Po troch rokoch si si v jeden deň všimol, že som akosi mimo. „Čo sa deje?“ spýtal si sa. „Chýba mi kaplnka,“ odvetila som. „Ale veď Boha nosíš v sebe,“ povedal si. Zrazu nebolo inej možnosti. Iný kňaz naokolo nebol a ja som sa potrebovala zmieriť s Otcom a zároveň uviesť isté veci na pravú mieru. Stalo sa.

Ani neviem ako. Ale viem. Bol som schopná tri hodiny cestovať, aby sme sa mohli porozprávať a aby si ma vyspovedal. Nikdy si neodmietol. Ani jedna moja esemeska neostala bez odpovede. Ani na Zelený štvrtok, keď som dobehla rovno z vlaku a ešte s veľkým ruksakom. Ani keď som prišla tesne po tom, čo som spadla z bicykla: „Čo si robila? Nechceš si to ošetriť? Dávaj si na seba pozor!“ A odvtedy, takmer vždy, si sa spýtal: „Kde máš bicykel?“

Modlil si sa za mňa, keď som prechádzala prvým vážnym vzťahom a hľadala odpovede. Nebol si ten, čo povedal – urob to alebo urob hento. „Dávaj si malé ciele,“ hovorieval si. „Najprv dokonči jedno, potom začni druhé. Nauč sa povedať nie. Nezabudni sa vyspať. Choď na dovolenku!“

Keď som si prešla krízou, sprevádzal si ma pri mužovi, o ktorom si si aj ty myslel, že sa stane mojím manželom. Boli sme za tebou spolu, keď sme mali problémy. „Vydržte, má to zmysel!“ opakoval si nám. „Nezraňujte sa, počúvajte sa.“ Na záver si nás požehnal. „Tak čo, už máš prsteň?“ pýtal si sa, lebo si veril, že tak to má byť. Keď som ti napísala esemesku, že sme sa rozišli, nechápal si. Ale modlil si sa za mňa a ja som vedela, že môžem opäť prísť.

Koľko sĺz som vyplakala v spovednici. Koľko v kaplnke. A koľko vonku či v iných miestnostiach, kde si ma zvykol spovedať či kde sme sa len tak rozprávali. Občas sa to otočilo a ja som počúvala teba.

Dával si mi len toľko, koľko som bola schopná uniesť. Naučil si ma prehodnotiť moje priority a postaviť sa k problémom čelom. Nechápem ako, ale vždy si dokázal odhadnúť, či potrebujem vypočuť, pokarhať, povzbudiť... Modlievala som sa za teba, pred každým stretnutím.

Bol si človek, ktorému som verila a ktorého som považovala za vzor prekonávania prekážok. A stále si.

Napriek tomu, že si odišiel. Ešte stále som v šoku. Nerozumiem, nedáva mi to zmysel. Pýtam sa Boha, prečo práve ty. Prečo si kňazstvo zanechal ty. Prečo ťa lepšie nechránil ten, ktorému si obetoval svoj život. Prečo ťa lepšie nechránila tá, ktorú si tak miloval – Mária. Prečo ťa nepočuli tí, čo mali byť tvoji bratia.

Čakám na vysvetlenie. Čakám na to, že mi to povieš ty sám. Že mi povieš, že si spravil chybu, no rozhodol si sa postaviť k tomu zodpovedne. Rozmýšľam, ako by to vyzeralo, keby sa situácia obrátila. Keby som prišla k tebe takto ja. Asi by si bol sklamaný, ale povedal by si, že sa mám správať zodpovedne, že Boh mi moje hriechy odpúšťa, že ma miluje a že za mňa zomrel. Že všetci sme hriešni a slabí, ale Božie milosrdenstvo je väčšie.

Viem, teraz budeš mať iné povinnosti. No verím, že z času na čas si nájdeš na mňa chvíľu. Stále si človek, ktorému dôverujem. Stále si človek, ktorý ma dobre pozná a ktorý ma môže veľa naučiť. Stále sa budem za teba modliť. Lebo nech sa stane čokoľvek, ty si kňaz naveky, podľa radu Melchizedechovho.

 

---

 

Otče, bolí to. Bolí to, že ste odišli. Ale nie ste sám. Nikdy ste neboli a nikdy nebudete. Neviem si ani predstaviť, čím ste si museli prechádzať, keď sa to stalo. Neviem si ani predstaviť, čím si prechádzate teraz. O to viac sa budem modliť.

 

---

 

Venované všetkým kňazom, ktorí zanechali kňazstvo. Venované všetkým duchovným otcom, ktorí sa stali otcami rodín, ktorí sa postavili k svojej chybe zodpovedne, ktorí sa príkladne starajú o svoje manželky a deti. Nemajú to ľahké. A ani nikdy mať nebudú. Modlime sa za nich.