TOP

Chcem ťa vidieť tak, ako Ťa vidí Boh!

List jednej mamy synovi tesne po hádke. Možno obsahom nie úplne neznámy iným mamám, otcom, synom a dcéram v tom veku.

Môj milovaný syn!

Pred chvíľou si odišiel z kuchyne, celý brunátny. Schody pod tebou praskali. Ak by mal mať tvoj hnev silu prenesenú do tvojich rúk, náš dom už určite nestojí. Kričal si. Z plného hrdla, tvoje oči boli červené od zlosti. Neboli to veci, ktoré by som raz chcela hovoriť tvojim deťom, až k nám prídu na návštevu. Smerovali ku mne… k tvojmu ockovi… a potom k nám všetkým doma. Splietal si dohromady všetko od Cirkvi až po zabitie. A tvoj prúd reči neustával ani po niekoľkonásobných upozorneniach, ani prosbách. Prestal až vtedy, keď sme sa začali všetci vytrvalo, pokojne, nahlas modliť.

Príčina, ako väčšinou, bola úplne banálna. Chcel si, aby sme ťa rešpektovali a nezvolil si si na to ani dobrú situáciu, ani správny spôsob. Skúšal si byť autoritatívny na svojich súrodencov spôsobom, ktorý ich zraňoval, a neprinášal pokoj. Hneval si sa, že ťa nerešpektujú. Ba vadilo ti prednedávnom aj to, že všetci radšej odišli z domu hladní, akoby mali jesť s človekom, ktorý takto kričí. Ty si sa cítil nevinný, nepochopený, neprijatý. A všetko, všetko to ťa zlostilo, dostávalo sa to von, bublalo, zúrilo, vybuchovalo v decibeloch hlasu a trieskaní rúk.

Nie, nebol to pekný pohľad. Rovnako, ako to nie je pekný pohľad, keď x-tý raz vidím mobil v tvojich rukách a x-tý raz povieš, že nemáš s nami o čom. Alebo presnejšie, keď ti ponúknem svoj čas, že nechceš s nami o ničom. Máš svoj svet. Máš svojich ľudí. A často unikáš von z domu, tam, kde ťa berú, kde sa nemusíš toľko ovládať, toľko obetovať, toľko hnevať, že si ako otrok, keď Ťa poprosím o nejakú pomoc doma.

Nie, nie si zlý chlapec, stále nie. A stále sa na teba dívam tými istými očami, plnými úžasu, ako keď mi Ťa pred sedemnástimi rokmi priniesli zabaleného v bielej perinke (ako ťažko hľadali takú veľkú!). Bol si… dokonalý Boží výtvor. Všetky sestričky Ťa chodili obdivovať. Usmieval si sa zo spánku, pästičky späté. A ja som sa dívala na Teba, plná pokory a vďačnosti za dar Tvojej prítomnosti, za dar dokonalého daru v Tebe, ktorý nám Boh cez Teba dal.

A tak sa na Teba dívam aj teraz. Áno, aj vtedy, keď kričíš, keď nás urážaš, keď nás odmietaš, keď sa zlostíš, keď unikáš, keď máš svoju partiu, keď sa Ti nechce ani prstom hnúť a my s ockom to od Teba očakávame ako podiel do spoločenstva našej rodiny.

Stále si dokonalým Božím stvorením. Nádherným! Aj keď Ťa zlostí akné, aj keď si nevieš dať rady s pocitmi, aj keď máš zmätok v mnohých veciach, aj keď sa nevieš ovládať. Dívame sa na Teba očami Boha a nechceme prestať. Rovnako, ako sme sa takto dívali na Tvoju už dospelú sestru aj brata, hoci tento čas dozrievania prešli inak búrlivo a nás to stálo námahu milovať vás v takejto podobe.

 

 

Chceme ostať s ockom vernými tomu, čo sme vyslovili v manželskom sľube a čo sme niekoľkokrát, vždy, keď prišlo požehnanie lona a pôrod, znovu s dojatím nad Božou dôverou v nás prežívali: prijať každého z vás ako Boží dar. A s Božím darom sa nekalkuluje. Nezatvára sa, ani sa nevyhadzuje preto, lebo je momentálne vo výbušnom stave. Neodmietame ho, aj keď on chybí a odmieta nás. Boh vie, prečo práve my máme Teba, vás ostatných v takomto náročnom vývine.

Vieš, syn môj, Tvoj rast a dozrievanie pomáha rásť a dozrievať aj nám a nezapredať poslanie, ktoré nám bolo zverené: učiť vás všetkých, aj Teba, Božej ceste a jeho požiadavkám. Nie je to jednoduché, priznávam. Často sa večer, keď máme za sebou x vzbúr na našej malej rodinnej Bounty, zvalíme do postele vyčerpaní, doráňaní vašimi slovami, správaním, neochotou, krikom, ignorovaním… A často, čo ma mrzí, zlyhávam… A znovu a znovu sa učím prosiť aj Teba, aj vás ostatných doma o odpustenie za to, čo som ja neurobila správne. A hoci som rodič, viem, že je to takto dobré: pretože Ti a vám mám dať príklad. Aj tým, že v tichu milosrdne prejdem situácie, kedy Ty nespolupracuješ a ostane to na mojich rukách, na mojom boľavom chrbte, na mojom kratšom spánku. Vyzerá to, že si to nevšímaš, ale ja viem, že ja, ocko a Boh skladáme úžasné puzzle Tvojej skutočnej osobnosti, Tvojho nádherne zrelého „ja“ po maličkých kúskoch. Neviem, koľko má najväčšie puzzle dielov… ale to Tvoje je neskutočne namáhavé skladať, niektoré diely musíme pre vypadnutie alebo nesprávne uloženie znovu a znovu dať na správne miesto. Pretože máme pred sebou všetci traja presne ten obraz, ako keď si sa narodil: Obraz Tvojej dokonalosti, obraz nádherného človeka, akého ťa stvoril, akého ťa vidí a chce mať Boh.

Za tým kráčame. Aj napriek týmto „zemetraseniam“, ktoré nás zas oberú o pár dielov Tvojho puzzle zrelosti a bude ich treba znovu pokojným rozhovorom, tichou obetou, vytrvalou modlitbou, nenápadným humorom, drobnými pozornosťami, vedomou dôslednosťou vkladať.

Vieš, je také nádherné vidieť, ako sa pred nami vynára obraz toho, čím Ťa Boh chce mať! Je to fascinujúce a stojí to za tú všetku drinu! V okamihoch, keď sa otvoríš a rozprávaš z hĺbky svojho “ja”, s ockom často žasneme nad tým, aký úžasný človek, schopný darovať sa druhým, nám tu rastie pred očami rastie… Škoda, že tých chvíľ je (ešte?) tak málo… Ale veríme!

Toto je dôvod, pre ktorý to s Tebou stále nevzdávame, prečo teraz ticho čakám v modlitbe, kedy Ty sám odsunieš hnev a budeš môcť pokojne rozprávať. Vždy je to pre mňa a ocka dar vnímať ukotvenie Božích právd, správnych životných hodnôt, postojov, obety, ústretovej lásky, kúsok po kúsku, čo sa z Teba vynára.

Boh je dobrý: a robí iba dobré veci, aj keď náročným spôsobom!

A… syn môj… stále Ťa milujeme… aj teraz… vo vedomí pokladu, ktorý nám Boh v Tebe zveril!

 

Tvoja mama



Komentáre