TOP

Apočko!

Krv. Červená, hustá, jej pach v úzkej pivnici prerážal do nozdier napriek mrazu. Díval som sa na jej strúžik, kdesi sa mi zas vynoril obraz Baránka a jeho krvi. Ako mi to Anka hovorila? Nevnímal som zdupanie ťažkých vojenských bagančí hore schodmi. Vyprané, Anka. Si tam, kde patríš.

Smiali sa mi, keď sme si hrkli po žatve trnkovice, či nie som príliš ťapnutý, keď zároveň so svojou do kostola každý deň idem. Aj rypli, že z kľačania nezbohatnem.

„A čo?“ Opáčil som. „Robota mi na dvore nestojí, žena usmiata, svokruša spokojná. A syn mi beží v ústrety, keď z maštale vykročím. U teba tiež tak? A mám, čo treba. Naučili ma, že bez Boha by som nemal nič, hlavne nie pokoj v duši. O čo si ty šťastnejší, keď si pohrkáš pod duchnou, há?“

Slová sa zrazu zasekli na polceste; za mlčania stoličiek i tých na nich odišiel som zo šenku.

Viem, čo je a bolo pre mňa podstatné: Boh a jeho láska, ktorú sme v jednoduchosti žili. Netrpezlivo som čakal, kým babica otvorí dvere na prednej. Uložil som tam svoju hneď, keď zašepla: „Už to pôjde!“

Chcel som požehnanie, ako som vedel, že v deťoch od Boha chodí a otáčal ruženec dokola. Nedočkavý? Dvere sa nakoniec otvorili, babica spotená vyšla von. Pozrela ustarane.

„Slabá je ešte, šanuj si ju. Keď si si takú tenučkú vzal, nezoder ju ani rodením, ani robením. Niečo jej v čaji z bylín namiešam, ale… Veľa krvi stratila, len málo chýbalo, aby ju tá krv so sebou do raja nevzala.“

Priskočil som, za plece podržal.

„A maličké?“

Usmiala sa doširoka.

„Dievčatko ako slnečný lúčik. Potešením vám bude, ver! A že Anička?“

Prikývol som, guča vďačnosti, nehy, úcty a ostychu z tajomstva života mi zapchala hrdlo. Sadol som si na peľasť postele, aj malý mi tak na kolenách zaspal. Nevedel som sa nabažiť toho žiarivého úsmevu dievčatka, čo ležalo privinuté vedľa mojej, plavé páperie dvoch hláv na vankúši žiarilo do blikania petrolejky.

Moja, moja Hruštička! Naučím ťa, akého apočka máš! Ba nie jedného!

Tej noci, pamätám si, susedove psy spolu s naším štekali ako diví. Prečo?

Ďalšie dni ma robota odfúkla, kde bolo treba – letel som však, aby som si svojich vystískal. Večer, namiesto rozprávok, som ošúchanú Bibliu vytiahol. Miloval som, keď sa ma opýtala: „Apočko, a prečo?“

Čo sme vedeli, povedali sme. A skôr, ako k večeri, sedeli sme všetci štyria spotení v prvej lavici kostola. Moja Hruštička visela očami na perách kňaza, keď sme vyšli z kostola, všetko si pamätala.

„Apočko, a prečo sa perie rúcho v krvi Baránka? Apočko, a ty nie si môj jediný apočko?“

Ako dobre, že nám vždy všetko náš kňaz tak jednoducho, ako pri tkaní plátna, nitku po nitke, povedal – nech vieme aj bez teologického mudrovania, ako to s tým naším Otcom nebeským je.

Pešo i na kolenách. Keď sme žali, aj keď sme dojili. Keď slnko vstávalo a aj keď nás tma hnala do postele. Čo sme nevedeli, to sme do posúvania guličiek medzi prstami dali. Boh vie, vie. On dá odpoveď v pravý čas.

Robil som zárezy na zárubni prednej každý rok – napravo Anke, naľavo jej bračekovi. A vždy pri čítaní Ježišovho hľadania a nájdenia v chráme som si pomyslel:

„Hej, Bože, aj tí moji sa vzmáhajú v múdrosti pred tebou… aj Anka!“ Koľko som sa len napremýšľal nad tým, čo vydala zo svojej skrinky duše!

„Apočko, už nechoďte von! Kravy sú podojené, aj mliečko odložené v komore. Oddýchnite si.“

„Však by som to urobil, dievčatko, nemusela si… minule ťa skoro aj zhodila…“

„Ale to nič, apočko, učím sa, aby moja láska nebola bojazlivá, daromná a lenivá, aby nebola len tým zuniacim kovom. Plné ruky a srdce jej chcem mať, nie plné slová. Čo iné môžem dať môjmu veľkému Apočkovi? Nerada by som večer naprázdno za ním šla.“

Len málo bolo pred trinástym jej zárezom na zárubni, keď moja napriek šanovaniu a bylinkám od babice zaľahla – a viac nevstala.

„Nebude vládať toto prejsť, ona už len po nebeskej lavičke pôjde,“ pošepla mi babica v kuchyni.

„Neviem viac urobiť, mrzí ma.“

Anka trpezlivo sedela na kraji postele, tak ako ja vtedy v tú noc, keď mi Boh ju poslal. Jednou rukou mame dlaň stískala, druhou odpočítavala desiatky. Neprešlo veľa času, čo sa hlas mojej strácal, len Ankin bolo počuť. Ale ona vytrvalo odriekavala Zdravas za Zdravasom.

„Anka, a čo ty… na vzduch nejdeš, za kamarátkami… nechcel by som ťa tu privrieť!“

„Apočko, tu mamu svoju mám… Akoby som ju samotnú nechala? Ale pravdu máš, kamarátky treba nezanedbať a s nimi byť!“

Ako to urobila, neviem, bo kamarátok mala more. Na druhý deň tu v našej izbe sedeli a namiesto strateného hlasu mojej za guličkami ruženca zvonil roj dievčenských hlasov.

V tú noc, keď bola lavička do neba už pripravená, bdela nad mojou Anka, mňa poslala kúsok si pospať. Zobudila ma, že dych sa kráti. Postavil som sa nad posteľ a videl som, ako je moja milovaná prikrytá tou najkrajšou vyšívanou bielou košeľou, čipky zakrývali jej vychudnutú, strápenú tvár, ostali už len oči. Prekvapene som pozrel na Hruštičku:

„Apočko, ona je už čistá. Vari sme nečítali, že utrpenie nás očisťuje a približuje Kristovi?“

Hej, čudovali sa, že sme neplakali. Ale nám bolo dané, kde naša mamička je. Od toho času však viem, ako Hruštička túžila po nebi.

„Apočko, všetko pre vás urobím, aj poslúchnem, vy ste moja kniha, kde sa učím milovať Boha. Ale ak mám túžbu, už len jednu: byť s tým mojím najlepším Apočkom. A čistá. Ako ľalia, bo neviem, či mi niekto bude mať kedy čipkovanú košeľu na hruď položiť.“

Čo vedela? Zrela a jej šestnásťročné srdce voňalo ako sladká maslovka. Aj keď už chodila radšej zavinutá v čiernom. Vytušila, že chlap túlajúci sa po vojnových zákopoch, všelijako sa môže správať. A vedela, akú má cenu pred Baránkom.

V tú noc sa pivnica otriasala výbuchmi a psi štekali ako diví. Prečo mi to pripomenulo čas Ankinho narodenia? Keď sa otvorili dvere na pivnici a ruskij soldát nazrel so samopalom dnu, netušil som zlé:

„Choď mu dať jesť, bude hladný.“

Usmiala sa v takej poslušnosti a radosti, že môže dať. Ale to, čo chcel vojak, dať nechcela. Zdrevenel som,  keď som zo zvukov zhora pochopil, o čo moja Hruštička bojuje. Vbehla do pivnice ku mne a skôr, ako som stihol otvoriť ústa, moja Hruštička zakričala:

„Apočko! Apočko, zbohom!“

Zbraň zaštekala rýchlo a besne. Psy štekali ako divé. Krv tiekla stružlinkou von z úst a oči mojej Anky už pozerali na toho, koho volala Apočko.

Bol som si istý, že moja Hruštička čistá beží po nebeskej lavičke za ním. A jej nebeský rubáš bol čerstvo opraný v krvi.



Komentáre