Rút a jej vkladanie sa

Rút bola Moabčanka. Z pohľadu vtedajšieho vnímania zákona teda nemala ani povinnosť zaoberať sa nejakým Jehovom, nieto ešte odísť po smrti svojho muža so svojou svokrou kamsi ďaleko do izraelských zemí. Predsa však práve táto žena s týmto statusom je nielen známa v Písme svojím príbehom, ale môže nás naučiť aj niečo nové a potrebné, čo potrebuje od nás manžel cítiť za dverami spálne.

Rút ako vdova zbierala klásky na poli svojho príbuzného Bóza. Prehodili aj pár slov, všimol si jej pokoru, pracovitosť, láskavosť a určite sa mu donieslo do uší, aký pekný vzťah je medzi ňou a Noemi. Jej vnímanie daru ženy pre muža sa však najviac prejavilo práve vtedy, keď si podľa odporúčania svojej svokry šla v deň žatvy ľahnúť k nohám Bóza: „Keď sa Bóz najedol a napil, takže bol v dobrej nálade, odobral sa na odpočinok vedľa hromady (zrna). Tu prišla potichu ona, odhrnula mu z nôh prikrývku a ľahla si“ (Rút 3, 7).

Netreba teraz veľmi špekulovať, čo sa tam v noci odohralo a čo nie: dôležitejší pre nás ženy ako manželky je odkaz, ktorý oným „ľahnutím si“ Rút pre nás nechala.


Ľahnúť – dôverovať naplno

Ak hovoríme o manželskej intimite a manželskom styku ako o vyjadrení jednoty tela a duše, presne to je ten vklad, ktorý sa teraz očakáva od nás, manželiek, a ktorý Rút urobila. Ľahla si k Bózovi – a tým mu vyjadrila taký maximálny stupeň dôvery, aký je len u človeka možný. Dôverovať znamená v našom ženskom slovníku viac ako mať záruku dobrého správania či dodržania sľubu.

Dôverovať znamená nebáť sa – a vieme, že my často bojujeme so strachom, predovšetkým v manželskej intimite. Je jedno, či sa týka manželovho správania k nám alebo strachu z otehotnenia, strachu vyplývajúceho zo zdravotných obmedzení, strachu zo zlej (možno jedinej, možno opakujúcej sa) skúsenosti. Strach je v nás omnoho silnejší ako v mužoch a dokáže nás veľmi determinovať a ovplyvniť. Natoľko, že nie sme ochotné vstúpiť do zápasu o jednotu tela a duše, na pole manželskej intimity. Hovoriť o tom, že presne tento strach a nedostatočná dôvera sú priam hmatateľné a našich manželov zraňujú a hnevajú, asi netreba.

Je pravda, že práve za dverami spálne získavame ako ženy tie najťažšie rany, ktoré sa ťažko hoja – ak ich ponechávame na seba, ak očakávame, že ich ošetrí náš manžel, ak nepozývame do manželskej intimity vo svojom mene ako ženy aj Boha. Presne tak to urobila Rút: