TOP

Barbara Kandrová: Nedovoľte strachu a klamstvám, aby vás premohli!

Volám sa Barbara Kandrová (21), no pre priateľov a rodinu som Bárbi. Študujem predškolskú a elementárnu pedagogiku na UKF v Nitre. Veľmi obľubujem skoré rána, keď sa všetko zobúdza a ja som plná nových síl a očakávaní, čo má pre mňa nový deň pripravené. Na odreagovanie a pre moje potešenie si rada prečítam dobrú knihu, ktorá je pre mňa únikom od reality. Milujem pohyb a môj obľúbený šport je rozhodne beh. Počas pandémie som sa zaľúbila aj do obyčajných prechádzok.

K viere nás, mňa a moju sestru, rodičia viedli už odmalička. Pamätám si, že ako malá som ju brala len povrchovo. Bola pre mňa neuchopiteľnou, mala som pocit, že je odo mňa na niekoľko kilometrov vzdialená. Nebolo pre mňa reálne, že by som sa k nej mohla niekedy v budúcnosti priblížiť.
Neskôr som v puberte prehnane riešila svoj zovňajšok, to, ako budem vyzerať na spoločnej fotke, akú fotku uverejním na Facebooku a podobne. Keď sa mi na mojom vzhľade niečo nepáčilo, hneď to vo mne vyvolalo sklamanie a smútok. Nedokázala som sa prijať taká, aká som. Dokonca si pamätám, že pri sviatosti birmovania som túžila mať krásne vlnky vo vlasoch. Mamka mi vlasy ráno natočila, ale vôbec sa nepodarili podľa mojej vysnívanej predstavy, a to spôsobilo, že som bola počas celej birmovky nešťastná.
Viete, čo odštartovalo moju premenu? Sklamanie. Sklamanie z toho, že som sa nedostala na svoju vysnívanú strednú školu – na odbor farmaceutický laborant. Žila som vtedy v presvedčení, že mi táto profesia dokáže zaručiť šťastný a spokojný život. Boh to však zariadil inak.

 

 

VIDELA SOM SRDCIA ZAPÁLENÉ PRE VIERU

Počas cesty na prijímacie skúšky na strednú školu som sa dozvedela, že v Banskej Bystrici sa nachádza katolícke gymnázium. To, ako veľmi dobre pozná mama svoje dieťa, som pochopila až neskôr. Zistila som, že zatiaľ čo ja som bola na prijímacích skúškach, ona navštívila vtedajšiu pani riaditeľku Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa. Informovala sa o možnosti prijatia na ich školu. Bola to veľmi komplikovaná cesta, ale od septembra som nastúpila na spomínané gymnázium. A tak som spravila krok do neznáma. Bolo to jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote.
Hneď v prvý deň som stretla svoju najlepšiu priateľku, s ktorou naše priateľstvo trvá už skoro šesť rokov. Taktiež som si vytvorila veľa nových kamarátstiev. Táto škola zmenila môj život a spríjemnili mi ho ľudia, s ktorými som sa tam stretávala. Čo je však najdôležitejšie, prvýkrát som videla mladých ľudí, ktorí mali srdce zapálené pre vieru. Začala sa moja duchovná premena. Pochopila som, že práve moje srdce, myšlienky, nápady, názory a túžby sú podstatné, nie zovňajšok.

 

 

PRI ROZHODNUTIACH MA SPREVÁDZA PANNA MÁRIA

Som veľmi zvedavý mladý človek, preto som mala potrebu dozvedieť sa o Bohu viac. Ako šestnásťročná som si začala robiť kurz Školy osobnej formácie na Španej Doline v Diecéznom centre mládeže Maják. Až postupom času som zistila, že pri mnohých mojich životných rozhodnutiach ma sprevádzala Panna Mária. Či už to bol krst v Kostole narodenia Panny Márie alebo sväté prijímanie a birmovka v Kostole navštívenia Panny Márie. Neskôr ma čakalo ďalšie neľahké rozhodnutie. Voľba vysokej školy.
Počas cesty autobusom na Deň otvorených dverí som požiadala Boha v modlitbe o znamenie: „Ak ma chceš mať v Nitre, tak prosím, nech kostol, do ktorého náhodne vstúpim a pôjdem sa k tvojim nohám pokloniť, je spojený s Pannou Máriou.“ Verila som, že mi ukáže, kadiaľ majú smerovať moje ďalšie kroky, avšak bolo vo mne aj trošku pochybností. Mojím zvykom, nech som kdekoľvek a s kýmkoľvek, je ísť sa pomodliť do náhodného kostola – a presne tak som urobila aj v tomto prípade. Nakoniec vysvitlo, že daný farský kostol je zasvätený navštíveniu Panny Márie. Bingo! Dobre, Pane Bože, idem do toho. Pôjdem do Nitry.

 

BOH MA VYTIAHOL Z DNA A POSTAVIL MA NA NOHY

Po maturitnom ročníku som zažila niečo, čo by som vedela prirovnať k významu slova dno. Je to stále rana, ktorá sa hojí. Uvedomujem si, že bez tohto malého zázraku by som nebola človekom, akým som teraz, a pravdepodobne by ste práve nečítali tieto riadky. Preto svedčím o Božej láske, pretože on dokázal nemožné. Vytiahol ma z dna, postavil na nohy, oprášil kolená a priviedol na cestu života. Teraz už však v plnej sile, s ním po boku. Opäť naplnil moju studnicu až po okraj. Dal mi druhú šancu na nový život. Každý deň mu za to ďakujem!
Po tom všetkom konečne žijem živú vieru a prehlbujem svoj vzťah s Bohom. Každý deň sa snažím nanovo kráčať po ceste spoločne s ním. Občas sa mi to darí, občas z nej odbočím, keď ma zlákajú vedľajšie chodníčky tohto sveta, avšak vždy sa snažím zotrvať v modlitbe a prosiť o pomoc.
V prehlbovaní mojej osobnej viery s Bohom mi v poslednom čase veľmi pomáha modlitebný diár určený na tento rok, a dokonca som si zamilovala písanie vlastného denníka. Stane sa, že na to počas dňa pozabudnem. To, čo som však pochopila, je, že nemôžeme žiť živý vzťah s Bohom, ak si nedoprajeme čas na modlitbu.
Vzťahy treba formovať. Musia rásť a byť založené na dôvere. Či už ide o priateľstvá, o vzťahy v rodine alebo aj vzťah s Bohom. Veľakrát sa pristihnem pri tom, ako len rozprávam Bohu, čo by som chcela, aké mám očakávania, a zabúdam na veľmi podstatnú vec. Zabúdam načúvať. Preto všetkým vám, ktorí toto čítate, radím naslúchať Bohu v modlitbách. Lebo on sa prihovára niekedy prostredníctvom našich vlastných myšlienok, niekedy cez ľudí v našom okolí, ale aj v rôznych každodenných maličkostiach. Každé ráno prosím Pána Boha, aby mi otvoril oči pre jeho diela, aby som videla jeho ruku, to, čo koná v mojich každodenných činnostiach, v mojich myšlienkach a v krásach prírody.

 

 

KAM KRÁČAŠ, DCÉRA?

Počas druhej vlny pandémie som začala na sociálnej sieti Instagram robiť rozhovory s ľuďmi o ich vzťahu s Bohom. Považujem to za veľmi krásne a obohacujúce obdobie, za ktoré som neskutočne vďačná. Pýtate sa, ako sa to začalo? Bolo to plánované? Čo ma k tomu viedlo? Všetko sa to začalo pandémiou, ktorá nás doslova prilepila pred obrazovky počítačov – a celé moje dvojročné štúdium sa presunulo do online priestoru.
Uvedomovala som si, že mi viac ako inokedy chýba spoločenstvo. Som z Lučenca, teraz už konkrétne z dedinky Vidiná. Nedostatok socializácie a túžba po priblížení sa k Bohu vo mne zrodili tento nápad. Poznala som mnoho mladých žien nielen zo svojho okolia, ale aj z okolia Banskej Bystrice a Španej Doliny, ktoré neboli súčasťou žiadneho spoločenstva, a túžila som aj im obohatiť čas, keď sme boli zavretí doma v izolácii.
Pravdupovediac, už skôr sme fungovali ako menšia skupinka v priestoroch nášho katolíckeho gymnázia. Bol to však len projekt, ktorý som mala za úlohu vytvoriť na animátorskej škole. Rozhodla som sa s tým pokračovať, avšak najprv len vytvorením skupiny na Messengeri, ktorá funguje dodnes. Nesie názov Quo vadis filiae? (Kam kráčaš, dcéra?). Som za ňu neskutočne vďačná. Túžila som im však sprostredkovať svedectvá iných ľudí, rozprávať nahlas o Bohu, ako koná v našich životoch.
Myslím si, že v každom z nás je Boh prítomný a každý jeden z nás môže o ňom svedčiť svojím životom. Rozhodla som sa preto pozvať troch hostí na rozhovor. Po nevydarených pokusoch na platforme Zoom som skúsila urobiť live stream (živé vysielanie) na Instagrame. Pôvodne to malo byť len pre dievčatá z nášho malého „spoločenstva“. Bola som veľmi prekvapená, aké pozitívne spätné väzby mi prichádzali. Nesmiernou radosťou bolo pre mňa to, že tento spontánny nápad oslovil aj ďalších ľudí z môjho okolia. Mojimi tromi hosťami boli: talentovaná speváčka Janka Zubajová, mladí manželia Ligačovci a inšpiratívna Lenka Slavkovská zo spoločenstva SP.
Mala som neskutočný stres, ale veľmi som prosila Ducha Svätého, aby mi vložil do úst tie správne slová. Vždy som si hovorila, že ak by to malo ovplyvniť len jednu osobu, bude mi to stáť za to. Postupom času ma to však pohltilo natoľko, že som sa v tom rozhodla pokračovať. Nerobím to pre zviditeľnenie svojej osoby, ale chcem priniesť prirodzeným spôsobom svetlo viery a nádeje do sŕdc všetkých mladých ľudí. Som vďačná za každý jeden rozhovor a za každého jedného človeka, ktorý sa odhodlal vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a podelil sa s nami o svoje duchovné prežívanie.
Tento projekt vo mne vzbudzoval veľa strachu a pochybností. Odhodlala som sa však strachu vzoprieť a dala som mu jednoznačný odkaz: „Ty nie si od Boha! Boh nechce, aby som sa bála a aby som žila v strachu. Odíď odo mňa!“ Preto by som vás na záver chcela povzbudiť. Ak vás obklopuje strach a klamstvá, nedovoľte im, aby vás premohli a nikdy sa im nepodvoľte! Nie nadarmo sa v Druhom liste Timotejovi píše: „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:

– písanie denníka,
– čítanie Božieho slova,
– modlitba ruženca.

 

 

Komentáre