Môžete nám prezradiť, ako ste sa spoznali? Iste to bolo pre vás oboch niečo výnimočné.

Jozef: Bolo to „náhodné“ stretnutie. Po okamihu som pocítil, že to bude čosi veľmi dôležité, a tak som zľakol, až som uvažoval, či nemám ujsť. Prirodzene, neušiel som a bola z toho veľká láska. Po dvoch týždňoch každodenného stretávania nastala „pauza“ na štrnásť mesiacov. Po nich prišlo opätovné stretnutie a trvá dodnes.

Kedy prišiel ten bod, keď ste začali uvažovať o manželstve?

Jozef: Mali sme sa radi. Dozrelo to v nás. Obaja sme vyrastali v prostredí, kde bolo vo zvyku vstupovať do manželstva v mladom veku.


Koľko ste mali rokov?

Jozef: Ja dvadsaťdva a manželka devätnásť.


Čo ste očakávali od manželstva? Nemali ste strach?

Darina: V mladom veku sa nad manželstvom príliš nešpekuluje. Aspoň u nás to tak bolo. Mali sme jeden druhého, mali sme sa radi, tak na čo čakať? Nebála som sa. Prirodzene, bolo to niečo celkom nové, nikdy nevyskúšané, ale mala som vzor v rodičoch. A keď je človek povolaný do manželstva, tak je to pre neho prirodzené.

Jozef: Stačilo nám, že sme spolu, a chceli sme byť stále spolu. Navždy. A o strachu som nerozmýšľal. Nazdávam sa, že je to niečo novodobé, mať strach. Strach, ktorý napokon človeka zväzuje pred rozhodnutím, nie je zdravý.


Mali ste pred vstupom do manželstva nejaký majetok?

Darina: Jeden kufor s vecami.

Jozef: Nič, všetko sme nadobudli v manželstve.


Spoznali ste sa ako študenti...

Jozef: Áno, obaja sme študovali na vysokej škole v Bratislave. Ja architektúru a manželka stavebné inžinierstvo. Tak sme voľné chvíle trávili spolu. Tých voľných chvíľ však nebolo mnoho.


Prejdime trocha ďalej. Po roku manželstva sa vám narodila dcérka. Ako ste to prežívali?

Darina: Dva dni pred narodením Svetlanky mala pohreb moja mama. Môžem povedať, že dcérka bola mojou radosťou. Našou spoločnou radosťou v ozaj náročnom období. Mala som vtedy len dvadsať rokov a mama ma nestihla naučiť mnoho vecí. Tak som sa učila sama. Napríklad variť, vychovávať deti...


Prečo sa podľa vás dnešní mladí akoby vyhýbali uzavretiu manželstva? Boja sa?

Jozef: Tých faktorov je viac. Napríklad ťažká ekonomická situácia, nezamestnanosť, neistota. Potom azda strach zo zodpovednosti, možno nezrelosť?


Čo si myslíte o názore, že manželstvo je len „papier“?

Jozef: Manželstvo nie je iba papier. V žiadnom prípade. Je veľkým šťastím a darom, keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorým je pri sebe dobre, a to treba aj spečatiť, mať istotu v tom druhom.

Darina: Manželstvo je niečo prirodzené a zároveň nadprirodzené. Niečo pre človeka blízke a zároveň neprebádané. Tú lásku treba vyjadriť. My sme si dali navzájom nahlas súhlas, počuli to svedkovia a počul to Boh. Čiže to nie je len papier, je to niečo oveľa viac. Je to istá záruka stability, kde nejestvujú „zadné dvierka“. Je to to známe: „Až kým nás smrť nerozdelí.“


Čo je podľa vás najväčším nebezpečenstvom vzťahu?