AK DETI NEŽIJÚ V USPORIADANEJ RODINE, ODRÁŽA SA TO NA ICH SPRÁVANÍ

Dlhý čas počúvame z mnohých dokumentov vlády a tlaku zhora, že manželstvo a rodičovstvo nie je „in“. Vy pripravujete materiál priamo do materských škôl, ktorý sa netají práve jeho podporou...

Ivana: Je mnoho vecí na svete, o ktorých možno uvažovať z hľadiska toho, či sú „in“, alebo nie. Ale sú veci, ako manželstvo a rodičovstvo, ktoré sú dané „zhora“. Podliehajú Božím zákonom alebo, keby sme sa pozreli na vec aj z pohľadu neveriaceho človeka, podliehajú zákonom prírody – a tie nemožno poprieť.

Dagmar: Myslím si, že nie je nič ľahšie ako úprimná odpoveď, ak človek nemá postranné úmysly. Preto v tomto duchu chcem aj odpovedať. Slzy sa mi tisnú do očí zakaždým, keď počúvam o inováciách rodiny v duchu postmodernej doby. Akákoľvek zmena voči najdôležitejšej inštitúcii, ktorou podľa môjho názoru manželstvo a rodina jednoznačne sú, je nasmerovaná proti zdravému rozumu, proti Pánu Bohu.

Ako môžeme očakávať, že budeme mať Božiu milosť, keď sa rúhame v tých najzákladnejších otázkach života, akým manželstvo a rodičovstvo jednoznačne sú? A práve deti v materských školách je potrebné viesť k týmto nenahraditeľným hodnotám. Denne sa v škole stretávam zoči-voči so skutočnosťou, že ak deti nežijú v usporiadanej rodine, odrazí sa to na ich správaní emocionálnou labilitou. Deti veľmi citlivo vnímajú dianie okolo seba a adekvátne naň reagujú spôsobom im vlastným.

Mnohým, bohužiaľ, nevieme pomôcť natrvalo. Robíme, čo je v našich silách, aby sme aspoň v čase ich pobytu v materskej škole prinášali do ich detského života radosť, lásku, potešenie a porozumenie.

Chcete vydať knihu práve o zážitku príchodu nového života a dôležitej úlohe rodičov a ich lásky v manželstve pre každé prichádzajúce dieťatko. Je to silná téma aj pre mnohých dospelých...

Dagmar: Áno, vnímame to ako silnú tému. Čo môže byť v živote krajšie ako príchod dieťaťa na svet? A je to jav, s ktorým sa bežne v škole stretávame v tom zmysle, že aspoň jedno dieťa počas školského roka žije očakávaním nového člena rodiny, nového súrodenca. Je to predsa nepriama výzva aj pre učiteľky v školách. Citlivo uchopiť danú tému a rozvíjať úctu k novému životu, uvedomiť si, že príchod dieťaťa na svet patrí medzi najdokonalejšie fenomény nášho bytia. Nuž, v praktickej rovine zdieľame s deťmi pocity, ktoré prežívajú, a snažíme sa aj citlivo reagovať na otázky zrodenia nového života.

Ivana: Knižka sa zrodila v čase, keď som sama bola v stave očakávania príchodu nového života na svet. Takže okrem toho, že sme ju chceli napísať odborne, vložili sme do nej veľké emócie. Tým, že som navštevovala deti v materskej škole najprv s rastúcim bruchom a neskôr s malým bábätkom, sme chceli dať deťom príklad a ukážku materinskej lásky a citu.

Prečo začínate tému života, manželstva a rodiny práve pri škôlkaroch a práve s bábätkom?

Ivana: Prečo v materskej škole? Deti sa učiteľky neraz pýtajú na danú tému. Minule mi dokonca jedna pani učiteľka rozprávala, ako rodičia odkázali škôlkara so zvedavými otázkami, ako príde dieťa na svet, na pani učiteľku, vraj ona mu to vysvetlí. A prečo s bábätkom? Vnímanie detí predškolského veku je veľmi konkrétne. Potrebujú vnímať svet zmyslami. A malé voňavé bábätko je podľa nás skvelý príklad, ako u detí prebudiť emócie a takto začínať rozprávanie na tému rodiny a rodičovstva.

DETI SI BÁBÄTKO V ŠKÔLKE AJ AKTIVITY OKOLO NEHO ZAMILOVALI

Projekt ste si vyskúšali na vlastnej koži – vaša maminka ako pani učiteľka a vy ako živý model „dva v jednom“. Čo silné vo vás oboch ostalo po tejto skúsenosti?

Ivana: Jedinečná atmosféra, ktorá v triede vládla. Pamätám si, ako malá Ivonka nádherne reagovala na pobyt v materskej škole, ako jej veľmi dobre robil detský džavot, užívala si pozornosť detí. A naopak, aj deti boli prítomnosťou bábätka v škole nadšené, citlivo naň reagovali.

Dagmar: Záujem detí o danú tému, ich zanietenosť, prežívanie. Išlo o zážitkové učenie, ktoré sa prelínalo systematicky vo výchovno-vzdelávacej činnosti celý kalendárny rok. Na vlastné oči sme sa presvedčili, aké boli deti v prítomnosti bábätka v materskej škole citlivé, ohľaduplné, starostlivé a ako rolové hry, ktoré boli centrom riadených aktivít, prenášali aj do spontánnych hier.

Prvá návšteva je práve tá, keď príde maminka „s ozaj veľkým bruchom“. Majú deti skúsenosť a úctu k žene, ktorá čaká bábätko?

Dagmar: Myslím si, že majú úctu. Svojím detským zrakom vidia bábätko v brušku, predstavujú si ho (mnohokrát aj so zúbkami či náušničkami). Je síce rozdiel vo vnímaní detí na základe veku, ale aj podľa ich kognitívnej úrovne, pretože ináč reagujú troj-štvorročné deti a ináč zasa päť-šesťročné deti. Návšteva tehotnej Ivanky v poslednom mesiaci gravidity bola krásna a neobvyklá aktivita. Pre deti to bol akýsi moment prekvapenia, ktorý prijali s nadšením.

Ivana: Myslím si, že u detí je to prirodzené a reagujú takto spontánne.

Ďalšie návštevy odhaľujú starostlivosť o drobčeka a tiež jeho rast. Čo ste si uvedomili pri tejto práci s deťmi?

Dagmar: Deti vedeli vopred od učiteľky, kedy príde malá Ivonka do materskej školy (asi raz za mesiac). Uvažovali, ako sa za ten čas zmenila. Tí, ktorí mali doma malého súrodenca, sa približovali svojimi prekonceptmi o vývine bábätka k realite. Naopak, iné deti sa mohli presvedčiť len zoči-voči Ivonke o motorickom a psychickom vývine dieťatka do jedného roka.

Ivana: Pri každej návšteve boli deti prekvapené, čo všetko už bábätko dokáže. Ak mali doma mladších súrodencov, konfrontovali správanie Ivonky s nimi.

Zvolili ste to, čo sa dotýka najsilnejšie a nedá sa zabudnúť: zážitkové učenie. Aké boli reakcie detí a potom aj ich rodičov?

Ivana: Deti reagovali na projekt s nadšením. Malé bábätko a jeho mamička boli pre ne motiváciou k praktickým aktivitám. Užívali si starostlivosť o svoje bábiky, s láskou ich prebaľovali, kúpali, kŕmili, uspávali...

Dagmar: Téma, ktorú v materskej škole realizujeme, sa vždy priamo či nepriamo prenáša do rodín. V tomto prípade boli rodičia vopred s projektom oboznámení. Počas trvania projektu sme nezaznamenali ani jeden negatívny ohlas. Ak sú deti spokojné, nadšené, prenáša sa to súčasne aj na rodičov a na ich vnímanie života v škole.

Prichádzate s projektom a knihou, ktorá akoby nahrádzala to, čo bolo zvykom hovoriť deťom doma. Vidno na nich, že nedostávajú potrebné, pravdivé a citlivé informácie doma?

Dagmar: Je to rôzne. Niektoré deti priam vedecky odpovedajú na tému zrodu života, iné akoby nad danou témou nepremýšľali alebo získavajú svoje názory od iných detí, prípadne starších súrodencov.

Ivana: Aj my sme toho názoru, že téma manželstva a rodičovstva má prím v rodine. Nechceme nahrádzať deťom to, čo im majú povedať rodičia. Ale stane sa, že dieťa má smerom k učiteľke zvedavé otázky, preto sme týmto projektom našli spôsob, ako im mnohé povedať, ale zase nepovedať všetko. Pri koncipovaní projektu sme vychádzali najmä zo záujmu detí a nestalo sa, že by sa niektoré pýtalo na podrobnosti ohľadom zrodu nového života. Stačila im odpoveď, že na to, aby sa v brušku mamičky vytvorilo bábätko, je potrebný muž a žena, ktorí sú zdraví a mali by sa mať radi.

Váš projekt počíta aj s upevňovaním a radostným prijímaním úlohy muža a ženy, napríklad aj s opaterou a nosením bábätka v šatke. Ako to prežívali deti?