Čím ďalej, tým viac sa v mojom okolí objavovali červené šnúrky. Pre niekoho to bola ozdoba, pre niekoho záruka šťastného a požehnaného života. Vraj proti urieknutiu. Uznávala som, že na jarmokoch majú z toho predavači celkom dobrý biznis, no neuvedomovala som si, že kúsok obyčajnej červenej bavlnky môže až tak spútať človeka.

Vo farnosti som dostala skupinku birmovancov. Na treťom stretnutí som si všimla, že traja z nich, dvaja chalani a jedna dievčina, majú na zápästí červenú šnúrku.

„Prečo to nosíte?“ vyzvedala som. Chalani mi vysvetlili, že je to moderné a že sa im to páči.

No dievčina akosi zneistela. Akoby tušila, čo budem od nej chcieť. „Pre mňa je to dôležitá vec,“ spustila. „Nosím ju preto, aby sa mi nič nestalo, aby mi nikto nepočaroval a aby ma niekto neuriekol.“

„Ty veríš, že akási obyčajná šnúrka by mohla mať až takú moc?“

„Nie je obyčajná,“ bránila sa. „Moja mama ju dostala od panej, ktorá vie predpovedať budúcnosť. Nosíme ju všetci: môj otec aj moji dvaja bratia. Musíme ju mať, lebo inak by sa nám mohlo stať niečo zlé.“

Pokúsila som sa o nemožné: „Ak máte radi Ježiša a veríte, že je mocnejší ako táto šnúrka, ktorú máte na zápästí, prosím, dajte si ju dole z ruky a položte ju na stôl.“

Chlapci nemali problém, iba zamrmlali niečo „múdre“ v tom zmysle, že nechápu, prečo Cirkev bojuje proti akýmsi červeným šnúrkam. A že kto im vráti dve eurá, čo za ňu dali?

No dievčina ju odmietla položiť na stôl. „Mám rada Ježiša. Chodím na spovede, chodím na omše i na prijímanie. Robím všetko, čo sa má. Ale tú šnúrku nemôžem dať z ruky dole.“

Začala som rozprávať o tom, že nás ochraňuje Boh a nie predmet, ktorý na sebe nosíme. Že aj krížik na mojom krku je pre mňa pripomienkou, komu patrí môj život. Že aj ruženec, ktorý mám, mi pomáha na ceste k Bohu, a vyzvala som birmovancov, aby sme spoločne hľadali, k čomu nás pozýva či motivuje nosenie červenej šnúrky.

Najskôr bolo veselo... Ozývali sa frajeri, ale potom sme spoločne pomenovali nepriateľa slobody – a to je strach.

Keď už všetci odišli, Mária, ktorá sa nechcela vzdať červeného „zázraku“ na zápästí, ostala.

Presviedčala ma, že odkedy mama chodí k veštici, darí sa ich rodine celkom dobre. Že ani otec už nie je chorý – a to mu už lekári nedávali nádej na život.

No v prípade, že prestanú, nebudú nosiť šnúrky, môže sa im stať niečo zlé. Preto ju nikdy nedáva dole. Ani keď ide spať, ani keď sa sprchuje, ani keď je na plavárni.

„Viete, ona je veľmi múdra žena,“ vysvetľovala mi. „Mojej mame, hoci sa nepoznali, pri prvom stretnutí povedala všetko o nás. Aj o tom, čo ju práve trápilo. Len čo ju uvidela, vedela o nej, že má tri deti, teda nás, a že náš otec zomiera. To predsa nemôže byť náhoda.“

Dozvedela som sa, že prvé slová pani veštice, keď ju navštívila Máriina mama, boli takéto: „Videla som v kartách, že prídete. A je správne, že ste ma vyhľadali. Boh, ktorý mi dal vidieť do budúcnosti, mi zveril poslanie, aby som ochránila vašu rodinu. Povedal mi, aby som bola pre vás anjelom strážnym.“

Pokúsila som sa naštrbiť Máriinu vieru. Vysvetliť jej, že dary veštíc nemusia byť od dobrého Boha, najmä preto, že vedú k strachu. Ale nedala si to vysvetliť. Tvrdila, že odkedy poslúchajú to, čo hovorí veštica, ich otec je zdravý a aj oni sa majú dobre. A okrem toho, môžem byť spokojná, pretože tá pani chodí aj do kostola – modliť sa a čerpať energiu.

Nepochodila som. Rozlúčili sme sa a ja som sa začala obávať, že Mária na ďalšie stretnutie birmovancov nepríde.

Večer mi napadlo, že by som mala niečo spraviť, aby som jej pomohla. Ale čo? Strach, ktorý ju zvieral, ma presahoval. Nemohla som jej vziať šnúrku nasilu a zlomiť v nej to, čomu verila.

Prešiel týždeň. A ja som dostala od Márie email, v ktorom sa ospravedlňovala, že nemôže prísť na stretnutie. Vedela som, že má strach.

No neprestala som premýšľať nad tým, že by som jej mala pomôcť.

Neostávalo mi však nič iné ako začať zisťovať niečo konkrétne o veštici. A veru, nebolo to až také náročné.

Cestou zo školy sa mi prihovorila istá pani. Bola to vzdialená príbuzná Máriinej mamy. Taká veselá kopa a pýtala sa na Máriu. Sama od seba mi rozprávala, že jej rodinu dostala z veľkej kaše, keď im odporučila, aby navštívili vešticu.

Vraj to bolo v čase, keď Máriin otec prekonal ťažký infarkt a jeho stav bol vážny. Čakala ho operácia srdca a lekári si neboli istí jej výsledkom. Máriina mama teda zašla do kostola a dala na omšu.

Cestou domov sa však stretla so vzdialenou príbuznou a rozpovedala jej o svojom trápení.

„Vtedy som ju povzbudila,“ priznávala sa milá pani. Reku: „Neboj sa, choď k tej veštici. Vie zmazať aj nedobrú budúcnosť. Ona má totiž, viete, aj dar čistenia budúcnosti. Síce zaplatíš, ale uvidíš, že všetko dobre dopadne. Aj mne pomohla.“

A keďže na „termín“ u panej „s darom pomoci“ sa čakalo viac dní, vzdialená príbuzná jej zatelefonovala a vysvetlila situáciu.

O tri dni už Máriina mama stála pred „múdrou ženou“. A tá jej na prvý šup vyrapotala všetko, čo vedela...