Aké je tvoje oficiálne zamestnanie a čo všetko robíš popri ňom?

Oficiálne som zamestnaný ako knihovník v Knižnici Jána Kollára v Kremnici, kde sa okrem hlavnej knihovníckej náplne venujem aj školám – materským, základným a stredným. Pripravujem im rôzne podujatia. Vždy im zašlem určitú ponuku podujatí a oni si následne vyberú, čo ich zaujíma. Ja im potom tú tému pripravím, spracujem a odprezentujem. Snažím sa dať im akúsi nadstavbu učiva, ponúknuť im čosi viac.

Som veľmi rád, keď potom aj pedagóg sám povie, že niečo z toho ani on nevedel a netušil, že ponúknem nové informácie aj učiteľom. Prednášky sa snažím robiť zaujímavou formou, aby deti na nich nespali. Vždy donesiem so sebou nejaké predmety, premietam fotografie, hovorím svoje zážitky z prírody. Kam ma zavolajú, tam sa snažím prísť, lebo si uvedomujem potrebu viesť ľudí k úcte k prírode.

Okrem toho už sedem rokov fotím pre vydavateľstvo Ringier. Pred pár mesiacmi som začal aj písať pre časopis Život ako externý redaktor. Píšem aj odborné články pre Bulletin Slovenskej zoologickej spoločnosti, Bulletin Slovenskej botanickej spoločnosti, v časopisoch Poľovníctvo, Rybárstvo...

Vzťah „ty a Boh“ verzus vzťah „ty a príroda“. Je v tom u teba prepojenie?

Samozrejme. Ja si v prírode neskutočne oddýchnem. V prírode sa cítim podobne ako v niektorej z úžasných bazilík v Ríme. Možno mám taký dar, že vidím v prírode aj to, čo iní nevidia. Uvedomujem si to veľkolepé Stvoriteľovo dielo, ktoré vložil do prírody. Že každý chrobák, každý živočích, každá rastlina má svoju funkciu a svoje opodstatnenie. Že nič tu nie je nadarmo a všetko spolu súvisí. Že aj malý organizmus, ktorý my nijako nevnímame a nie je pre nás dôležitý, je dôležitý pre iné organizmy, ktoré už môžu potom byť dôležité aj pre nás. Keď idem do hĺbky, ja až žasnem, ako Boh vložil do tých organizmov rôzne mechanizmy a stratégie. Tá jedinečnosť je úžasná.

Niektorí ľudia sa boja ísť do prírody, lebo majú strach zo stretnutia so zvieratami. Máš ty z nejakého zvieraťa strach?

Ja nemám strach zo zvierat. Ja mám strach z ľudí. Veľakrát nám ľudia ublížia viac ako zvieratá. Slová dokážu neskutočne ublížiť. Slovo, ktoré vyslovíme, už nevieme zobrať späť.

Ja si chodím do prírody oddýchnuť. Nechodím tam so strachom. Nemohol by som tam chodiť so strachom. Samozrejme, mám rešpekt, napríklad keď stretnem medveďa. Myslím si však, že zvieratá majú schopnosť vycítiť človeka. Niekto sa bojí ísť do prírody, aby ho nezabil medveď. Keby som sa mal riadiť takouto filozofiou, nevyšiel by som na ulicu, lebo by som sa bál, že ma zrazí auto.

Ako sa snažíš viesť svoju rodinu – manželku a syna – ku vzťahu k prírode?

S manželkou Peťou sme si v tomto sadli. Ešte predtým, ako sme sa vzali, často sme chodili do lesa. Brával som ju na jeleniu ruju, na rybačky, na huby, zbierali sme bylinky. Vlastne to pretrvalo dodnes. Snažím sa viesť k tomu už aj syna Samka. Brávam ho na ľahšie túry a keď nevládze, tak ho odnesiem.

Máte aj doma nejaké zvieratko?

Máme rybičky. A často mávame doma zvieratá, ktoré nám nosia ľudia. Ranené zvieratá, také, s ktorými si nevedia dať rady alebo nevedia, čo s nimi je. Už sme mali doma roháče, hada, kunu, sovy, myšiaky aj srnku.

Roháče mi doniesli neskoro večer v papierovej krabici. Odchytili ich z cesty, kde chodili autá. Urobil som im teda dierky, aby mohli dýchať. No a ráno, keď sme sa zobudili, krabica bola prehryzená a roháče sme nenašli. Za čo mi bola Peťa veľmi vďačná. (smiech)

Stalo sa mi aj, že som prišiel do lekárne kúpiť kojeneckú fľašu. Spýtali sa ma, či čakáme prírastok, a ja na to: „Nie, nečakáme. My už máme: srnku.“ (smiech)

Alebo keď ti domov donesú hada v igelitke... (smiech)

Ďalšia kapitola je, že náš byt je skladom rôznych vecí z lesa: zvlečených koží z hada a pavúkov, rôznych pierok, koží...

V lete si s rodinou navštívil Rím. Na čo si sa tam najviac tešil?

Na Vatikán, na Námestie svätého Petra, na Baziliku svätého Petra. Ale objavil som tam aj ďalšie pekné zákutia. Zaujali ma všetky pápežské baziliky, sväté schody, ale napríklad aj reštaurácia, kam chodieval na pivko Benedikt XVI., keď bol ešte kardinálom. Rím je jedno veľké múzeum.

Žijeme v rovnakom meste. Ľudia ťa tu poznajú najmä ako milovníka prírody. Je aj niečo iné, čo napĺňa tvoje srdce? Čomu sa venuješ okrem prírody?

Mám rád históriu. Čítam veľa historických kníh. Rád hľadám zaujímavých ľudí, ktorých sa snažím rôznou formou prezentovať – či už formou rozhovorov s nimi, napísaním článkov o nich. Na môj podnet vzniklo tiež viacero článkov v rôznych médiách, keď som upozornil na zaujímavého človeka, jeho prácu, na niečo výnimočné. Vždy sa snažím propagovať ľudí, ktorí sú kvalitní nielen po odbornej stránke, ale aj po ľudskej. Mám totiž takú skúsenosť, že tí „ľudskí“ ľudia sú zároveň aj skromní a nevedia sa prezentovať. Tí ľudia niekedy ani nepovažujú svoju prácu za nejakú výnimočnú.

Napríklad, keď som chcel napísať životopis o docentovi Samuelčíkovi a poprosil som ho, aby mi poslal niečo o sebe, prišli mi od neho štyri riadky. Nakoniec, keď som sa s ním stretol, vznikol dvanásťstranový rozhovor. On sám nechcel o sebe hovoriť, ale ja som si veľa o ňom naštudoval a vznikol krásny rozhovor. Snažím sa „vydolovať“ z ľudí tie veci.

Máš veľmi zaujímavých kamarátov. Nie každý sa môže pochváliť priateľstvom s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom. Ako to robíš?

Niektoré priateľstvá vzniknú spontánne. Nájdem s tými ľuďmi určitý prienik v myšlienkach, hodnotách a časom sa vybuduje medzi nami priateľstvo, dôvernosť. Arcibiskup Vasiľ si ešte z detstva pamätá môjho prastrýka, ktorý bol kňazom v Telgárte. Ja som sa rozhodol osloviť ho pri príležitosti piateho výročia požehnania pietneho miesta v Nevoľnom.

Povedz nám niečo viac o spomínanom pietnom mieste v Nevoľnom.

Moja myšlienka bola vybudovať pamätník nenarodeným deťom, ale potom vstúpila do toho pani Poloňová a vďaka nej vznikol reálny cintorín pre nenarodené deti. Prvé sedenia, ktoré sme mali na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, smerovali k tomu, aby sme vytvorili pamätník, a ona prišla s myšlienkou reálneho cintorína, čo zaujalo aj predstaviteľov diecézy – Nepšinského, Bublinca, Štrbu a Farkaša.

Rád sa nechávaš inšpirovať rôznymi osobnosťami. Viem o tebe, že máš v úcte aj zosnulého biskupa Baláža. Čím ťa zaujal?

Priamosťou. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že potrebujeme byť autentickí a pravdiví. Biskup Baláž taký bol. Je úžasnou osobnosťou. Ja som o ňom napísal už veľa článkov. On sa nebál sveta mocných, stál si za svojím. Možno veľa ľudí mu vyčítalo, že spravil aj chyby. Každý z nás robí chyby – a on si ich uvedomoval. On si uvedomoval svoju prchkosť a výbušnú povahu. Hovoril o nej, že ona sama je mu krížom.

Úžasné na ňom je, že on mal úctu voči pravde. My sme si už odvykli hovoriť pravdu. My hľadáme v našich vyjadreniach taký „falošný“ súcit, len aby sme všetkým hovorili to, čo chcú počuť. Nemalo by to tak byť. Musíme sa učiť ísť priamo, aj keď nám tá priamosť narobí v živote nepriateľov. Myslím si, že napriek tomu stojí za to ísť touto cestou.

Biskup Baláž hovoril o tom, že kresťan nemá byť akýmsi polotovarom. Ja tiež nechcem byť kresťanom na polovičný úväzok. Nechcem žiť svoju vieru len v kostole. Chcem ju transformovať do vzťahov a do vecí, ktoré robím. Chcem robiť veci tak, aby odzrkadľovali moju vieru a presvedčenie.

Organizuješ stretnutia nielen pre deti, ale aj pre dôchodcov. O čom rozprávaš ľuďom v rokoch?

Presvedčil som sa, že niekedy je pre tých dôchodcov dôležité len tam prísť a rozprávať sa s nimi. Ľudí, ktorí sú v domovoch dôchodcov a domovoch sociálnych služieb, veľmi zriedka navštevujú rodinní príslušníci. Niektorých nenavštevujú vôbec. Tí ľudia trpia samotou a to je tá najhoršia choroba. Úplne im stačí, že tam prídem.

Moja dcérka sa pred letom zúčastnila ZOOOlympiády. Aj to je tvoje dielo?

Áno. S myšlienkou som prišiel ja, ale pôvodne to mala byť súťaž medzi miestnymi školami. Keďže mi chýbali nejaké lebky a časti zvierat, ktoré som chcel použiť, šiel som za riaditeľkou ZOO Bojnice. Keď si ma vypočula, nadchla sa tým a chcela, aby sa to urobilo pre celé Slovensko. Olympiády sa nakoniec zúčastnilo viac ako dvesto detí z asi šesťdesiatich škôl.

 


A na záver aj niečo z básnickej tvorby Jaroslava Slašťana

Čas návratov

Ležala v ľade.

Bez života. Keď náhlil som

sa tade, náhle mi padol

na ňu zrak. Zastali hodiny

nastal čas návratov. Do detstva.

Srdce sa ozvalo, srdce dieťaťa

bijúce silno v mužnej hrudi:

tak niečo urob, niečo sprav!

 

Zohrej ju dychom, roztop

slzou skotúľanou z tváre

nech zaspieva v jarnej tráve

ešte pieseň o slnku!

 

Iba ja jediný som ju vzal do rúk

svojho dychu, prehrieval žilky pernatého

tela bez oddychu

vysávajúc mráz, čo spálil ju v spánku.

Kiež by sa zázrak stal a ešte vyletela

na konár mojej pamäti

spievajúc pieseň o slnku.

 

Iba ja jediný vystlal jej lôžko v teplej slame

díval sa na ňu zavše ustráchane

zavše znášajúc krutosť chvíle i jej údel

keď tu zrazu celkom nečakane

Vyletela z mojej dlane

sýkorka. Malá ustráchaná

ďakujúc trepotom žltých krídel

spievala pieseň o slnku.

 

 

Krv za nás

Ešte si drobučký, ešte si v jasliach len,

Chlapček náš čakaný, len čo sa začal deň,

hviezda sa na nebi, hviezda sa zjavila,

a Teba Mária k srdcu si privila.

Králi sa schádzajú, nosia Ti dary sem,

a Otec sám Ti dal, do vienka horký blen.

 

Kvietím Ťa obsypú a kričať budú: sláva,

reťazou zviažu Ťa, aj to sa občas stáva,

tri razy zaprú Ťa, kým kohút zaspieva,

bolesti ukrutné aj slovo rozsieva.

Budú Ťa opľúvať, bičom Ťa ubijú,

z tŕnia Ti na hlávku korunu uvijú,

ruky Ti prebijú do dreva klincami,

o odev hodia si stotníci kockami.

Hlávku Ti krvavú golgotská zem stíši,

na tretí deň nenájdu Ťa v skrýši,

srdce Ti prebodnú, plniac slová Písma,

krv z neho vytryskne, krv a voda čistá.

 

Nad Tvojou bolesťou deň čo deň zaplačem,

slzy mi vypije len tá zem, čierna zem.

 

Krv Tvoja zo srdca, ľud hriešny spasila

a z kríža doposiaľ blčí Tvoja sila,

už nie je hanlivým trestom pre otrokov,

dnes zdobí oltáre vďaky, sĺz a bozkov.


 

...

Snímky: respondent