„Som rozvedený/á, a tak neprijímam sviatosti. Nemôžem,“ počuť často. No rozvod neznamená automaticky nemožnosť prijímať sviatosti Cirkvi. Ako to teda je? Čo na to hovorí Cirkev?

„Všetci vieme, že rozvod je obzvlášť bolestivou situáciou. Nik z nás nemá »hotové riešenie« pre všetkých, pretože situácia každej osoby je odlišná. Kresťanská viera pozýva každého, aby vstúpil do spoločenstva s Cirkvou, do takého spoločenstva, ktoré sľubuje každému veriacemu mužovi a žene, že nezostanú vo svojom utrpení opustení. A to povoláva každého katolíka, aby sa snažil pomôcť druhým,“ povedal dnes už emeritný pápež Benedikt XVI.

Nie je pravda, že rozvedený človek v žiadnom prípade nemôže prijímať sviatosti a je odsúdený, aby sa trápil sám. Vôbec nie. Hovorí o tom aj Svätý Otec František v najnovšej exhortácii Amoris laetitia: „Celú históriu Cirkvi sprevádzajú dve logiky: vyčleňovať a znovuzačleňovať. Cesta Cirkvi už od Jeruzalemského koncilu je vždy Ježišovou cestou: cestou milosrdenstva a včleňovania. Cestou Cirkvi je nikoho naveky neodsudzovať; vylievať Božie milosrdenstvo na ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom... Pretože skutočná láska (caritas) je vždy nezaslúžená, bezpodmienečná a nezištná! Preto sa treba vyhnúť súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií; a je nevyhnutné byť pozornými voči spôsobu, ktorým ľudia pre svoj stav žijú i trpia.“

Samotný dôvod rozvodu mnohé vysvetľuje. Ak bol do neho partner donútený proti svojej vôli, alebo v prípade rozvodu z dôvodu bezpečnosti (napríklad, ak je prítomné násilie jedného z manželov), nedopúšťa sa previnenia a je naďalej v plnom spoločenstve s Cirkvou.

Svätý Otec tiež upozorňuje na to, že neexistujú lacné recepty ani lacné riešenia týchto zložitých situácií. „Pokrstení, ktorí sú rozvedení a civilne znovuzosobášení, musia byť viac integrovaní do kresťanských spoločenstiev rozličnými možnými spôsobmi tak, aby sa zabránilo každej možnosti pohoršenia. Logika včlenenia je kľúčom pre ich pastoračné sprevádzanie, aby nielen vedeli, že patria do Kristovho tela, ktorým je Cirkev, ale mali z toho aj radostnú a plodnú skúsenosť.“

Pokrstení bratia a sestry, ktorí majú takisto svoje charizmy a dary, potrebné pre dobro všetkých, „nie sú a nesmú sa cítiť exkomunikovaní, ale môžu žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi, vnímajúc ju ako matku, ktorá ich vždy prijíma, s láskou sa o nich stará a povzbudzuje ich na ceste života a evanjelia,“ pokračuje ďalej František.

Kedy môžu rozvedení manželia prijímať sviatosti?

Treba požiadať biskupa o dovolenie pristupovať k sviatostiam, ktoré je však podmienené vyhlásením založeným na sľube vyjadrenom pri sobáši, že zachová vernosť svojej polovičke. To znamená, že verejne podpíše vyhlásenie, že zostane sám. Urobí tak vo svojej farnosti, kam patrí, stačí zájsť na farský úrad, do farskej kancelárie. Potom s tým nie sú žiadne problémy. Netreba sa báť si tento súhlas od biskupa vyžiadať. V Amoris laetitia čítame: „Zároveň rozvedené, ale nie znovuzosobášené osoby, ktoré sú často svedkami manželskej vernosti, treba povzbudiť, aby v Eucharistii našli pokrm pre posilnenie vo svojom rozpoložení. Miestne spoločenstvo a pastieri musia sprevádzať tieto osoby so starostlivosťou, predovšetkým, ak majú deti alebo ak žijú v ťažkej situácii chudoby.“

Ale čo keď nechcem zostať sám, sama...?

Tu nastáva kameň úrazu. Žitie v ďalšom, novom vzťahu po rozvode človeka de facto zbavuje možnosti pristupovať k sviatostiam. Prečo? Pretože sa pácha ťažký hriech voči platnému manželstvu, keďže pojem rozvod v kánonickom práve neexistuje. „Manželský zväzok ustanovil sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané,“ hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 1640). Takisto ako pri ostatných ťažkých hriechoch, ak v nich zotrvávame a odmietame nápravu (alebo aspoň snahu o ňu), nemôžeme prijať rozhrešenie.

No nepozerajme sa na to len čierno-bielo. Ani tu Cirkev nepriviera dvere pred veriacimi. Nevyháňa ich. Nemožnosť pristupovať k sviatostiam ešte neznamená nemôcť prijímať aj ostatné prostriedky milosti! Ako napríklad osobná či spoločná modlitba, čítanie Svätého písma, adorácia, skutky milosrdenstva, služba druhým či účasť na svätej omši, hoci bez prijímania Eucharistie.