TOP

Čistota pomáha manželom toho druhého milovať, nie používať ako spotrebič

Hovorí, že v Cirkvi neexistuje zoznam zakázaných sexuálnych techník. Tvrdí, že z nej manželia každý sám aj ako pár prosperujú a rastú v (k) dokonalosti a čnosti, ktoré by sme všetci chceli mať u toho druhého a ktoré každý potrebuje. Čistota v manželskej sexualite teda podľa Márie Schindlerovej poradkyne Ligy pár páru z oblasti sexuálnej etiky, nie je „out“.

Máme hovoriť o čistote: čím je teda z pohľadu sexuálneho spolužitia?

Čistota vzťahu  medzi mužom a ženou znamená vzťah bez hriechu, hriešnych skutkov. Je to minimálne snaha o vzťah čistý od hriechu. A hriechom v oblasti sexuality je všetko, čo sexu nedáva správne miesto. Vieme, že sex patrí do manželstva, nie mimo neho – už len z tých logických dôvodov, že zo sexu vznikajú deti a tie majú byť počaté v manželstve, v pevnom zázemí.

Sexuálne spojenie medzi manželmi, ktoré je prejavom ich lásky a odovzdania sa, je vždy znovu potvrdením ich manželského sľubu, teda ochoty k takej láske a vzájomnej odovzdanosti, ktorá z dvoch robí jedno, ba dokonca ich presahuje v potenciálnej možnosti byť rodičmi. Potom môžeme povedať, že určite nie je čistý vzťah, kde muž a žena pred manželstvom spolu pohlavne žijú, a takisto nie je čistý vzťah medzi manželmi vtedy, ak ich sexuálne spolužitie nie je vyjadrením toho, čo pri uzatváraní manželstva sľúbili. Ak nie je vyjadrením jednoty, úcty, lásky, otvorenosti pre rodinu. No a tu už máme veľmi širokú škálu toho, čím špiníme a poškvrňujeme to, čo má byť čisté: sebectvo, žiadostivosť, sklon použiť druhého pre svoje uspokojenie…

 

 

Tréning na čistotu sa začína už počas chodenia. Prečo je taký dôležitý?

Spresním: tréning čistoty sa začína ešte skôr. Už rodičia majú vychovávať deti tak, aby si chránili čisté srdce. Ak sa dieťa naučí ovládať, rešpektovať druhého, mať v úcte svoje telo aj telo druhého človeka, byť empatické, vnímavé… bude mať vynikajúci vklad, keď začne budovať vzťah a hľadať si svojho životného partnera do manželstva. Potom aj čas chodenia – skôr by som povedala vážnej známosti (možno je to už trochu archaický výraz, ale znamená to úprimné hľadanie s jasným cieľom: či tento človek je ten, s ktorým mám ísť do manželstva) – nie je poznačený iba sexuálnou príťažlivosťou a bojom len o to, či vydržia spolu nespať.

Stále treba mať na pamäti, že kým človek neurobí manželský sľub, je slobodný. Aj snúbenci, hoci sú „zadaní“, ešte sú stále slobodní a môžu čestne a úprimne povedať, že svoj vzťah ukončia, ak zistia, že to nie je to pravé. Aj to je prejav úcty a lásky k druhému. Nemám právo vziať si druhého človeka tak ako v manželstve, ani nemám právo odovzdať sa druhému tak ako v manželstve. Čistota je teda súčasť tej úcty a lásky, sebaovládania, je dôsledkom žitia mravných čností: sily, spravodlivosti, múdrosti (rozvážnosti), miernosti.

Človek, ktorý je rozvážny, hľadá a poznáva počas chodenia, či bude dobrým manželom/manželkou tomu, s kým chodí, a či ten druhý je ten, s kým chce manželstvo vytvoriť. Spravodlivý človek si neberie, čo mu nepatrí – ani telo toho druhého; mierny človek sa vie ovládať – aj svoj pud a žiadostivosť, silný človek obstojí v skúškach. Toto všetko človek potrebuje aj v manželstve – alebo v zasvätenom živote, ak sa preň rozhodne.

 

 

Zásadná námietka vždy znie: Ukážte mi, kde to Boh zakazuje!

Musíme si uvedomiť, že Cirkev nám dal Ježiš priamo a Písmo až skrze ňu. Aj v Starom zákone najprv Boh viedol národ cez vodcov ľudu, prorokov… Keby nás chcel viesť výlučne cez Písmo, tak by ho napísal sám – ale namiesto toho ustanovil Cirkev. Písmo nie je jednoznačne interpretovateľné – čo vidíme na vzájomne si odporujúcich výkladoch medzi protestantskými spoločenstvami, resp. jednotlivcami. Jedným zo základných hesiel protestantizmu bolo „sola Scriptura“ – teda uznať len to, čo je výslovne v Písme. Aj dnes vidíme takýto prístup, ak niekto vytrhne len pár viet z kontextu a vysvetlí si ich po svojom. V Písme je napísané, že Kristus neopustí svoju Cirkev, že jej dá svojho Ducha. Uisťuje nás, že kto počúva Cirkev, počúva jeho.

V Písme máme konkrétne prípad Onana, kde je explicitne potrestaný smrťou za hriech prerušovaného styku, ale keby tam aj tento príklad nebol, tak v celej Biblii máme zhrnuté princípy: pretože je knihou o zmluve Boha s človekom. Je to príbeh Ženícha a nevesty a zároveň aj náš príbeh. Kristus ako Ženích našej duše s nami uzatvára zmluvu. Celá zmluvná teológia sexuality je postavená na biblickom princípe zmluvy: zmluva mala vždy svoj znak, potvrdenie. V manželstve je tým potvrdením vzájomné odovzdanie sa muža a ženy v ľudskej prirodzenosti. V takomto odovzdaní sa – v takom, aké vyjadria muž a žena v manželskom sľube – je teda obsiahnutá jednota a plodnosť. Muž a žena si sľubujú, že chcú tvoriť takú jednotu lásky, ktorá ich presahuje a skrze ktorú môže vzniknúť nový človek. Ak potom konkrétne majú v manželstve pohlavný styk, ktorý je výrazom ich úcty a lásky, ktorý nie je úmyselne zablokovaný voči prijatiu života, vtedy vždy nanovo sprítomňujú svoj manželský sľub. Je to stelesnený manželský sľub.

 

Možno treba aj motiváciu: čo čistota manželom dáva a čo nečistota berie?

V čistom srdci býva Boh a ovocím jeho Ducha je láska, pokoj, radosť, miernosť, zdržanlivosť… Nečistota je opak. Nedá sa porovnať radosť z čistej lásky s telesným pôžitkom.

 

 

BOH JE STÁLE PRIPRAVENÝ UZDRAVOVAŤ MANŽELSKÚ ČISTOTU

Ak teda čistota v manželstve znamená robiť to, čo je dobré, existuje „zoznam“ zakázaných techník či spôsobov prežívania sexuality v manželstve?

Nie, zoznam neexistuje – ale je možné orientovať sa a rozpoznať dobro od zla. Cirkev sa nám konkrétne snaží pomôcť tým, čo učí – napríklad opakovane učí o tom, prečo antikoncepčné správanie nie je v súlade s prirodzenosťou človeka a usporiadaním sveta i jeho zákonitostí, alebo o tom, že masturbácia nie je mravne dobrý skutok podobne ako dosahovanie sexuálneho vyvrcholenia mimo kontextu manželského aktu.

 

Podľa čoho teda jasne rozpoznať, čo je a čo nie je čisté v spálni medzi zosobášeným mužom a ženou?

Katechizmus hovorí, že každý človek má svedomie – ak je správne vychované, napovie mu to. Svedomie je potrebné formovať v úplnosti, nielen v oblasti tela. Stále sme volaní na zodpovednosť a aj zodpovední za to, ako poznávame, čo je dobro a čo zlo. Dajme si otázku: je v každej katolíckej rodine katechizmus? Poznávame, čo je obsahom našej viery? Veríme, že Boh je, a ak je, tak nás aj nenechal samých? Veríme, že nám dáva silu, aby sme dobre žili? Sme si vedomí, že nám nechal Cirkev ako Matku aj Učiteľku? A ak ide o prežívanie manželskej lásky, aj k tomu Cirkev hovorí.

Minulý rok sme si pripomenuli 50. výročie zverejnenia encykliky Humanae vitae o odovzdávaní ľudského života. Realita, s ktorou sa opakovane stretáme pri prípravách snúbencov je, že túto encykliku nepoznajú. Ani katechézy sv. Jána Pavla II., ani iné príhovory, listy, dokumenty.

 

 

Chúlostivou zónou je plodné obdobie a uspokojovanie oboch alebo jedného z manželov vzájomným láskaním a dotýkaním sa bez sexuálneho naplnenia. Obhajoba znie, že to robia z lásky, keďže nemôžu v tom čase byť plnohodnotne spolu…

Aj keď manželia predchádzajú tehotenstvu a volia si v plodnom období zdržanlivosť od pohlavného styku, neznamená to zdržanlivosť od fyzického kontaktu, dotykov, prejavov lásky… ale ak pochopia, že skutočne „normálny“ je len manželský akt, ktorý je prejavom jednoty a úmyselne nie je uzavretý životu. Jazykom dnešného sveta je to tzv. nechránený sex – tu hovorím, že ak má byť intímny styk prejavom lásky, tak sa pred prejavom lásky netreba chrániť. Ale ak je to styk s kondómom – už vnímame plodnosť ako potenciálneho nepriateľa, ako zlo, ktoré chceme odstrániť. Musíme uznať, že vtedy nám ide len o to príjemné – tu sa žiadostivosť prezlieka za lásku. Ale plnohodnotne sú manželia manželmi aj vtedy, keď si volia abstinenciu od pohlavného styku. Ich láske obeta a askéza neškodí, naopak, dáva jej vyššiu hodnotu.

 

Mnohé aj veriace manželky obhajujú takýto spôsob uspokojovania manželov tým, že muži to predsa potrebujú.

Všetci potrebujeme lásku, nie uspokojovanie. Bez sexu sa žiť dá a nikto na nedostatok sexu neumrel. Ale je ťažké žiť bez lásky. Muž cíti lásku od ženy aj iným spôsobom – keď ho ona podporuje, váži si ho, povzbudzuje – skrátka, keď ho miluje a má v úcte. A rovnako žena cíti lásku od muža aj vtedy, keď jej muž dáva pocítiť, že to, že je žena, je dobré – aj to, že ju prijíma s jej cyklickou plodnosťou… a že sa nemusí kvôli nemu prerábať na neplodnú. Vždy platí to, že dozrievanie k takémuto postoju je neustály proces.

 

 

Je čisté spojenie manželov, kde jeden nie je celkom slobodne rozhodnutý pre sexuálne spojenie?

Pri uzatváraní manželstva dostanú snúbenci otázku, či je ich rozhodnutie slobodné a úprimné. To isté platí aj pri manželskom akte – rozhodnutie preň má byť slobodné a úprimné. Čo, samozrejme, nevylučuje, že sa slobodne môžem rozhodnúť pre takéto sebadarovanie, aj keď práve nemusím mať aktuálne v danú chvíľu chuť. Vždy platí, že nik nemá právo vyžadovať sex bez ohľadu na spravodlivé požiadavky toho druhého, bez ohľadu naňho. Máme právo darovať sa a prijať darovanie sa svojho manželského partnera. ale nanucovať niekomu svoj dar – to sa vylučuje, to už nie je láska.

Keďže sme hriešni, môže sa stať, že si navzájom krivdíme – že budeme používať sex na manipuláciu. Muži sú vo všeobecnosti náchylnejší používať ženy na svoje uspokojenie a ženy zas majú sklon využívať sex ako prostriedok, aby niečo dosiahli. Znovu pripomeniem, že kvalita sexu závisí od kvality vzťahu a do sexuálneho vzťahu sa vždy budú premietať širšie súvislosti vzájomného spolužitia.

 

Ženy často v manželskej sexualite ťahajú za kratší koniec: majú strach, že ak sa nepodvolia očakávaniam manžela, pomôžu mu k hriechu tým, že sa pôjde uspokojiť inde…

Už slovo „podvoliť sa“ evokuje nerovnováhu – jeden tlačí a druhý sa cíti nútený. I keď je pravda, že ak nebudeme vnímaví na potreby druhého, vystavujeme ho tým pokušeniu nájsť niekoho iného, kto mi bude rozumieť, kto ma pochopí. Preto to aj hovorím takto v širšej súvislosti, lebo tu nejde len o sex. Ak niekto povie, že pre zdržanlivosť bol nútený ísť do verejného domu, tam už bol problém iste hlbší ako nedostatok sexu.

Psychológ Ed Wheat tvrdí, že väčšina manželskej nevery nevzniká z túžby po sexuálnom zážitku, ale z nedostatku emocionálnej intimity. V každom prípade je sľub lásky a úcty celoživotnou výzvou: nájsť spôsoby, ako milovať a mať v úcte, aj keď nechcem pristúpiť na hriech. Ak napríklad muž vyžaduje od ženy nekoitálne praktiky (orálny či análny sex), ona nemá povinnosť vyhovieť mu. A on si nemôže ospravedlňovať nátlak, násilie alebo neveru tým, že prenesie zodpovednosť na ženu.

 



Komentáre