Kým sa o rozvedených dlho len šepkalo poza kostolné lavice, dnes je aj pastorácia tejto veľmi ťažko skúšanej a zranenej skupiny oveľa ďalej. Pretože situácia, v ktorej sa ocitli (bez ohľadu na dôvody), je náročná: strata osoby, ktorá bola dlho tou „naj“ v rebríčku ľudí, „zahustenie“ povinností v rodine a organizácie vecí, na ktoré je zrazu človek sám, o to väčšmi, ak sú tu ešte deti, ktorým treba suplovať obe osoby rodičov v jednej, ak sa to vôbec dá. Komplikácie narastajú ďalej, ak do života vstúpi ktosi ďalší a potreba byť milovaný je silná.

Nech je človek v akejkoľvek fáze statusu „rozvedený katolík“, má s čím zápasiť a má prečo potrebovať pomoc predovšetkým toho spoločenstva, ktoré mu má byť zázemím a prvou pomocou.

Neopustení

Hoci zvonku a z ľudskej stránky je často takýto kresťan ťažko skúšaný aj v rámci svojej farnosti či spoločenstva, (pretože aj tam sú ľudia, ktorí nežijú svoju vieru láskou a milosrdenstvom), faktom ostáva, že napriek náročnej pastoračnej a sviatostnej situácii rozvod neznamená exkomunikáciu z Cirkvi. A už vôbec nie z milujúcej Božej náruče. Ak Ježiš pozrel na Samaritánku s láskou, a prijímal aj tých, čo robili vzťahové chyby a bol im sprievodcom v neľahkej situácii, platí to rovnako aj dnes o prístupe Boha ku každému, kto trpkosť rozvodu okúsil.

Odpoveďou Cirkvi na Slovensku na potreby rozvedených je projekt rozVEDENÍ k Bohu. Cez pátra Mateja Trizuljaka z rehole saletínov v Brusne a jeho odvahu začať pastoráciu aj pre túto cieľovú skupinu, s pomocou odvážnych kňazov (napr. jezuitu Ladislava Csontosa či Romana Seka) a aktívnych laikov aj z radov rozvedených dostáva táto cieľová skupina potrebnú starostlivosť. Hoci čas priniesol vývoj a zmeny (zvlášť programy pre tých, čo ostali sami a tých, ktorí žijú v ďalšom, nesviatostnom manželstve), podstata ostala rovnaká. Čo teda program pastorácie ponúka?

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Prijatie – bez ohľadu na to, či je situácia čerstvá alebo stav rozvedenia trvá dlhšie, potrebuje takýto človek veľa lásky a bezpodmienečného prijatia. Strata životného partnera prináša veľa bolesti a prehodnocovania seba samého, spochybňovania a aj smútku. Človek sa stáva citlivejším, zraniteľnejším, opatrnejším a v mnohom reaguje na – z nášho pohľadu – bežné, dobre myslené poznámky inak. V prvom štádiu po rozvode je potrebná aj služba „ucha“, vypočutia a uistenia o vlastnej hodnote pred ľuďmi, pretože rozvod nabúra aj zdravé sebavedomie a naštrbí videnie hodnoty, akú má každý človek v Božích očiach.

Spoločenstvo – je asi najťažším postihom pre tých, ktorí sa ocitnú po rozvode. Kým tvorili minispoločenstvo v manželstve, napriek problémom napĺňali ono biblické „nie je dobré byť človeku samotnému“. Ak však prišlo k rozdeleniu, nastala samota, ktorá nebola chcená a plánovaná. Druhotne je často odpoveďou strata pôvodného spoločenstva či statusu v ňom v rámci farnosti. Namiesto milosrdnej, objímajúcej lásky sa človek po rozvode často stretáva s rezervovanejším správaním, ak nie až stiahnutím sa ľudí, s ktorými sa stretáva na slávení Eucharistie. Túto stratu pociťujú rozvedení ťažko: pretože intuitívne cítia potrebu niekam patriť a s niekým komunikovať, „zdieľať sa“, kdesi slúžiť. Kde inde by mali dostať prijatie, ak nie tam, kde by mal byť stredom láskavý Pán? Projekt rozvedeným ponúka spoluúčasť cez mnohých iných rozvedených a zázemie, ktoré vďaka špecifickosti svojho stavu potrebujú.

Nové informácie a postoje – teda to, ako sa zachovať, keď... život aj po rozvode je pestrý. Práve tí, ktorí prešli situáciou po rozdelení manželstva, vedia najlepšie povedať, čo treba vybaviť na úradoch, ako hovoriť s deťmi a ako ich vychovávať, ako si znovu rozdeliť čas a sily, ale napríklad aj financie a správu vecí.