TOP

Božia stálosť v našej nestálosti

Majú nám púštni otcovia čo-to povedať k prežívaniu Pôstneho obdobia? Uvidíte, že áno. Vydajme sa s nimi na cestu. Krok za krokom.

Štěpán Smolen vo svojej knihe Buď, kde si pútavým a dôvtipným spôsobom predstavuje učenie otcov púšte. Predstavuje ich ako tých, ktorí zďaleka nie sú zaseknutí niekde v minulosti, ale ktorých rady sú vysoko aktuálne aj dnes.

Túžite po zážitkoch? Potrebujete zmenu? Ubíja vás rutina? Poďte s nami na miesto, kde ste! Usporadúvame: Dobrodružné výpravy za zotrvaním. Putovanie púšťou všedných dní. Cesty z labyrintu sveta do raja srdca. Zostaňte! Využite aj vy príležitosť neodísť. Pod vedením certifikovaného sprievodcu.

Tieto slová sú obsahom posledných stránok knihy a práve ony ju najlepšie vystihujú. A práve preto vás pozývame, aby ste počas Pôstneho obdobia prijali pozvanie a s týmito vzácnymi otcami nastúpili na cestu metanoie – zmeny zmýšľania, premeny vlastného života. Veď práve počas Pôstu putujeme púšťou prostredníctvom modlitby, pôstu a almužny, aby sme sa väčšmi priblížili k Bohu a k blížnym.

Možno túžite aj počas tohto liturgického obdobia (a nielen počas neho) po nejakých výnimočných duchovných zážitkoch, ale autor spolu s majstrami púšte predkladá inú, nezabudnuteľnú výzvu: „Buď, kde si! Neutekaj! A zostarni u svojho diela!“

Prijmete túto – nielen – pôstnu výzvu?

 

STÁLOSŤ UPROSTRED NESTÁLEJ DOBY

Buď, kde si, to je príbeh, ktorý sa odohráva niekde medzi Saharou a seminárom, nebom a zemou, ľudským srdcom a svetom. Kasián vás ako skúsený sprievodca prevedie cez to, čo naše srdce veľmi potrebuje – stálosť: v povolaní, mieste, myšlienkach, láske, v Božích stopách. Stálosť uprostred nestálej doby.

„Chápem, že sa chceš zakoreniť,“ povedal Kasián seminaristovi, ktorý je autorom knihy i jej ústrednou postavou. „Ale pamätaj, kresťan nie je strom koreniaci v zemi, ale naopak. Je obrátený hore nohami. Korene má v nebi, u Boha. Tam čerpá miazgu a na zemi len vydáva svoje plody. Podľa vzoru vteleného Syna, ktorý sa rozdáva ľuďom práve preto, že patrí Otcovi. Pokiaľ by si chcel zapustiť korene vo svete, z neho nabrať silu, v ňom sa zabývať, tak nebudeš druhých sýtiť nadprirodzenou láskou, ale staneš sa tým, kto ich vysáva. A ak predsa len dosiahneš pokoj, tak tvoj pokoj nebude pripomínať slobodu svätých, ktorí sú doma na každom mieste, kam ich Božia prozreteľnosť privedie, a pritom všade zostávajú cudzincami. Nie, bola by to svetská spokojnosť ľudí zviazaných zemou, závislých od pohodlia, o ktoré budú vo chvíli smrti aj tak pripravení. Thenoas mohol zostúpiť z výšin, aby vydával plody. Bol totiž v nebi zakorenený pevne. Už ním nelomcovali búrky vášní, ktoré by ho odvrátili od zdroja, spútali ho závislosťou, zbavili ho sily.“

Pretože strom, ktorý je často presádzaný, neprinesie plody.  Nasledujúce pozvania k rôznej stálosti nám pomôžu práve v tom, aby náš strom prinášal ovocie.

 

 

ZAVIAŽ SA! STÁLOSŤ V POVOLANÍ

Už na začiatku diela sa učíme, že za slobodu púštni otcovia nepovažovali to, že si môžem robiť čo chcem, ale stav, keď nám nič nebráni v konaní dobra. „V jedle je slobodný ten, kto sa vie postiť. Na ceste ten, kto vie zostať. A v láske ten, kto zostáva verný,“ vravel starec. Zdôrazňuje, že stálosť neznamená nehybnosť. „Tvoja prababička putovala vpred, aj keď každé leto hrabala seno a každé ráno podojila kravy. Vernosti v povolaní denne kráčala vpred, stúpala nahor,“ vysvetľuje. Púštny otec učí svojho zverenca (i nás), že kým sa neuviažeme k nejakému životnému stavu, budú nás stále zamestnávať vonkajšie pohyby.

„Cieľ je potrebné mať pred očami… cieľ. Nemá cenu chodiť sem-tam, ak nevieš, kam ideš. Správny smer je základ. Pán nás nasmeruje k svojmu kráľovstvu, keď nás zavolá. To je prvé povolanie,“ hovorí abba Nesteros v spomínanom diele. Je to chvíľa, keď sa končí naše túlanie životom a začína sa putovanie.

Otcovia spomínajú dve povolania. Prvé znamená pýtať sa Boha, obrátiť sa k nemu s otázkou: „Kadiaľ mám ísť?“ a druhé, to znamená vyjsť a neuhnúť. Znejú slová, ktoré čítame v diele mnohokrát: „Buď, kde si. Rob, čo robíš. A srdce ti napovie.“ Za dôležitejšie však otcovia považujú to, aby sme vytrvali, než to, čo si vyberie – pokiaľ to nie je, samozrejme, niečo, čo súvisí s hriechom.

Ako príčinu nestálosti spomínajú logosmoi – zlé myšlienky, ktoré sa snažia rozvíriť náš duchovný život. Potom, keď uspejú, útočia aj na vnútorný život. Sú to práve neresti, hlavné hriechy – obžerstvo, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, acédia, márnivosť a pýcha. Pripájajú aj kenodoxiu, čo je samoľúbosť, márnivosť, ctižiadostivosť či márna sláva.

A tak v stálosti v povolaní radia púštni otcovia: „Zostať. Neodchýliť sa od svojho diela ani naľavo, ani napravo.“

 

ZASTAV SA! STÁLOSŤ MIESTA

Púštny otec predstavuje v knihe nášho seminaristu, autora knihy, ako cudzinca, ktorý prichádza z miest, kde sa všetko hýbe a kde sa ľudia k nikomu a ničomu neviažu natrvalo – ani k ľuďom, ani k miestam. Kde ľudia – my – nahrádzajú deti psami, lebo ich možno láskať, ale nepútajú natoľko. Ľudia zvádzaní diaľkou, ktorí majú pocit, že život je inde, a tak za ním bežia.

Tento bod nás nevyzýva k tomu, aby sme ustrnuli, ale aby sme presunuli svoj zápas dovnútra – vydať sa na dlhú púť k sebe samému, a neutekať. „Môžeme si zvoliť buď útek z bojiska, ktorý nás čoskoro privedie na nové bojisko, možno ešte horšie, alebo námahu duchovného boja tu a teraz,“ vravia otcovia. Mnohí sa zhodujú v tom, že prvou snahou démonov je vyhnať zápasníka z bojiska vlastnej cely. Práve oni vo chvíľach skúšky z cely nevychádzali, kým ich neopustila zlá myšlienka. A tak zvíťazili tým, že zostali. Táto stálosť miesta sa neviaže len na miesto ako také, ale aj na vlastné telo.

Múdri mužovia z púšte mladému novicovi hovoria, že dnešní ľudia vynašli bariéru proti Božím príkazom a volajú ju zábava. A ňou vypĺňajú všetky voľné chvíle, ktoré by mohli byť priestorom na modlitbu. Riešenie jednoduché: tlačidlo OFF.

Na tomto fronte vnímajú púštni otcovia aj ďalšiu dôležitú skutočnosť. Že mních, ktorý je zasiahnutý acédiou (duchovnou lenivosťou), pociťuje strašný odpor k miestu, kde je, a prekáža mu všetko navôkol. Musíme si priznať, že to neplatí len pre mníšsku celu. Títo muži naučia človeka najmä načúvať, nie apriori slúžiť: „Vedieť Bohu nastavovať uši.“

Rada zo stálosti miesta znie: „Je potrebné stále kráčať vpred – zostávaním. Odchodom sa zaostáva v ceste. Zápas sa vedie jedine neustupovaním.“

SPOZORNI! STÁLOSŤ MYŠLIENOK

„Nikdy nie som tam, kde ma čaká On,“ vyznáva autor. A otcovia ho aj v tomto sprevádzajú. Učia ho zdržanlivosti, ktorá sa týka stálosti tela, aj čistote srdca, ktorá znamená stíšenie, a teda stálosť aj vo vnútri.

Aj nás sprevádzajú na ceste, ako skrotiť svoje myšlienky, predstavy. Našu myseľ prirovnávajú k mlynu. Voda mlynské koleso ustavične poháňa, otáča, kameň je vždy pripravený mlieť. Ale záleží na nás, čo naň dávame, aké „zrno“. Nemôžem mlyn zastaviť, ale máme v rukách to, čo necháme vo svojej mysli a srdci „omieľať“. „Pokušiteľ ti bude prihadzovať falošné zrná. A tvojou úlohou je cvičiť sa v poznaní, ktoré zrno je od neho, takže na zahodenie, a ktoré je naopak vhodnou potravou pre mlyn,“ radia.

O jednom z otcov hovorili, že nepotreboval rozkvitnutú záhradu, pretože videl Pánov prst aj v hŕstke prachu, že nepotrebuje tlieskať zvláštnym Božím efektom, pretože poznal dôvernejšie hlas Tvorcu.

V tejto časti otcovia ponúkajú desať liekov pre tých, čo túžia po čistote a stálosti srdca a stálosti: striedmosť, pôst, zameranie, práca, rutina, povstávanie, rozlišovanie, čítanie, modlitba bdenie.  

 

 

NEUHNI! STÁLOSŤ LÁSKY

Príklady „obyčajných“ ľudí, ktorí chvália Boha za všetko. Na otázku, prečo toľké plytvanie láskou voči nevďačnici, púštny otec odpovedá: „Ak chceš niekoho obviniť z plytvania láskou voči nevďačníkom, sťažuj sa najprv Ukrižovanému,“ a pokračuje, že svet nezachraňujeme tým, že mnoho vykonáme, ale že veľa milujeme.

Predchádzajúce body – stálosť povolania, miesta a myšlienok – považujú len za prostriedky. „Naším cieľom je milovať a neuhnúť, i keď prídu skúšky. My na púšti chceme byť umelci lásky k Bohu a k ľuďom,“ vravia. Cieľom je teda láska, ktorá je tou pravou stálosťou, ku ktorej sme všetci povolaní, pretože „skutočná stálosť uvádza človeka do Božej hry, čo sa hrala ešte pred stvorením sveta a nikdy neprestane“.

Práve čisté a ustálené srdce vnímajú ako magnet na Božiu milosť. „Boh sa chce dávať a hneď obsadí každý kúsok územia, na ktorý ho vpustíš,“ pokračujú, že aj každý kút, z ktorého si predtým (s Božou milosťou) vyhnal neresti, zbytočné starosti a rozptýlenie. A dostávame sa k tej nádhernej stálosti lásky, z ktorej všetko rastie. A iba do ustáleného srdca sa môže bez prekážok prelievať Božia láska.

Rada z lásky znie: „Milovať bez uhýbania.“

 

ZOSTÚP! STÁLOSŤ V BOŽÍCH STOPÁCH

Púštni otcovia sa učili jeden od druhého. Jeden starec napríklad hovoril o druhom, že bol preňho oknom do neba a keď ho videl modliť sa, hovoriť, aj keď sa naňho len díval, mal pocit, že sa už dotýka budúceho života.

V poslednom bode nás starci učia, že naše srdce je svätyňa, kde sa môžeme stretnúť s Bohom. Nemusíme chodiť nikam ďaleko, stačí len vychádzať všetko, čím je svätyňa zahádzaná. Ako už na začiatku hovorili: „Duša je studnička – keď ju prehĺbiš, tak sa očistí, keď ju zasypeš, tak zmizne.“

To nás však nemá viesť k tomu, aby sme pohŕdali svetom ani ničím, čo vzišlo z Božích rúk. „Skazený nie je svet, ale naše vášňami spútané srdce. Od sveta sa odvraciaš iba preto, aby si lepšie miloval, slobodnejšie, aby si vstúpil do večného vyznania lásky medzi božskými Osobami,“ radia. Otcovia hovoria, že Kristus nechce naše nohy, ruky, ale žiada srdce a hovorí: „Daj mi ho (srdce) a ja ich (nohy, ruky) premením.“

Otázkou len zostáva – necháme sa ním premeniť?

 



Komentáre