Sila ticha v živote duše

Vnímanie stonania ľudskej duše v podobe túžby po samote a stíšení je prirodzená: na to, aby sa dokázala nadýchnuť a vnímať silnú prítomnosť Boha, zvlášť v ťažkých okamihoch, potrebuje odstup od bežného virvaru, ba aj od milovaných ľudí. Túto potrebu mali rovnako aj svätí, ktorí sa stali silnými v komunikácii s Bohom, a potom aj silnými v darovaní lásky. Je to vzor, ako máme fungovať v duchovnom živote, aby sme neprestali vládať milovať, aby sme nevyhoreli, aby sme dokázali dávať. Naše zdroje a schopnosti mať rád nie sú neobmedzené – potrebujeme čerpať tým viac, čím viac sa od nás vyžaduje, čím náročnejšie úlohy pred nás Boh stavia. Je to rovnaké, ako v situácii, keď každý rozumný záhradkár v lete nečaká na dážď či búrku, ale vie, že musí a má dopriať okrem prirodzenej vlahy svojej záhrade aj iný zdroj vody na rast a život: inak jeho záhrada uschne. Leto je zaťažkávajúcou skúškou rastlín, preto sa nik nedíva na polievanie s počudovaním, ale vníma ho ako rozumnú a správu vec.

Čo robíme v prenesenom význame pre „zavlažovanie“ svojej duše pre to, aby mala život, aby vládala prinášať úrodu a stala sa potešením pre Boha, nás aj iných? Ticho, samota, odstup od toho, s čím zápasíme od ranného prebudenia až po zaľahnutie v noci, je nevyhnutnou investíciou do života duše – ak chce úprimne rásť a približovať sa k Bohu a ideálu svätosti.

Inšpirácia

Svätý František Assiský, hoci žil len s neveľkou komunitou, práve pre pravidelnú službu chudobným a hlásaniu evanjelia delil svoj čas pravdivo medzi ľudí, komunitu a svoj čas s Bohom, keď odchádzal pravidelne mimo sveta. Jedného dňa pocítil silné volanie Boha po samote a tichu, po čase, keď mu Boh mal toľko povedať a on jemu. V pustovni Alverna mal taký intenzívny čas s Bohom, že do komunity sa vrátil so stigmami. František nás učí jednej dôležitej veci: nie je možné slúžiť naplno, s láskou, s plným srdcom, ak nedelíme rovnomerne svoj čas medzi Boha a ľudí.

Svätá Terezka Ježiškova nikdy neopustila svoj kláštor, ba ani Francúzsko. Napriek tomu si svoj čas „púšte a samoty“ odžila v čase svojej choroby. Jej intenzívne vnímanie blízkosti Boha a čas pre neho sa stali pre nás všetkých darom nielen v podobe „dažďa ruží“, teda požehnania, ktoré po smrti Terezky prišlo na zem, ale aj v podobe jej denníka, kde opisuje na príkaz svojej predstavenej všetko, čím si počas tejto „púšte v posteli“ prechádzala. Boh sa neuveriteľne zjavoval tejto mladučkej a krehkej rehoľnici práve tu – nie je to inšpirácia pre nás, keď sme nútení ostať (dlhšie či kratšie) v posteli, pripútaní a spútaní chorobou?

Osobitnou učiteľkou vnímania ticha a blízkosti Boha je druhá svätá Terézia – Avilská.