TOP

Ako žiť nádej vo všednosti?

Nádej. Taká abstraktná, a pritom taká konkrétna. Taká neviditeľná, a predsa vidíme jej dôsledky. Ako ju žiť v každodennosti? A v čom vôbec pravá nádej tkvie?

Nádej bola vlastná aj spisovateľom. Fjodor Michajlovič Dostojevskij napríklad vravel: „Žiť bez nádeje znamená prestať žiť.“ Alebo ďalší ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj povedal: „Nikto nedáva viac ako ten, čo dáva nádej.“

Po nádeji túžime všetci – veriaci aj neveriaci, mladí aj starí, silní aj slabí. Avšak pozrime sa na nádej kresťanskou optikou – pretože o tú pravú, neuhasiteľnú a nezlomnú nádej nám ide.

Krok č. 1 – Vedomie potreby Boha

„Človek potrebuje Boha, inak zostáva zbavený nádeje. (…) No niet pochýb ani o tom, že Boh skutočne vstupuje do ľudských záležitostí vtedy, keď na neho nielen myslíme, ale keď nám on sám vychádza v ústrety a hovorí k nám. Preto rozum potrebuje vieru, aby sa mohol stať plne sebou samým: rozum a viera sa navzájom potrebujú, aby dosiahli svoju pravú prirodzenosť a svoje poslanie,“ píše v encyklike o kresťanskej nádeji Spe salvi Benedikt XVI. Nemôžeme dostať nádej bez toho, aby sme si uvedomovali, že potrebujeme Boha – skutočne, hlboko, bytostne. Bez Boha niet nádeje. Začnime tým, že si uvedomíme potrebu Boha vo svojom živote.

Krok č. 2 – Poznanie Boha

„Dospieť k poznaniu Boha, pravého Boha, znamená dostať nádej,“ píše emeritný pápež. Druhým krokom je teda poznať Boha. V tom tkvie aj púčik daru nádeje, po ktorom toľko prahneme. Ako však môžeme poznať Boha? Spôsobov je toľko, koľko je ľudí. Môže nám v tom pomôcť sviatostný život v Cirkvi, modlitba, čítanie Svätého písma, služba, ale aj kontemplácia Božieho stvorenstva či rôzne iné spôsoby poznania Boha.

Krok č. 3 – V ústrety budúcnosti

„Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti,“ pokračuje ďalej Benedikt XVI. Niežeby kresťania vedeli, čo ich čaká, ale vedia, že v budúcnosti je Boh, ktorému dôverujú. Do neho vkladajú svoju nádej. Preto je tento druhý krok výzvou, ako sa nebáť zajtrajška, ale naplno žiť dnešok, s nádejou hľadieť na to, čo nás čaká, lebo veríme a máme nádej v to, že Boh tam už je a má to pevne v rukách.

Krok č. 4 – Škola modlitby

„Prvé a základné miesto, kde sa učíme nádeji, je modlitba. I keď ma už nikto nepočúva, Boh ma ešte počúva. Ak už nemôžem s nikým hovoriť, na nikoho sa obrátiť, k Bohu môžem vždy hovoriť. Ak tu už nie je nikto, kto by mi pomohol tam, kde ide o potrebu alebo očakávanie, ktoré presahuje ľudskú schopnosť dúfať, on mi môže pomôcť. Som vo vyhnanstve extrémnej samoty… No modliaci sa nikdy nie je úplne sám,“ vysvetľuje Benedikt XVI. Poďme sa učiť nádeji v modlitbe! Nejde len o jeden konkrétny druh modlitby, ide o modlitbu ako takú – o úprimný rozhovor s Otcom. Vojdime do svojej komôrky a modlime sa k Bohu, ktorý je na nebesiach, lebo on nás počuje a vie o nás. Vstúpme do tejto školy nádeje prostredníctvom modlitby. A potom budeme túto nádej niesť do celého sveta.

Krok č. 5 – Konať a mať nádej

„Každé vážne a správne ľudské konanie je aktívnou nádejou. Je ňou predovšetkým v tom zmysle, že sa tak usilujeme napĺňať naše menšie či väčšie nádeje: riešiť tú či onú úlohu, ktorá je pre našu celkovú životnú púť dôležitá; prispieť naším úsilím, aby sa svet stal trochu jasnejším a ľudskejším a otvorili sa tak aj dvere do budúcnosti,“ čítame v Spe salvi. Aj naše činy, skutky, práca môžu byť doslova prešpikované nádejou. Nádej nie je zatvorená len v kostole alebo v časoch našej modlitby, ale sme pozvaní niesť ju do každej všednosti svojho života. Byť ľuďmi nádeje aj vo svojej práci, aj v obchode, aj v službe, aj v rodine. Všade, kam sa pohneme.

Krok č. 6 – Trpieť s nádejou

„Človek má pre Boha takú veľkú cenu, že on sám sa stal človekom, aby mohol s človekom spolucítiť veľmi reálnym spôsobom v tele a krvi, ako nám o tom rozpráva opis Ježišovho umučenia. Z neho do každého ľudského utrpenia vstupuje niekto, kto s ním zdieľa utrpenie a súženie; z neho sa do každého ľudského utrpenia šíri útecha (con-solatio) lásky spolutrpiaceho Boha, a tak človeku vychádza hviezda nádeje,“ pokračuje Benedikt XVI. Hovorí aj o tom, že v menších skúškach a utrpeniach vždy potrebujeme malé či veľké ľudské nádeje, ale pri naozaj ťažkých skúškach je nevyhnutná pravá, veľká nádej, ktorá pramení v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Naša nádej – to, či ju máme – sa neraz ukáže práve v našom vlastnom utrpení. To je miesto, kde sa láme to, či sme ľuďmi nádeje, alebo nie. Ak objavíme to, že Boh s nami spolucíti aj v našom vlastnom utrpení – nech je akokoľvek ťažké –, dostaneme pravý dar nádeje.

Krok č. 7 – Čeliť prítomnosti silou vykúpenia

„Vykúpenie, spása, nie je podľa kresťanskej viery len nejaký prostý fakt. Vykúpenie nám bolo darované v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, odôvodnená nádej. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti. Prítomnosti, ktorá je aj ťažkou súčasnosťou a možno ju prijímať a žiť, ak smeruje k cieľu a ak si týmto cieľom môžeme byť istí, ak je tento cieľ taký veľký, že stojí za námahy spojené s cestou k nemu,“ píše emeritný pápež. Niekedy je pre nás veľmi ťažké čeliť prítomnosti a potrebujeme na to doslova silu zhora. Sila vykúpenia je tou silou, vďaka ktorej môžeme čeliť našim dňom so srdcom plným nádeje. Vykúpenie nám darúva tri božské čnosti – vieru, nádej, lásku. A za to sa oplatí zabojovať.

 

 

 

 

Komentáre