TOP

Anketa: Ako prinášať svetlo a chuť tomuto svetu?

Umenie. Podnikanie. Školstvo. Politika. Rodina. Zdravotníctvo. Ako prinášať a žiť kresťanské hodnoty na miestach, kde pôsobíme?

 

Je prirodzené, že čo napĺňa moje srdce, to sa prejavuje aj v mojej tvorbe. Keď je môj život naplnený láskou k Bohu, budem prirodzene vyjadrovať svoj obdiv k nemu. Aký je jeho charakter, vlastnosti, jeho skutky lásky k nám, a pritom ani nemusím mať okato kresťanské texty. Bohu slúžime, aj keď nespievame chvály.

V piesňach vyjadrujem svoju vieru ako v Ježišových podobenstvách. „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ (Mk 7, 16) Pre ostatných je to skryté a texty si vysvetľujú svojím vlastným spôsobom. Tiež si všímam atmosféru, ktorá vzniká na koncertoch. Ako keby sa počúvajúcim odkrývalo vnútro. Niektorí sú piesňami usvedčení zo svojho zlého života a niektorí sú povzbudení a prirodzene začnú túžiť po dobre. „Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život.“ (2 Kor 2, 15)

Počula som už o sebe, že som ako spievajúci kazateľ, a naozaj, tak ako umelecké naplnenie cítim rovnako aj poslanie, ktoré hudbou prinášam – poukazovať na Boha. Často sa modlím, aby bol Boh mojím životom oslávený a vyvýšený, ale dôležité je povedať, že sa to nedeje len cez hudbu, ale v prvom rade každodenným premeneným životom.

Miriam Kaiser, speváčka a huslistka

 

 

Kresťanské hodnoty sú pre mňa osobne na pracovisku dôležité. No ja by som ich nenazýval kresťanské hodnoty – pre mňa sú to hodnoty, ktoré by mali byť plošne spoločenské. Mali by byť štandardom pre spoločnosť.

Podľa mňa by to mal byť férový prístup pre všetky prvky vo fungovaní firmy. Férový prístup k farmárom, spracovateľom, prepravcom, zamestnancom, zákazníkom a štátu. Férové marketingové správanie. Vždy rešpektujúce každého ako unikátneho jednotlivca so svojimi slobodami a právami.

A čo to znamená konkrétnejšie? Spolupracujeme s farmami, s ktorými máme priamy nákupný vzťah. Nakupujeme od nich kakao a podobne. Podporujeme edukáciu detí, dospievajúcich, ale aj dospelých farmárov. Snažíme sa podporovať znevýhodnených. V rámci stratégie firmy máme zaradené do fungovania pro bono výučbu práce s čokoládou na odbornej škole. Zamestnanci majú rôzne benefity, okrem iného stravovanie zadarmo, podpora dobrovoľníckej činnosti a rôzne iné zľavy a výhody.

Karol Stýblo, výrobca celosvetovo oceňovanej čokolády

 

 

Úlohou učiteľa je hľadať svetlo mladých ľudí. Od Komenského čias je vzdelávanie spojené so zmyslovými vnemami. V životnom štýle človeka je vnímanie zrakom kľúčové pre úspešné prežitie už niekoľko tisícročí. Študenti sú preto veľmi pozorní pri posudzovaní rôznej svietivosti učiteľom predkladaných otázok.

Je rozdiel spýtať sa kto, čo, kedy alebo ako a prečo. Otvorené otázky dávajú priestor mladej mysli na získanie času a slobody, čo je vlastne podstata ohňa, z ktorého pochádza svetlo. Ak by oheň nemal na rozhorenie čas, hoci krátky, rozhodne by nevznikol. Metaforickou slobodou ohňa nech je dostatok kyslíka či horľavého materiálu.

Mladí ľudia sú na tom podobne ako oheň. V každom z nich je originálna osobnosť s vlastným bohatým prežívaním, pamäťou, inteligenciou či nadaním. Z vlastnej aj sprostredkovanej skúsenosti viem, že nikto nemá toľko voľného času ako mladý človek počas školy. Horľavý materiál a čas už teda máme. Slobodu predpokladám vopred, hoci žiaci a študenti patria k najviac zraniteľným rôznymi formami otroctva. Na oheň, a teda svetlo, to však ešte nestačí. Dôležitá je iskra.

V podstate môžem povedať, že nedokážem pochopiť Božiu múdrosť a vždy žasnem nad jeho iskrením. Tak v sebe ako aj v žiakoch. Iskry nie sú mojím dielom. Prichádzajú nebadane, no určite nie náhodne. Niekedy je to gesto, kresba, schéma, poznámka, postoj, no vždy tam musí byť okrem učiteľa aj žiak. Ak na hodine sedí tvrdá a uzavretá myseľ, iskrenie nepomáha. Kameň nehorí.

Podobne je to aj s chuťou. Ústami dokážeme vnímať sladké, kyslé, horké, slané a ich kombinácie. S učením je to v podstate ako so stravovaním. Malo by byť pravidelné, chutné, pestré a v správnej miere. Každá hodina je vlastne ako pokus o získanie spokojného stravníka v reštaurácii. Niektoré suroviny si človek nenavyberá. Napríklad seba. Rovnako tak si nenavyberá ani študentov. Obmedzenia však nie sú na to, aby študenta a učiteľa zničili, ale aby ho posunuli dopredu. Chuť však dáva často korenenie a správny pomer. Ak chceme grilovať ryby, asi nebude treba chren a muškátový orech. Na rezne zasa nepoužijem med.

Variť teda budeme vždy čerstvé jedlo. Sú nám síce známe mnohé recepty a vyznáme sa vo svojej kuchyni celkom dobre. Varenie je však vždy premiérou. Neexistujú reprízy.

Poznám jedného študenta s utiahnutým introvertným charakterom. Volajme ho Kornel. Často pod stresom z prezentácie pred skupinou nedokázal povedať súvislejšiu vetu. Viackrát sa mu stalo, že počas odpovede plakal. Aj na maturite. Snažil som sa mu dať pocítiť, že jeho práca a názory majú hodnotu. Kornel vďaka individuálnej práci na sebe viackrát vyhral prestížne národné súťaže a aj po skončení školy ostal so mnou v kontakte. Dodnes patrí medzi najtalentovanejších žiakov, akých som kedy učil.

Pôsobím v liberálnejšom školskom prostredí, a práve to mi snáď pomáha byť vzdialeným nablízku. Často sa seba samého pýtam Pilátove slová: „Čo je pravda?“ Tvárou v tvár veľkým otázkam ma však častejšie ako majestátnosť napĺňa pokora a mlčanie.

Martin Benikovský, učiteľ

 

 

Byť v pozícii slúžiaceho v službe pre ľudí je nesenie kríža, ktorý je niekedy veľmi, veľmi ťažký. A treba jasne povedať, že človek pod jeho ťarchou niekedy aj padá. A dvíha sa niekedy len ťažko. Politiku si mnohí mýlia s povolaním. Ale je to služba, do ktorej prichádzate s povolaním, s vlastným príbehom, postojmi, predstavami, snahami a snami. A dnes viem povedať, že je obrovskou výhodou, keď aj s vierou. Lebo len viera v nášho Pána nám pomôže prekonať všetky prekážky.

Neustále si pripomínam nápis na našej mestskej veži v Trenčíne: Keď Pán nechráni toto mesto, darmo bdie ten, kto ho stráži. Je to alfou a omegou môjho súčasného pracovného bytia. Bytia, ktoré je nedokonalé, hriešne, často prízemné až úbohé. Vždy, keď precitnem z toho, že schádzam z cesty a nenasledujem učenie Krista, je mi zo seba samého nanič. Cítim sa stratený, opustený a smutný. Ale napriek všetkému – Kristus je stále tu. Vždy pripravený podať mi ruku a zodvihnúť ma. Nedokážem pochopiť tú jeho lásku a milosrdenstvo. Je to niečo neskutočne úchvatné na jednej strane, ale zároveň zdrvujúce, lebo človek si práve cez jeho lásku a milosrdenstvo uvedomuje svoju márnosť a slabosť. Iba viem, že bez Boha by som bol absolútne stratený. Absolútne.

A v komunálnej politike, v ktorej ste najbližšie ľuďom a ich požiadavkám, hnevu, ale aj radostiam, potrebujete veriť v dobro, lásku a milosrdenstvo, ktoré sú odrazom dokonalosti Boha a jeho lásky k nám. Keby som predsa len mal skúsiť opísať, čo to znamená prinášať kresťanské hodnoty na moje súčasné pôsobisko, tak to znamená mať úctu k sebe, rešpekt k druhým, akceptovať situácie, ktoré prichádzajú, a vďačnosť k možnostiam, ktoré sa mi otvárajú. Jedným slovom POKORA. Ostatné je v Božích rukách.

Richard Rybníček, primátor mesta Trenčín 

 

 

Voláme sa Ugroczyovci. Gusto a Janka a našich šesť detí. Pred približne piatimi rokmi, po niekoľkých vyhoreniach v službe, práci, manželstve a rodičovstve, sme sa rozhodli, že pôjdeme hľadať esenciu prirodzeného života rodiny. Postupne sme vystúpili z každej služby, v ktorej sme boli zapojení, a začali sme hľadať miesto, kde by sme sa ako rodina mohli formovať. Po pár rokoch a obrovskom množstve modlitieb, snov a vnímaní, sme odcestovali do USA, kde žijú rodiny, ktoré výrazne ovplyvnili náš život. Preto teraz študujem školu transformačného líderstva v Morning Star a spoločne celá rodina, za pomoci našich priateľov/koučov a modlitebníkov, pracujeme na najdôležitejšej a najnáročnejšej misii nášho života. Na našej rodine.

Ja pritom pracujem z domu ako architekt, Janka doma učí deti a spoločne podnikáme dobrodružné aktivity a stretnutia. Ako prechádzame týmto procesom sebapoznávania, a tým pádom uzdravovania, Božia prítomnosť v našej rodine sa stáva hmatateľnejšou a praktickejšou. O tieto svoje skúsenosti sa delíme aj vo svojom blogu.

Často ide o jednoduché veci – ako spoločné stolovanie, nakladanie sa do auta, chvály či riešenie konfliktov. Tam nachádzame tú hľadanú Božiu esenciu. Aby sme ako rodiny videli svoju prirodzenú neobyčajnosť v neobyčajnom svete, plnom neobyčajných ľudí, povolaní žiť každý svoje unikátne poslanie.

Augustín Ugróczy, otec, architekt

 

 

Som lekár-gynekológ. Okrem toho som šťastne ženatý manžel a otec viacerých detí. Úspech v rodine i práca na gynekologickej ambulancii – dvoch najdôležitejších oblastiach svojho života – meriam viac než úspechmi kvalitou vzťahov. Túžime spolu s manželkou odovzdať svojim deťom také hodnoty, aby žili plnohodnotný život veriacich kresťanov. A na našej ambulancii v Žiline sa snažíme spolu so svojimi spolupracovníčkami – sestričkami budovať vzťahy založené na vzájomnej úcte, načúvaní a rešpektovaní sa navzájom. O to isté sa snažíme vo vzťahu k ženám, ktoré k nám prichádzajú. Chceme každej z nich dať najavo, že si ju vážime. Že ju chceme vypočuť, porozumieť jej a spoločne hľadať riešenie pre jej problém. Snažíme sa ju povzbudiť, keď sú ťažkosti, tešíme sa s ňou, keď je všetko tak, ako má byť – najčastejšie s bábätkom v jej lone.

Niektoré dni príde žien príliš veľa, a/alebo sme unavení, či prežívame svoje problémy a z rôznych dôvodov nezvládneme komunikáciu. Je mi to vždy ľúto a čo najskôr to „odovzdávam“ a začínam odznovu… Takýmto situáciám sa snažím predchádzať modlitbou – každé ráno ešte doma a potom v krátkosti aj po príchode do práce. Pripomínam si, že dôležité nie je to, či som spokojný ja ako „šéf“, ale aj (a najmä) moje spolupracovníčky a ženy, ktoré za nami prichádzajú…

Ivan Wallenfels, otec, lekár-gynekológ

 



Komentáre