TOP

Ako sa postaviť k otázke uznania manželstva osôb rovnakého pohlavia v rámci Európskej únie?

V čase rýchlych a radikálnych spoločenských zmien túži zneistená spoločnosť po pevných bodoch v podobe trvalých hodnôt a záväzných pravidiel. Pohľady plné nádeje sa preto upierajú k rozhodnutiam súdnych orgánov, ktorých úlohou je nachádzať právo v zložitých konfliktných situáciách. Pomocou svojho výkladu základných ľudských práv a slobôd sa Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie stali motorom ďalekosiahlych spoločenských zmien. Témou, ktorou sa najvyššie európske súdy v posledných rokoch čoraz intenzívnejšie zaoberajú, je otázka spolužitia osôb rovnakého pohlavia.
Keď Súdny dvor EÚ v roku 2001 riešil zrovnoprávnenie zamestnanca EÚ, ktorý od roku 1995 žil v registrovanom partnerstve podľa švédskeho práva a usiloval sa uplatniť si príspevok na domácnosť určený iba manželským párom, dospel k záveru, že pojem manželstvo označuje trvalé spolužitie osôb rozdielneho pohlavia, teda muža a ženy. V nedávnom rozsudku z 5. júla 2018 vo veci Coman (C-673/16) mal Súdny dvor EÚ príležitosť vrátiť sa k tejto otázke.

Podľa smernice 2004/38/ES o práve občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov slobodne sa pohybovať a prebývať na území členských štátov (tzv. pobytová smernica) majú všetci občania Únie a ich rodinní príslušníci právo pobytu na území členského štátu na čas dlhší ako tri mesiace. Za rodinného príslušníka sa okrem iných považuje manžel alebo manželka. Rumunský ústavný súd predložil Súdnemu dvoru EÚ prípad pána Comana, rumunského občana, a pána Hamiltona, občana USA, ktorí v roku 2010 uzavreli sobáš podľa belgického práva. Potom, čo sa páni Coman a Hamilton pripravili na presťahovanie do Rumunska, vynorila sa otázka, či pánovi Hamiltonovi patrí status manžela podľa pobytovej smernice. Rumunské orgány sa totiž domnievali, že keďže podľa rumunského práva neexistuje manželstvo osôb rovnakého pohlavia, nemôže sa tu pán Hamilton považovať za manžela.

Vo svojom rozsudku Súdny dvor najprv skonštatoval, že pojem „manžel“ v pobytovej smernici je „z hľadiska genderu neutrálny“, teda môže zahŕňať aj manžela rovnakého pohlavia. Ďalej Súdny dvor pripomenul, že úprava osobného stavu vrátane statusu manžela je v právomoci členských štátov. Členské štáty sa teda môžu podľa svojho uváženia rozhodnúť, či povolia manželstvo osôb rovnakého pohlavia. Zhruba polovica členských štátov teraz rovnakopohlavné manželstvá umožňuje, niektoré ďalšie štáty upravujú inštitút registrovaného partnerstva.

V kľúčovej pasáži rozsudku dospel Súdny dvor k záveru, že v kontexte voľného pohybu občanov Únie nemôže členský štát EÚ odmietnuť uznať rovnakopohlavné manželstvo, ktoré bolo legálne uzatvorené v inom členskom štáte EÚ. Na účely pobytovej smernice je teda nutné považovať pána Hamiltona za manžela pána Comana a to napriek tomu, že Rumunsko manželstvo osôb rovnakého pohlavia neumožňuje a podľa práva EÚ ani nie je povinné manželstvo osôb rovnakého pohlavia zaviesť.

Hlavný výrok Súdneho dvora neprekvapuje. Voľný pohyb osôb predstavuje kľúčový princíp vnútorného trhu EÚ. Mimochodom, ťažia z neho aj mnohí rumunskí občania. S prihliadnutím na európske štandardy ochrany súkromného a rodinného života by bolo neprijateľné, keby páni Coman a Hamilton nemohli spolu žiť v Rumunsku. Vo svetle pobytovej smernice však riešenie nemuselo nevyhnutne spočívať v uznaní rovnakopohlavného manželstva uzatvoreného v inom členskom štáte. Rumunský ústavný súd vo svojom podaní Súdnemu dvoru naznačil vhodnú alternatívu. Pri implementácii pobytovej smernice do rumunského práva mohol byť pán Hamilton zaradený do kategórie „ostatní rodinní príslušníci“ alebo „partner, s ktorým má občan Únie riadne doložený trvalý vzťah“. V takom prípade by nemusel byť nárok pána Hamiltona na dlhodobý pobyt v Rumunsku opretý o formálny status manžela.

Z tohto hľadiska sa môže javiť dopad rozsudku ako veľmi obmedzený. Napokon, sám Súdny dvor sa usiloval tento dojem potvrdiť, keď výslovne zdôraznil, že uznanie rovnakopohlavného manželstva sa vzťahuje len na právo pobytu. Na druhej strane sa však nedá vylúčiť, že na uznanie práva pobytu z pozície manžela budú nasledovať ďalšie otázky zrovnoprávnenia. Je vo svetle európskeho antidiskriminačného práva prípustné, aby boli pánom Comanovi a Hamiltonovi, rovnako ako inému rovnakopohlavnému manželskému páru, odoprené prípadné sociálne a daňové výhody, ktoré sú určené iba tradičným manželským párom? Ďalej je iritujúce, že podľa rozsudku Súdneho dvora je Rumunsko povinné zaistiť pobyt len tým osobám, ktoré uzavreli rovnakopohlavný zväzok v členskom štáte EÚ. Na zväzky uzavreté mimo priestoru EÚ sa právo nevzťahuje. Vo svetle jednotného štandardu práva na rešpektovanie rodinného života je toto rozlišovanie viac než problematické.

Za diskriminačné by sa tiež mohlo považovať rozlišovanie medzi rovnakopohlavným manželstvom a registrovaným partnerstvom. Podľa Súdneho dvora musí byť rovnakopohlavnému manželovi zaistený pobyt nezávisle od toho, či hostiteľský členský štát takúto formu spolužitia za manželstvo uznáva. U registrovaných partnerov však priamo pobytová smernica stanovuje, že registrovaný partner sa považuje za rodinného príslušníka iba v tých členských štátoch, ktoré s registrovaným partnerstvom zaobchádzajú tak ako s manželstvom. Pokiaľ Rumunsko registrované partnerstvá neupravuje, nie je povinné uznať právo pobytu registrovanému partnerovi, ktorý sprevádza občana Únie.

Je teda zrejmé, že rozsudok Súdneho dvora v tomto želanú právnu istotu nepriniesol. Lopta je teraz na strane Rumunska, ktoré má naplniť požiadavky voľného pohybu rodinných príslušníkov občanov Únie a zaistiť pobytový status rovnakopohlavným manželom spôsobom, ktorý nie je v rozpore s ústavnými princípmi.

Harald Scheu, odborník na právo EÚ

Komentáre