Nielen vo svojej farnosti obľúbený kňaz, ktorý je tiež súdnym vikárom Žilinskej diecézy, stál pred ťažkou životnou skúškou. Len vlani oslávil päťdesiatku a zrazu prišla informácia, po ktorej bolo ťažké nerozmýšľať nad tým, čo bude v najbližších dňoch, týždňoch... 

Vlaňajší Advent

Problémy s dýchaním ho trápia už dlhšie... „V minulosti som mal viaceré zápaly pľúc a lekári mi prízvukovali, že s tým treba niečo robiť. Ani fara vo Višňovom nespĺňa zdravotné podmienky, je vlhká, takže časom bude potrebné postaviť novú, aby tam kňaz mohol žiť v zdravom prostredí,“ rozhovoril sa. „Vždy, keď prichádza jeseň a zima, opakujú sa moje problémy s prieduškami a pľúcami. Tak to bolo aj koncom minulého roka, keď som zasa začal navštevovať lekárov. Užíval som lieky, snažil som sa dávať si do poriadku zdravie, ale organizmus bol stále oslabený, keďže som spával tri – štyri hodiny,“ prezradil na seba a vysvetľoval: „Dlhodobo je môj kňazský život naplnený rôznymi aktivitami, ktoré riešim dvojako: počas dňa sa venujem farnosti a po nociach cirkevnému súdu, píšem rozsudky a podobne. Spánok som neraz podceňoval,“ priznal a dodal, že lekári mu to aj vyčítali. „Stále síce pracujem aj neskoro večer alebo v noci, ale spím už viac. Uvedomujem si, že Pán Boh zasiahol do môjho života aj cez lekárov, aby mi dohovorili a zdvihli varovný prst. Človek si myslí, že je ešte stále mladý, no roky pribúdajú a aj telo si vyžaduje svoje. Takže sa to všetko akosi nazbieralo a počas minuloročného Adventu, keď sme mali u nás roráty, na ktoré chodilo každé ráno aj 120 detí, som úplne stratil hlas... Ľubko Bytčánek z Biskupského úradu v Žiline mi chodil pomáhať na svätú omšu. Mnohé veci práve on deťom povedal a vysvetlil.“

„Vyhnali“ ho

Lekári zhodnotili, že treba riešiť nielen problém s hlasom, ale aj ďalšie. „Hlas sa mi trošku vrátil, ale zväčšoval sa kašeľ. Bolo to nepríjemné, nemohol som sa ho zbaviť. Absolvoval som röntgen pľúc, na ktorom sa nič neukázalo. Bolo to v januári tohto roka. Silný kašeľ však pretrvával. Moji farníci ma preto „vyhnali“ na ďalšie vyšetrenia, vybavili mi to u pani doktorky v pľúcnej ambulancii v Žiline, ktorá navrhla aj CT vyšetrenie. Keď som študoval záver lekárov, bol pre mňa zvláštny, mal som určité pochybnosti. Našiel som tam obligátne TU - tumor... Pani doktorka to nechcela veľmi komentovať. Vraj uvidíme, čo bude ďalej. A hneď vybavovala vyšetrenia vo Vyšných Hágoch. Nasledovalo stretnutie s obvodnou lekárkou. Tá, keď si prečítala závery z CT vyšetrenia, zostala z toho smutná, až som mal dojem, že jej slzy vyhŕkli. Je to ale žena viery. Vyprevádzala ma s tým, že sa budeme modliť v nádeji, že Pán Boh to vyrieši.“

Skúška viery

Farár z Višňového musel odcestovať do Vyšných Hágov, kde mali objasniť viac. Čakali ho vyšetrenia a otázkou bolo, či sa potvrdia určité predpoklady alebo sa vyvrátia. „Vybral som sa do Hágov autom a celú cestu som sa modlil. Uvedomil som si, že mám dve možnosti. Ak je tumor taký, ako sa možno predpokladalo, teda zhubný, tak mi zostáva pár týždňov života. Druhú alternatívu som mal veľmi jednoduchú: že je to v Božích rukách a keď Pán Boh bude chcieť, tak všetko môže byť úplne ináč. Prosil som ho, že ak by sa potvrdila rakovina, ktorá by bola v štádiu, keď už sa človek blíži ku koncu pozemského života, aby mi dal silu to zvládať. Aj vo farnosti, aj s ľuďmi... Človek povzbudzuje tých druhých, často práve pacientov, aby mali vieru, aby dôverovali Bohu, keď príde takéto niečo, a teraz som si to mohol overiť na sebe. Lekári sa snažia urobiť maximum, ale vždy je ten hlavný primár v nebi. On o všetkom rozhoduje. Takže taká bola moja cesta autom do Hágov,“ priblížil svoje myšlienkove pochody pri presune do Tatier.

Niečo zvláštne

V Hágoch zistil višňovský farár niečo zaujímavé. „Telefonicky som sa dozvedel od mojich farníkov ich požiadavku na zastupujúceho kňaza, aby vyhlásil, že sa chcú za mňa modliť Novénu k Panne Márii z Pompejí. Minulý rok sme boli v Pompejách a ďakovali sme Pánu Bohu za mnohé veci, ktoré sme získali cez Pannu Máriu. Pompejská novéna sa modlí 54 dní, pričom sa treba pomodliť každý deň všetky tri ružence – radostný, bolestný, slávnostný. Môže sa doplniť aj ruženec svetla. Z 54 dní je 27 prosebných, kde sa povie, na aký úmysel je modlitba a 27 dní je ďakovná modlitba sv. ruženca. Je to sila modlitby, čosi úžasné. Keď som išiel do Hágov, aj ja som si povedal, že sa budem modliť Pompejskú novénu. O iniciatíve mojich farníkov som vtedy nevedel. Neskôr mi oznámili, že sa zapojilo 129 ľudí,“ prezradil a dodal: „Dal som to Panne Márii do rúk, aby aj ona veci riešila. Mávame vo Višňovom fatimské slávnosti a veľmi cítim Božiu pomoc cez nebeskú Matku. Preto sa snažím ako kňaz ľuďom tieto veci ponúkať a pozývať ich na všetky mariánske aktivity.“

A ešte niečo. „Veľmi zaujímavé bolo, že moja prvá časť novény – úvodných 27 prosebných dní – sa končila na Veľkonočnú nedeľu. A moja ďakovná časť – ďalších 27 dní – sa končila 13. mája... Presne na storočnicu prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime! Zvláštne... Vôbec som to neplánoval. Moji farníci skončili skôr, lebo skôr začali. Ja som začal cestou do Vyšných Hágov,“ pripomenul.

Náhly zvrat

„Bol pondelok a pani doktorka mi povedala o operácii. V utorok mi začali robiť vyšetrenia a brali mi aj vzorku z tumoru, ktorý objavili ešte v Žiline. Vo štvrtok mi doktorka povedala, že situácia sa zmenila a operácia nateraz nie je potrebná... Rozmýšľal som, čo sa to udialo. Lekári skúmali všetko, čo mali k dispozícii, ešte v pondelok boli rozhodnutí operovať ma a vo štvrtok to nebolo potrebné... Prešli len tri dni!“ opisoval zázračné momenty.

„Keď prišiel na vizitu pán primár, na rovinu som sa spýtal, či je nádor zhubný alebo nezhubný. Odpovedal, že rakovina tam nie je. Keď som sa vrátil z Hágov, moja obvodná pani doktorka MUDr. Janka Marcová mi povedala: „Pán dekan, vy ste jeden obrovský zázrak Božej lásky!“ Doniesol som totiž štyri papiere prepúšťacej správy. Všeobecne je to posudzované tak, že tam bolo niečo, čo sa zrazu akoby stratilo... Už predtým som užíval lieky a dali mi len spreje na dýchanie. Liečba teda pokračuje pod dohľadom mojej pľúcnej pani doktorky MUDr. Jaroslavy Malčovskej, ktorá naštartovala moje vyšetrenie a sprostredkovala pobyt v Hágoch. Som jej za to veľmi vďačný.“

Za Jozefa Bagina sa modlili nielen ľudia vo farnosti, ale aj veľmi veľa tých, ktorí chodia na fatimské slávnosti. „Rýchlo sa rozšírilo, že mám zdravotné problémy, niektorí dali za mňa odslúžiť sväté omše, prichádzalo mi veľa „esemesiek“... Bola to obrovská sila, človek ozaj cítil, že Pán Boh to má v rukách a Panna Mária ako veľká šéfka to manažuje,“ radostne skonštatoval.

Tak preto som tu...

„V Tatrách som rozmýšľal, prečo som musel ísť až tam a čo Pán Boh chce. Niečo som pochopil. Bol tam muž z východného Slovenska. Prišla za mnou jeho manželka a povedala mi, že jej manžel nebol na spovedi od svadby a či by som sa mu mohol povenovať. Súhlasil som. Bol to starší pán a na spovedi nebol štyridsať rokov. Išli sme v nedeľu na sv. omšu. Slúžil som ju ja, bolo tam veľa ľudí. Čítalo sa evanjelium o slepcovi. Hovoril som, že tak, ako on ide za Kristom, lebo hľadá pomoc, aj my, pacienti v Hágoch, prichádzame a hľadáme pomoc. Prihovoril som sa chlapom – pacientom: ‚Vidím, že ste tu, ale zrejme mnohí ste neboli už dlho na spovedi a tak, ako tu chceme liečiť a riešiť svoje telo a hľadáme pomoc u lekárov, skúsme to zobrať ako šancu, že si môžeme poliečiť aj dušu.‘ Po omši sa ma ten pán spýtal, či sa môžeme stretnúť. Prišiel som za ním na izbu a začal sa spovedať. Keďže tak neurobil štyridsať rokov, bola to náročná, hĺbková, úprimná spoveď, ale úžasná. Trvala možno hodinu a pol a keď už si mal ľutovať hriechy, tak mu tiekli slzy ako hrachy. Keď sme sa rozchádzali, povedal som mu: ‚Mirko, dnes som pochopil, prečo som musel prísť do Hágov. Nielen, aby som riešil svoje pľúca, ale tiež, aby sme sa stretli a dali veci do poriadku.‘ V pondelok bol opäť na sv. omši, v utorok odchádzal s tým, že má rakovinu, ktorá sa nedá liečiť... Týždeň po tom, ako prišiel domov, zomrel. Jeho manželka mi poslala „esemesku“, kde mi ďakovala, že odišiel na druhý svet zmierený s Bohom. To bolo silné aj pre mňa,“ prezradil.

A nebol to jediný prípad. „Niečo podobné sa udialo aj o dve izby ďalej. Prišla za mnou pani, ktorej manžel tam ležal a nebol 25 rokov na svätej spovedi. Starý pán, za ktorým som bol asi trikrát, ma vždy nejako „odpinkal“, že nemôže. Povedal som mu, že ho do toho nebudem tlačiť, že spoveď má zmysel iba vtedy, keď to bude chcieť. Neskôr súhlasil. Keď ľutoval hriechy, takisto sa rozplakal. Obaja tí chlapi sa zhodli, že to boli chvíle, ktoré stáli za to. Z tej partie, čo tam bola, sú už mnohí po smrti. V Hágoch to bolo náročné. Ale z pohľadu viery čosi vznešené. Mnohí chlapi si uvedomovali vážnosť svojho zdravotného stavu a hľadali cestu k Pánu Bohu.“

Opora vo svätých

O Jozefovi Baginovi je známe, že je veľkým ctiteľom Panny Márie aj sv. Jána Pavla II. „Mám zopár svätcov, ktorí ma, ľudovo povedané, držia nad vodou. V prvom rade je to Panna Mária, ktorej zasväcujem svoje kňazstvo a cez ňu cítim Božiu pomoc. Kňazom som 27 rokov, ale nemal som problém, ktorý by bol neriešiteľný. Ďalej je to sv. Ján Pavol Veľký, pre mňa má naozaj takýto prívlastok. Vo Višňovom je jeho relikvia a dovolím si tvrdiť, že dnes už máme v našej farnosti tri zázraky, ktoré po smrti urobil Ján Pavol. Ide o troch konkrétnych ľudí. Takisto si uctievam svojho patróna sv. Jozefa, ku ktorému sa modlím. Veľa problémov, ktoré mám, napríklad opravy kostolov alebo čokoľvek iné, zverujem patrónke neriešiteľných vecí sv. Rite. V úcte mám takisto sv. Tomáša Akvinského, ktorý ma sprevádzal štúdiom. Čo sa týka môjho zdravotného problému, o ktorom sme hovorili, vnímam jednoznačne, že Pán Boh mi pomohol cez Pannu Máriu. Vidím v tom veľkú milosť a dar, aj veľkú šancu, aby som ešte robil v živote dobro a aby sme naďalej vo Višňovom propagovali Fatimu,“ skonštatoval Jozef Bagin.

 

 

...

Snímka: archív Jozefa Bagina