Ježiš, ktorý zomiera na kríži, nezostáva vo svojom utrpení v rezignácii, sebaľútosti, ale dáva všetko. Kristus triumfuje cez zdanlivú prehru. Vojaci si hádžu lós o jeho šaty, kričia a posmievajú sa mu a on napriek všetkej bolesti (telesnej i duševnej) je tým, ktorý nám dáva z kríža dar za darom. Utrpenie nás nepribíja na kríž s verdiktom konca, ale s možnosťou viac darovať, väčšmi sa otvoriť pôsobeniu Boha a zároveň aj druhým.

DAROVANÉ Z KRÍŽA

Toľko nám toho daroval v posledných chvíľach pred ukrižovaním! Posledná večera – dar služby v umývaní nôh, Eucharistia ako večné sprítomnenie jeho samého i služobné kňazstvo. Getsemani a Ježišova úzkosť, prosba o odobratie kalicha, ktorá tak veľmi poukazuje na jeho ľudskosť, no zároveň prosba o Otcovu vôľu, ktorá odkazuje na božskosť. Potí sa krvou na Olivovej hore, aby už nikto nikdy nemusel byť v ťažkých chvíľach sám. Dar pokorného odovzdania sa tým, ktorí sa stali jeho vrahmi, ktorí ho odsúdili, hoci bol jediným nevinným. Prehadzovanie od Piláta k Herodesovi, nesmierne bolestné bičovanie, odsúdenie, korunovanie tŕním a vykročenie na Via Crusis. Krížová cesta – pády, stretnutia, drevený kríž a oveľa ťažšie bremeno hriechov, ktoré prevýšilo ťarchu kríža. S poslednými zvyškami síl vyniesol kríž na Golgotu. Nenechal si žiadne rezervné. Dával stále všetko. A my sme vo svojej láske takí úzkoprsí. Tak veľa si toho nechávame pre seba, tak často nevládzeme, hoci máme ešte veľa síl, tak často zabúdame na to, že kríž je presne vymeraný na naše plecia a len nedôvera vedie k zúfalstvu. A napokon obnaženie, pribíjanie na kríž. Zdá sa, že je koniec. No práve teraz sa to začína.

„Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

 

1. ODPUSTENIE

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.
“ (Lk 23, 34)

Hnevať sa je ľudské, odpúšťať božské. Odpúšťať tým, ktorí ho zabíjajú, to vie iba Boh. Odpúšťa i nám, veď my sme ho svojimi hriechmi pribili na kríž. A k odpusteniu pozýva aj nás. No odpúšťať zdanlivo neodpustiteľné môžeme len v spojení s ním.


2. VSTUPENKA DO NEBA
 

Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 43)

Prvým svätcom sa stáva kajúci lotor. Zločinec. Nikdy nie je príliš neskoro. Nikdy nie je nič beznádejné. A veci nie sú také, ako sa nám často zdajú. Sme príliš krátkozrakí. Vidíme len život pozemský, no Boh vidí ďalej. Boli sme stvorení pre večnosť. Ešte nie sme doma. Sme pútnikmi na ceste domov. Sme stvorení pre to, aby sme žili večne. 


3. MATKA

„Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26)

Nenechá nás samých. Vie, že potrebujeme Matku. A tak nám dáva svoju. Aby sa už nikto nikdy necítil sám. Máriine materské srdce je otvorené pre každého, kto ju zavolá. Je v ňom miesto pre každého. Materinská náruč Božej matky je otvorená dokorán.


4. SPOLUÚČASŤ 

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46)

Prišiel na svet, aby bol v tom ťažkom i krásnom s nami. Prešiel Getsemani, krížovou cestou, ukrižovaním a  zostúpením k tým, čo už nemajú žiadnu nádej. Aby nikto nemohol povedať, že je v niečom sám. Boh vo svojom milosrdenstve v Ježišovi zostúpil do pekla. Ježiš zažíva opustenosť od Otca, lebo vedel, že sa tak budeme cítiť aj my. A on chcel byť s nami vo všetkom.


5. LÁSKA 

„Žíznim.“ (Jn 19, 28)

Ježišovo zvolanie je vyjadrením túžby po uhasení jeho lásky. Ten, ktorý nás miloval ako prvý a zjavil svoju lásku k nám, túži po našej láske. Boh, ktorý je smädný po našej láske. A náš život ako odpoveď na tíšenie Ježišovho smädu po láske.

6. SPÁSA

„Je dokonané.“ (Jn 19, 30)

Jeho „dokonané“ neznamenalo zúfalé „je koniec!“, ale dovŕšenie Otcovho plánu spásy. Pre nás sa v tej chvíli otvoril nový život. Je dokonané. Sme zachránení.


7. VERNOSŤ 

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23, 46).

Keď Božia vôľa nie je len zbožnou frázou, ale životným štýlom. A je dovŕšená s posledným výdychom. Ježiš, ktorý plní Otcovu vôľu až do úplného konca. A odovzdáva príklad nám.

 

Je dokonané.
Nenechal si nič.
Dal všetko.

...

 

Snímka: Anna Koniarová, s. Vojtecha