v našom srdci a budeme ho rodiť do tohto sveta, v ktorom občas vládne chaos, smútok a strach.
Pripojme k našej snahe aj pôst. Odriekajme si denne nejaké pozemské dobro, aby sme preukázali Bohu našu otvorenosť pre dobrá duchovné. Zrieknime sa niečoho príjemného, aby sme si uvedomili, že „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (1 Kor 7, 31) a „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).
K tomu všetkému pripojme aj skutky milosrdenstva. Tie sú totiž dobrým ovocím predchádzajúcich aktivít a svedčia o tom, že sa Kristus nielen narodil v našom srdci, ale ho aj chceme ohlasovať ďalej, pretože očakávame jeho druhý príchod a spolu s Bohom túžime „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).