Škvŕkanie v bruchu a popol na čele. To sú najčastejšie asociácie, ktoré sa nám spájajú s Popolcovou stredou. Liturgický kalendár ju stavia pred nás uprostred pracovného týždňa ako deň, ktorý nás vyruší v našej zabehnutej všednosti. Provokuje nás svojím prísnym nárokom a radikálnym posolstvom, nastavujúc nám zrkadlo: V akom stave je tvoja duša, komu patrí tvoje srdce? Pozýva nás, aby sme sa zastavili a prehodnotili svoje smerovanie.

Pripomína nám konečnosť našich pozemských dní a vyzýva nás, aby sme sa príliš nepristavovali pri nepodstatných veciach na úkor našej duše. Myslíme na večnosť? Budujeme svätosť, alebo sa namáhame len pre to, čo sa pominie? Vnímame svoj hriech, svoju slabosť, vieme byť na seba nároční, alebo sa uspokojíme s málom? Cítime potrebu naplno sa obrátiť k Bohu?

Popolcová streda je dňom pokánia. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi (1431) sa pokánie vzťahuje na „radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti.“

 

Prvý krok k Veľkej noci...

Popolcovou stredou vstupujeme do štyridsaťdňového Pôstneho obdobia, ktoré je prípravou na slávenie Veľkonočných sviatkov. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa používa vo Svätom písme na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Predstavuje časový úsek, ktorý je potrebný na premenu, na prípravu na novú dobu. Štyridsať dní trvala potopa sveta, štyridsať dní bol Mojžiš na hore Sinaj, izraelský národ putoval štyridsať rokov po púšti, Dávid a Šalamún vládli štyridsať rokov, mesto Ninive malo štyridsať dní na to, aby činilo pokánie, Ježiš sa postil štyridsať dní a po štyridsiatich dňoch po svojom zmŕtvychvstaní vystúpil do neba.

Emeritný pápež Benedikt XVI. objasňuje, že týmto číslom sa vyjadruje doba očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom: Toto číslo nepredstavuje presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého očakávania, dlhej skúšky – čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela – čas, v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas zrelých rozhodnutí.“

Popolcovou stredou teda aj my chceme nastúpiť na cestu vnútorného očisťovania, dozrievania, zmeny zmýšľania a obnovy. Chceme sa odvrátiť od svojich hriešnych sklonov a hlbšie sa pripútať k Pánovi. Nechať si uzdravovať a premieňať srdce. Prenikať do väčšej hĺbky Božieho hlasu, ktorý nás vedie v ústrety nielen blížiacim sa Veľkonočným sviatkom, keď slávime najväčšie tajomstvá našej spásy, ale ktorý nás sprevádza na ceste k našej vlastnej osobnej Veľkej noci, prechodu do nového života v Božom kráľovstve.

Pápež František hovorí: „Pôst je časom pamäti, je časom na premýšľanie a kladenie si otázok: Čo by bolo z nás, keby nám Boh zavrel dvere? Čo by bolo z nás bez jeho milosrdenstva, ktoré sa neunavuje odpúšťať nám a vždy nám dáva príležitosť začať odznova?“

 

Kedysi a dnes

Korene Popolcovej stredy siahajú až do obdobia 8. storočia, keď sa v Cirkvi začal praktizovať obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň. Najskôr bol rezervovaný len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí takýmto spôsobom vykročili na cestu obrátenia. Vstupovali do chrámu bosí, oblečení do vrecoviny a sypali si na hlavu popol.

V 10. a 11. storočí bol už tento obrad rozšírený v mnohých oblastiach západnej Európy, pričom sa ho zúčastňovali i ostatní veriaci na znak svojho rozhodnutia zmeniť život a konať pokánie. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev.

Sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo a v takejto podobe obrad pretrval dodnes. Veriacim, ktorí sa ho zúčastnia, kňaz urobí na čelo znamenie kríža popolom zo spálených ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka. Hovorí pri tom biblické slová: „Pamätaj si, že si prach a na prach sa obrátiš!“ (porov. Gn 3, 19) alebo: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1, 15)

Popolcová streda je pre kresťanov dňom prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu. Pôvodné pôstne pravidlá boli veľmi prísne: dovoľovali požívanie jedla len raz denne. Navyše sa vyžadovalo i zdržiavanie sa konzumácie niektorých pokrmov ako mäso, ryby, mlieko a mliečne výrobky.

Terajšie predpisy týkajúce sa pôstu boli zavedené v roku1966 apoštolskou konštitúciou pápeža Pavla VI. Poenitemini, ktorá stanovuje: Zákon zdržiavania sa zakazuje požívanie mäsa, nie však vajec, mliečnych výrobkov a živočíšneho tuku. Zákon pôstu povoľuje jedno plné jedlo počas dňa, ale nezakazuje sa trochu najesť ráno a večer, pridržiavajúc sa pritom miestnych schválených zvykov ohľadom kvality a kvantity.“

Pôst nás má urobiť vnímavejšími na Boha a zároveň nám má sprostredkovať skúsenosť, že jedine Boh môže uhasiť náš bytostný hlad a nenaplnenie. „Pôst je nový začiatok, cesta vedúca k cieľu, ktorý je istý: k Veľkej noci Pánovho vzkriesenia, víťazstvu Krista nad smrťou,“ pripomína pápež František.

 

Nádej ukrytá v prachu...

Symbolom tohto dňa je popol, prach. Žalmista píše: „Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach. Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet. Ledva ho vietor oveje, už ho niet, nezostane po ňom ani stopa.“ (Ž 103, 14-16) Sme naozaj prach? A prečo sa nám to v tento deň tak neľútostne pripomína?