Som jednoducho sériový kritik seba samej.

„Ach, aká si hlúpa,“ šepkám si. „Si taká babráčka!“

Nie som k sebe veľmi milá. Och, som trpezlivá, súcitná a rada povzbudzujem iných. Mám voči nim všetku toleranciu sveta, ale k sebe samej som veľmi krutá.

Neviem, odkiaľ pramení tento zlozvyk – teda vlastne viem, ale  o tom neskôr – ale už si takto všetko vyčítam pekne dlho. Tak dlho, že už to vnímam ako úplne prirodzenú komunikáciu so sebou samou.

Od koho som sa to naučila? Od nikoho iného než od satana, otca lži. Miluje, ak mi môže našepkávať mená, ktorými sa mám nazývať, keď sa mi nedarí. Rád mi pripomína všetky tie momenty, v ktorých som zlyhala. Rád vo mne buduje pocit viny a hanby až po oblohu.

Nikde v Biblii nečítam o Božom sklamaní, netrpezlivosti alebo nenávisti voči mne. Namiesto toho nachádzam len slová o tom, ako veľmi sa zo mňa raduje. Je čas, aby som začala načúvať tomu, ktorý nad mojou dušou vyhlasuje pravdu.

 

Záleží na tom, ako oslovujete sami seba

„Veď všetci sa prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo.“ (Jak 3, 2)

Čo vraví jazyk, to ovplyvňuje všetko ostatné. Na vašich slovách záleží. Slová budujú a rúcajú, tvoria a ničia. Ako starý príklad o tube so zubnou pastou - raz ich vypustíte a už ich nemôžete vziať späť. Idú vpred a plnia zámer, s akým boli vyslané. Slová budujú budúcnosť a zraňujúce slová tvoria zničenú a zlomenú budúcnosť.

Všetci robíme chyby, ale ak sa naučíme ovládať svoje slová, budeme ovládať všetko ostatné. Mali by ste preto radšej uveriť, že sú naozaj podstatné.


Takto sme neboli stvorení – ani ty ani ja

„Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1, 26a)

Zázračne. (Ž 139, 14) Jeho dielo. (Ef 2, 10) Zasvätení. (Jer 1, 5) Na Boží obraz. (Gn 1, 27)

Tak sme boli stvorení.

Nie ako nejaký dodatočný nápad. Nie ako mutant. Nie ako omyl. Nie bezcenní a určite nie ako hlupáci. Sme inteligentné, emocionálne a tvorivé bytosti, stvorené so zámerom a dôstojnosťou.


Boh nás nazýva iným menom

„Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo...“ (Gal 1, 15)

Milosťou nás nazýva vyvolenými. (1Pt 2, 9) Volá nás svätými a nepoškvrnenými. (Ef 1, 4) Volá nás „mám v tebe záľubu“. (Iz 62, 4) Zrenicou jeho oka. (Ž 17, 8) Miluje nás tak, že si naše mená vryl do svojich dlaní. (Iz 49, 16) 

Nazýva ma dcérou. (2 Kor 6, 18) A žiadna dcéra Kráľa kráľov nemôže byť nazývaná niečím menej pekným – ani keby tie slová mala vysloviť sama nad sebou.

Čo by sme s tým mali robiť – ja i ty: