TOP

„Cigánska kráľovná“ MUDr. Oľga Čechová: Bez Božej pomoci by som bola len domotaný uzlík

Už keď sme si dohadovali termín stretnutia, v telefóne ma prekvapil živý a radostný hlas. Na návšteve nám viac času ušlo mimo diktafónu v úžasnej debate plnej prijatia, ako pri nahrávaní. Nezabudla pripomenúť, ako sa všetci máme dobre a málo za to ďakujeme. Pri vynikajúcich koláčikoch a káve som si popri rozprávaní o Rómoch či  o zážitkoch z rodiny Záborskej užívala nádhernú zrelosť MUDr. Oľgy Čechovej (87) zo Žiliny.

Máte požehnaný vek, zažili ste všeličo, no popritom máte v sebe plno radosti. Z čoho pramení toto vaše správanie?

Detstvo som prežila v skromných pomeroch na Orave, spolu s mladším bratom Vitkom a staršou sestrou Elkou. Keď som študovala na strednej skole v Martine, Elka už vychovávala tri deti a mala zdravotné problémy. Snažila som sa jej s deťmi pomôcť. Vďaka tomu som mala veľmi pozitívny vzťah k deťom už hneď po maturite. Preto som si povedala, že ak ma prijmú na medicínu, budem sa venovať deťom. Keď som skončila školu, dostala som umiestenku do Popradu na detské oddelenie.

 

Čo ste tam zažili?

Chodievala som aj do terénu. Bola som ešte slobodná, tak som mohla zostať v práci dlhšie. V Poprade bolo veľa rómskych osád. Mala som tie deti od samého začiatku rada, boli veľmi zlaté a tie čokoládové telíčka! Vždy som si hovorila: „Pane Bože, ty si ich vybavil takou dobrou genetickou výbavou! Lebo bez teba by zahynuli v takýchto podmienkach!“ Chodila som aj do rodín navštevovať novorodencov, a ako mladá lekárka som mala strach, že to malé mrniatko zomrie. Ale pôrodná asistentka ma upokojovala: „Pani doktorka, nebojte sa, my ho dáme na pec a mliečko mu budeme kvapátkom do ústočiek dávať, ono nám nezahynie!“ Hovorila som si, že títo ľudia musia mať úžasnú dôveru v Božiu pomoc a to ma posilňovalo. Láska k nim rástla, nerobila som žiadne rozdiely.

 

Neboli niektoré situácie medzi nimi riskantné? 

Keď som už robila v Prešove, bola v rómskej osade epidémia žltačky. Tam som tiež išla navštíviť novorodeniatko a spolu so mnou išiel aj pán primár, ktorý sa veľmi bál, že to novorodeniatko v takýchto podmienkach neprežije. Proti vôli rodičov sme nasilu dieťatko zobrali do sanitky s úmyslom ho umiestniť v dojčenskom ústave v Prešove. Kým sme prišli do sanitky, rozhnevaní rodičia hádzali po nás polená. Mali sme strach, ale vďaka Pánu Bohu sa nám nič nestalo. Napriek tomu som ich mala rada a oni to cítili a boli ku mne milí.

 

Videli ste všetku ich biedu?

Keď sme prišli do Žiliny, na krátky čas som sa dostala na oddelenie a potom som dostala mestský obvod Staré Mesto, tam bolo najviac rómskych rodín s malými deťmi. Tak isto som chodila aj na návštevy, ale snažili sme sa aj so sestričkou tak sa k nim správať, ako k ostatným pacientom. Pamätám si, ako pri návšteve v jednej rómskej rodine mi ich mama začala variť kávu a keďže sa voda už dlho varila, povedala, že z dlho varenej vody je káva nekvalitná a začala odznova. Bolo to od nej také milé! Je pravda, že bývali vo veľmi zlých podmienkach, ale svoje deti mali veľmi radi. Kúsok od nás je Ružičkov dom, ktorý dal postaviť pán prelát Ružička. Bývali tam sestričky, teraz je to také schátrané. Ale za totality bol dom prázdny a bývali tam rómske rodiny. No a viete – prihlási sa jeden, bolo ich tam desať. Toto bol náš obvod. Raz som tam so sestričkou prišla pozrieť novorodeniatko a keď ho tá mama kúpala v takej vode ako v kaluži – a kožtička ako alabaster!!! Hovorím, no naše biele deti by asi už neprežili a toto dieťatko je také pekné! Nepamätám, že by boli mali nejaké kožné ochorenia.

 

Rešpektovali vás?

Mala som takú jednu rodinu, ona sedela na zemi v sukniach, jedno dojčí, druhé okolo nej. Ten jej muž bol hluchonemý, no taký šťastný nad ňou stál! Hovorím, no toto je rodinná idyla! Potom už to posledné nechcela, aj mi povedala, že: „Ja to už nechcem a idem si to dať preč!“ Prosila som ju, aby to nerobila, že jej budem to dieťatko ošetrovať aj doma a že bude mať najkrajšiu cigánočku v Žiline, veď tu je veľa chalanov! Narodilo sa jej krásne červenovlasé dievčatko, dnes je už dospelá. Keď ju teraz stretávam, vždy na mňa zavolá a pekne sa so mnou porozpráva. Hovorím si, že ona to iste cíti , že som sa pred jej narodením veľmi snažila o jej záchranu. Vieme, čo všetko deti prežívajú v prenatálnom období. A tí ostatní ešte dodnes hovoria, keď idem na ulici: „Čechová ide!“

 

 

VOLALI MA CIGÁNSKA KRÁĽOVNÁ

Niektoré situácie asi neboli jednoduché…

Bola aj jedna rómska matka, mala veľa previnení a mala ísť do väzby, no keďže bola často tehotná, a potom mala malé deti, nemohla nastúpiť, takže čas nástupu do väzby sa stále odďaľoval. Nakoniec porodila najmladšieho Jožka a keď mal tri mesiace, prišla do ambulancie, položila malého na prebaľovací stôl a povedala: „Tu ho máte, už mám toho dosť, radšej idem do basy! Tam mi dajú aspoň jesť, aj sa vyspím a mám pokoj!“ Jožko teda zostal u nás v ambulancii. Obrátila som sa na môjho spolužiaka, riaditeľa detského domova v Púchove. Problém bol, že tento detský domov bol stále preplnený. Keď zdvihol telefón, tak som ho prosila o prijatie malého Jožka, pretože nám ho mamka nechala v ambulancii. Jeho prvá otázka bola: „Koho nám to zase ty, cigánska kráľovná, posielaš?“  Malého Jožka nakoniec prijali. Situácia v rómskych rodinách bola náročná, ale oni mali svoje deti veľmi radi. To sa mi veľmi rátalo vzhľadom na to, v akých podmienkach žili.

 

Čo vás ako lekárku bolelo?

Keď som začínala pracovať, materská dovolenka bola len tri mesiace. Matky sa vrátili do práce a trojmesačné detičky išli do jasieľ. Cez pracovnú prestávku matky bežali detičky nadojčiť. Bolo veľmi smutné pozorovať, ako tento proces narušil citovú väzbu matky a dieťaťa. Niekoľkomesačné detičky veľmi ťažko znášali denné odlúčenie od matky a dávali to najavo plačom. Mne bolo ťažko, keď som každé ráno videla uplakané detičky, ktoré som chodila pozerať. S bolesťou som si uvedomovala, ako malým deťom umelo rušíme ich prirodzený biorytmus. Ráno, keď je dieťatko rozospaté, mama ho musí zobudiť, lebo potrebuje odísť do roboty. Je uplakané, lebo sa ani poriadne nenaje, a matka je nútená ho nechať v jasliach a pre neho by bolo najlepšie pritúliť sa k mame – veď najlepšia medicínka pre deti je maminka. Deti nemali naplnenú citovú väzbu, a aj preto boli častejšie choré.

 

Určite boli medzi Rómami aj niektori snaživí…

Niektorí boli múdri – jeden je tuším dokonca vyštudovaný právnik. V škole mal samé jednotky, vždy som ho pochválila, že bude z neho výborný odborník. Aj rodičom som povedala: nechajte, nech sa učí a študuje. A to bola potom taká pýcha, tie deti pre rodičov.

 

Prežili ste s nimi veľa. Akú pomoc teda potrebujú naši Rómovia?

Potrebujú predovšetkým ľudský záujem. Oni sú tiež ľudia, treba s nimi aj tak zaobchádzať. Veď aj keď chcete niekomu niečo vytknúť, tak treba najprv pochváliť. Skôr to potom prijmú, keď im chcete vytknúť, čo by nemali robiť. Hlavne čo sa týka hygienických potrieb, aj takej  kultúry správania sa. Dobré je, keď sa s k nim priblížime ako ľudia a nechceme ich gniaviť, ale prijať, aby sa cítili milovaní. Nech tam príde ktokoľvek, majú zrejme pocit takej veľkej menejcennosti, no prejavia to inak. No mne sa nikde nestalo, ani na východe, ani tu, aby som sa s nimi dostala do konfliktu. V kresťanských kruhoch sa veľa hovorí o láske, no niekedy to v živote nevidno.

 

Je niekto taký, o kom si poviete, že robí s Rómami skvelé veci?

Mne sa veľmi páči, čo robí jeden gréckokatolícky kňaz na východe. Stará sa o jednu komunitu v dedine Čičava, videla som o tom aj záznam v televízii. A on podchytil ich talenty. Však oni majú fantastické hudobné nadanie aj tanec, a tak sa môžu po svojom prejaviť aj na svätej omši a odovzdať to, čo je v nich. Je to však potrebné z nich vydolovať. Lenže pod vplyvom všetkých spoločenských informácií je to v nich schované, skryté. No úplne ožijú, keď sa človek k nim zníži, keď ich prijme – a ten kňaz tam práve preto s nimi robí úžasné veci! Je nádherné vidieť tú krásnu kresťanskú komunitu pri svätej omši – ako pomáhajú, spievajú, hrajú…!

O Rómoch sa veľa hovorí aj v súvislosti s politickými stranami a voľbami a veľa ľudí propaguje silové riešenie a tlak.. Čo vy na to?

V žiadnom prípade s tým nesúhlasím – to sa nedá globálne riešiť, masovo. Ale tak, ako so semienkom či po kvapkách. Je dobré začať v malých skupinkách, ako napríklad v tej farnosti v Čičave. Som dosť ekumenicky ladená a vďaka kontaktom s Bratskou cirkvou alebo aj s našimi bratmi evanjelikmi viem, že oni už majú zabehnuté tábory pre rómske deti na východe a spolu s lektormi z Ameriky a Anglicka sa im naozaj venujú. Toto je spôsob, nedá sa hromadne, ale po troškách – tak to Pán Boh požehnáva.

 

 

AK DÔVERUJEME BOHU, NEMÔŽEME SA HRAŤ NA DÔLEŽITÝCH

Ste dávno na dôchodku a ešte stále chodíte za chorými do nemocnice. Prečo, keď už by ste mohli sedieť doma?

Možno za to ani nemôžem – tak by som to povedala, aby to nejako nevyznelo, že sa nejako chválim. Od samého začiatku sa snažím žiť tak, aby tá viera bola živá, nie len naučená. O viere by sme nemali toľko hovoriť – mala by sa prejaviť v našom konkrétnom živote. Ja sa nevnucujem, ale keď ma niekto prosil, už to beriem ako svoju vec, možno ešte viac ako svoju. Myslím, že Pán Ježiš robí za mňa veľa vecí, pomáha mi. Poviem vám teraz posledný prípad, čo som si to mohla overiť. Bol teraz taký ťažký týždeň pre nás, lebo aj na pohrebe sme boli, potom v nemocnici sme boli dvakrát u zubára. Tu oproti nám býva susedka sama, jeden syn jej zomrel, druhý býva ďaleko. Dlhšie som ju nevidela. Týždeň preletí ako nič a ja som ani nevedela, že je chorá. Myslela som, že však keby potrebovala, ozve sa. V piatok sme boli na pohrebe a ona otvorila dvere, keď sme sa vracali domov, a povedala nám, že bol tu jeden pán, ani nevedela jeho meno a u nej nám nechal knihu. Vtedy som si všimla, že jej nie je dobre a hovorím: „Veď, ty si veľmi chorá, zavolám ti pohotovosť!“ Večer ešte nechcela a na druhý den ráno mi to nedalo a šla som ju pozrieť. Bola na tom ešte horšie ako večer pred tým, tak som tú pohotovosť predsa zavolala z obavy, že môže mať aj zápal pľúc. Prišla sanitka, vysvetlila som, ako to vyzerá a oni ju vzali – poobede už volali, že je na oddelení naozaj so zápalom pľúc, aj s problémami so srdcom. Hovorím si: „Pane Bože, keby sme boli doma a ten pán nám tú knihu donesie k nám, tak ani neviem, že jej niečo je.“ Pritom – že tú knihu nechal práve u nej! Mohol ju nechať dole v troch bytoch, však to sa tak aj robí, keď niekoho hľadajú – nechajú na prízemí… Veru, Bože, takto si to dobre zrežíroval.

 

Na to však treba mať citlivosť srdca…

Presne tak, no často to pochopíme až potom, niekedy neskôr. Raz mi povedal jeden známy, keď nám zomrel priateľ, za ktorého sme sa modlili: „Zle ste sa modlili!“. Ja na to: „Vieš čo, neviem, ale modlitba podľa mňa vyslyšaná bola! Veď čo to je – v takejto situácii odísť z tohto sveta a on bol taký pripravený, že my všetci by sme si mohli len priať zomrieť v takom stave ako on.“ Takže nechajme to na Pána Boha! Pred týždňom som bola na pohrebe jedného kňaza, za ktorého sa modlili aj v Taliansku, lebo bol v Ríme. Na pohrebe jeho brat, tiež kňaz, povedal: „Drahí veriaci, aj vy ste sa veľa modlili a môžete si niektorí myslieť, že vaše modlitby neboli vyslyšané. Opak je pravda. Boli vyslyšané. Pán Boh si nás berie, keď sme v tej najlepšej forme, pripravení na odchod do večnosti. Môj brat odišiel spokojný – všetko obetoval pre svojich farníkov, chorobu obetoval za kňazské povolania, aj svoje bolesti. Teda modlitby boli vyslyšané, len dôverujme Pánu Bohu.“ Nechajme to na neho, nehrajme sa na dôležitých a nestavajme sa do role Pána Boha – všetci sme v Božích rukách a všetko ide podľa Božej vôle.

 

Vy sama ste ako mama zažili nečakaný odchod syna. Čo vám to dalo, čo vzalo?

Odchod nášho syna bol nečakane náhly. Zomrel na akútne krvácanie do mozgu. Bola to pre nás veľká bolesť, ale veľmi sme cítili, že sa nesieme na modlitbách a cítili sme Božiu prítomnosť väčšmi ako kedykoľvek predtým. Konkrétne som zažila, že v najťažších chvíľach života je Pán Boh pri nás najbližšie. Tú bolestivú stratu nám naozaj pomáhala prežiť jedine viera.

 

A ako sa chystáte na večnosť vy?

Každý deň prosím o Božie milosrdenstvo, veľmi mu dôverujem a snažím sa byť v postoji lásky s každým. Nie vždy sa mi to však darí.

 

 

 

ZÁBORSKÍ MALI VIERU A LÁSKU, KTORÚ IM ZÁVIDELI

Spomínali ste, ako ste chodili do rodiny Záborských. Čo tam bolo samozrejmé?

Chodila som tam ako študentka a posledné dva roky štúdia som u nich bývala. Videla som, ako denne chodia do kostola. A to aj vtedy, keď sa im nechcelo, do toho kostola šli. Vnímala som, že potom má život taký správny biorytmus. U Záborských sa tiež venovali mladým rodinám, mali spoločenstvo. Lacko ma učil dobru. Hovoril mi: „Keď mi ty dáš pastu na moju zubnú kefku, tak potom ja na tvoju, budeš mať dobrý skutok!“

 

Čo na vás najviac zapôsobilo z ich života?

Zažila som veľkú školu, keď Lacka zavreli, už som bola na medicíne. Chodila som s Elkou do väzníc – Valdice, Pankrác… Šla som s ňou v kupé, bolo tam ešte päť alebo šesť manželiek, jedna mala štyri deti, druhá tri, ďalšia šesť detí. A ja som si myslela: „Pane Bože, v tomto vozni sa vezie tridsať sirôt!“ Ale žasla som, ako to tie ženy hrdinsky niesli. Nikto sa nesťažoval, a pritom nevedeli, čo s nimi bude, ani s odsúdenými. Raz, keď som šla kupovať cestovný lístok na vlak s mojou sestrou do Valdíc, stretli sme pani primárovu, ktorá jej povedala: „Pani Elka, ja vám závidím!“ Vtedy som si pomyslela: „Ale čo môžeš ty Elke závidieť, veď ideme do basy na návštevu Elkinho manžela!?“ Veru sa aj moja sestra Elka opýtala, čo jej teda závidí?  A ona odpovedala: „No vašu lásku a vieru!“ Pritom, ako som sa dozvedela, táto pani primárová mala auto, dom – no manžel jej bol neverný a toto všetko, čo mala, ju nevedelo ani naplniť, ani potešiť. Z návštevy od Záborských každý odchádzal občerstvený na tele aj na duchu: pri pohľade na obrazy sa človek naplnil veľkým pokojom a priblížením sa k Božej kráse. Okrem toho Elka veľmi pomáhala zo svojho dôchodku a dávala aj na charitu, aj na seminár, aj núdznym rodinám Na jej pohrebe povedal v kázni kňaz aj túto vetu: „Pani Záborská žila aj desiate blahoslavenstvo: vedela čítať Boží rukopis v každodennom živote.“ Naučila som sa teda u nich, čo je v živote dôležité.

 

Máte všade obrazy svojho švagra. Čo Vám dáva pohľad na ne?

To nie je len obyčajný obraz – pri každom obraze sa dá modliť! To mi toľko dáva! Napríklad aj tento (ukazuje na obraz s gotickými klenbami v chráme): keď som prišla z práce, ten pohľad z katedrály vo Francúzsku na mňa pôsobil tak upokojujúco, že som aj silu dostala, aj únavu stratila. Toto je človek pri modlitbe – môj švagor sa úžasne hral s farbami, aby bolo vidno na obraze Božie svetlo. Tu je človek obrátený k Pánu Bohu, a svetlo svieti na neho… Môj švagor maľoval všeličo, ale všetky obrazy od neho sú náboženské, aj ten obraz, ktorý má motív krajiny. Pozrite – buď tam bude obláčik alebo tri vŕšky, alebo cesta široká a dlhá.. takže sa môžete pri každom jeho obraze modliť. Každý jeho obraz – to je Písmo sväté v obrazoch.

 

 

 

TEŠÍM SA, ŽE STRETÁVAM ĽUDÍ ŽIVEJ VIERY

Pred pár rokmi ste dostali ocenenie od pápeža Františka za obnovu duchovného života. V akom stave je podľa Vás viera na Slovensku?

Myslím si, že život nás posúva ďalej aj v oblasti viery. Je menej tradičnej formy viery a viacej konkrétnej kresťanskej lásky, ktorej veľmi napomáhajú malé spoločenstvá. Vidím, že u mnohých ľudí, ktorých stretávam, je viera živá, ktorá sa okrem modlitby prejavuje aj v konkrétnych skutkoch. Možno by som dodala ešte takýto zážitok: jeden náš otec biskup, keď prišiel na stretnutie do Ríma, staral sa o nich jeden bohoslovec a ten sa stále usmieva. Až mu otec biskup povedal: „Človeče, ty sa asi usmievaš aj keď spíš.“ On mu na to odpovedal: „Ako by som sa neusmieval, keď viem, že mám v nebi dobrého Otca, ktorý ma miluje a môžem mu zavolať kedykoľvek. Linka je stále voľná. To je veľké povzbudenie aj pre nás, prežívať svoju vieru radostne – je to veľmi nákazlivé a povzbudí to aj ostatných kresťanov.

 

Čo pre vás viera znamená – ako pre ženu, manželku, mamu, lekárku, človeka v spoločnosti?

Viera je nezaslúžený dar, za ktorý ďakujem každý deň. Pomáha mi vo všetkých oblastiach môjho života. Či už v mojej práci, alebo doma, aj s manželom, deťmi, vnúčatami a pravnúčatami.

 

Viete si predstaviť svoj život bez poznania Boha a blízkosti Božej?

To si teda vôbec neviem predstaviť. Bez Božej pomoci a blízkosti by som asi bola len taký domotaný uzlík.

Foto: Katarína Čechová

 



Komentáre