Ako si rozoznal svoje povolanie?

Rozoznanie povolania príde u každého iným, originálnym spôsobom. Sú prípady, keď mladí ľudia prežijú niečo ako Šavol pred Damaskom. Zažijú niečo, čo ich zasiahne ako blesk z neba, a rozhodnú sa nasledovať Krista celým svojím srdcom. Ja som však svoje povolanie rozoznával postupne. Dá sa povedať, že od útleho detstva.

Vyrastal som vo veriacej rodine. Ako chlapec som miništroval a prirodzene som si čoraz väčšmi uvedomoval, že Pán ma volá do svojej vinice. Zároveň v našej farnosti pôsobí Misijná spoločnosť svätého Vincenta. Výraznou osobou bol páter Pavol Noga, CM, ktorý sa venoval mládeži, a tak som čoraz viac spoznával aj ich charizmu. Vďaka blízkym vzťahom s nimi som pochopil, že sa tu môžem cítiť ako doma, ako v rodine.

Čo si prežíval pred vstupom do seminára?

Formácia v Misijnej spoločnosti sa spravidla začína takzvanou kandidatúrou, následne prichádza noviciát a až po ňom adept vstupuje do kňazského seminára a zároveň začína štúdium na teologickej fakulte. Od chvíle, keď som sa definitívne rozhodol, že prijímam výzvu Pána: „Poď za mnou!“, a blížil sa čas vstupu do kandidatúry, z jednej strany som prežíval veľkú radosť, no na druhej strane tiež ľudské obavy alebo bázeň z toho, čo príde a aké to bude. Ale aj vďaka podpore svojich najbližších som im nepodľahol a vykročil. Rovnako mi bol oporou aj môj blízky priateľ, rodák z mojej obce – Miroslav, s ktorým sme vstupovali spoločne.

Ako vyzeral život v kandidatúre?

Do kandidatúry sme nastúpili 24. septembra 2009 vo farnosti Košice-Šaca, ktorú toho času ešte spravovala Misijná spoločnosť. Vstúpili sme štyria, no jeden si to o necelé dva týždne rozmyslel. Bol to naozaj nádherný čas. Zapájali sme sa do množstva aktivít vo farnosti, stále sa niečo dialo. Pomaly sme spoznávali intenzívny duchovný život a vincentínsku charizmu a rozlišovali, či naozaj chceme postupovať v našom živote cestou zasväteného života.

Okrem bežného denného programu sme tiež pravidelne navštevovali väzňov, ktorým sme občas ohlasovali Božie slovo. Bol to veľmi silný zážitok, keď som videl, ako sa svalnatý potetovaný muž rozplakal. Vtedy som si uvedomil, aké veľké veci dokáže Pán robiť aj cez taký nehodný nástroj, ako som ja.

Zároveň sme šli aj so spolubratom Miroslavom na prax do Liečebne svätého Františka v Bratislave. Pomáhali sme sestričkám so starostlivosťou o pacientov. Dalo nám to mnoho pokory i vďačnosti za to, čo máme. Slúžiť týmto ľuďom bolo pre mňa veľkým darom.

Nechýbal ti domov, priatelia, starý spôsob života?

Aj áno, aj nie. S rodinou sme boli v relatívne častom kontakte. Mohli sme, samozrejme, telefonovať, ale tiež sme občas cestovali domov alebo rodičia navštívili nás. Je však veľkou výhodou, keď človek odpovedá na povolanie v mladom veku. Ľahšie vtedy vykročí do neznáma, opustí staré istoty a je ochotný aj trochu riskovať.

Po kandidatúre prišiel noviciát... Čo sa zmenilo?

Síce sme naďalej pokračovali vo formácii v tej istej farnosti pod tými istými predstavenými, no predsa nastala zmena, konkrétne v dennom režime a našich aktivitách. Už sme sa menej zapájali do spomínaných činností vo farnosti a začali viac študovať a prehlbovať svoj duchovný život. Toto obdobie má byť pre adeptov najmä časom dôkladného spoznania charizmy svätého Vincenta, jeho života. Viacerí kňazi našej spoločnosti nám prichádzali prednášať na rôzne témy.

Zároveň to bol aj čas prípravy na vysokoškolské štúdium – skrze prvé kontakty s latinčinou, psychológiou alebo taliančinou. Jadrom formácie bola však jednoznačne formácia duchovná, vincentínska, a osobný rozvoj. Veľkou pomocou sú nám dodnes aj praktické skúsenosti zo života starších kňazov, napríklad pátra Pavla Bazára, CM, v súčasnosti najstaršieho člena spoločnosti.

Je niečo, čo ťa vtedy oslovilo z vincentínskej spirituality najviac?

Áno, dokonca som si to zapísal. Citujem: „Na našom zakladateľovi, svätom Vincentovi, ma najviac oslovuje rozvaha, s ktorou sa púšťal do nových diel, horlivosť, vytrvalosť a vnímavosť na potreby ľudí v jeho okolí.“

Noviciát trval rok? Aký bol váš denný program?

Áno. Od 26. septembra 2010 do 9. októbra 2011. Podľa našich konštitúcií to musí byť plných dvanásť mesiacov.

Vstávali sme ráno o šiestej, nasledovali modlitby, rozjímanie a svätá omša. Po raňajkách sme začali o deviatej s prednáškami. Po obede sme mali hodinu na čítanie duchovnej literatúry a hodinu na čítanie a štúdium Svätého písma. Následne samoštúdium, večerné modlitby a oddych. V sobotu sme mali pracovný deň, upratovali sme a podobne. Samozrejme, súčasťou boli aj rôzne spoločné aktivity, výlety, šport.

Ako často ste chodili domov?

Noviciát má byť časom intenzívneho spojenia s Kristom a nadobúdania jeho identity, identity zasväteného života. Aj z toho dôvodu sa neodporúča, aby adept opúšťal seminár. Preto sme boli doma iba na pár dní po Vianociach.

Po noviciáte si vstúpil do seminára a začal si štúdium na vysokej škole?

Áno. Presťahovali sme sa do Bratislavy, kde sa pri našom kostole svätého Vincenta vo farnosti Ružinov-Prievoz nachádza dom Misijnej spoločnosti aj s kňazským seminárom. Zároveň sme začali štúdium na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte spolu s diecéznymi seminaristami. Neštudujeme spolu s rehoľníkmi (ktorí študujú na Aloisiane) z dvoch základných dôvodov.

Súčasťou našej charizmy je formácia diecézneho duchovenstva, a tak aj vďaka štúdiám budujeme vzťahy s budúcimi diecéznymi kňazmi. Druhým dôvodom je, že samým charakterom našej spoločnosti, ktorá je spoločnosťou apoštolského života, máme bližšie k diecéznemu kléru ako k rehoľníkom. Sme niečo ako diecézni kňazi žijúci v komunite, ktorí skladajú sľuby. Vincent vymyslel nový, dovtedy neexistujúci typ zasväteného života.

V akej fáze formácie sa teraz nachádzaš?

Práve prebiehajú posledné mesiace môjho života v seminári. Som diakonom, ktorý ešte pred vysviackou zložil večné sľuby, a v súčasnosti vstupujem do letného semestra posledného, šiesteho ročníka, na ktorého konci ma čaká kňazská vysviacka.

Prišla počas tohto obdobia kríza? Chcel si odísť?

Asi ako v každom povolaní (či už v manželstve, kňazstve, alebo inom spôsobe života) prežíva človek aj ťažšie, aj príjemnejšie chvíle, tak aj tu. Vďaka Božej milosti neprišla v mojom seminárnom živote vážnejšia kríza, počas ktorej by som chcel všetko zanechať a odísť. To však neznamená, že nebolo aj ťažko. Prišli rôzne skúšky, v ktorých si ma Pán očisťoval a posilňoval ma, aby som obstál. Vďaka modlitbe, adorácii, podpore duchovného vodcu, spolubratov a, samozrejme, na prvom mieste vďaka Božej milosti som vždy vyšiel z týchto skúšok ešte pevnejšie rozhodnutý, že som na správnej ceste a chcem ďalej kráčať za Pánom.

Nepríde ti seminár nudný?

Nie. My sa nestíhame nudiť. (smiech) Ľudia si často predstavujú, že život v seminári je len o odriekaní, stálom štúdiu, monotónnosti, rutine. Ale nie je to pravda. Je viacero vecí, ktoré zaručujú, že človek sa tu nenudí. Naše seminárne spoločenstvo je veľmi živé a máme medzi sebou dobré vzťahy. Neznamená to, že medzi nami nenastanú spory. Ale je oveľa viac tých krásnych chvíľ, neraz plných humoru, zábavy a odreagovania.