Nakoľko je nám tento pojem známy len teoreticky? Ako mu rozumieme? Aké pocity v nás vyvoláva? Akú s ním máme skúsenosť? Praktizujeme ho vo svojom živote? Je pre nás (nútenou) záležitosťou Popolcovej stredy a Veľkého piatku, alebo si ho ordinujeme častejšie? Je pre nás len prikázaním, alebo i dobrovoľnou voľbou?

Dvakrát v roku. Stačí to?

Obyčajne o ňom uvažujeme ako o niečom, čo nás obmedzuje. Pôst sa v našom duchovnom živote veľmi často stáva kameňom úrazu a to i vtedy, keď to so svojou vierou myslíme naozaj vážne. Je pre nás akýsi nepohodlný, priťažký, cudzí. Už sme si zvykli, že dvakrát v roku ho musíme nejako vystáť, no i tak je to neraz ťažký boj. Cítime sa prislabí, prijímame ho s nevôľou ako niečo, čo si treba odtrpieť. Inak mu nevenujeme dostatočnú pozornosť, alebo ho celkom prehliadame. Radšej uprednostníme iné formy priblíženia sa k Pánovi, než aby sme sa takto trýznili. Nie, to naozaj nie je nutné! Nepovažujeme ho za vhodný, dokonca často ani za možný. Nerozumieme jeho hĺbke.

Sme obklopení hlasmi, ktoré hlásajú životný štýl hromadenia a konzumu. Zbierame tituly a posty, plníme šatníky, kalendáre a fotoalbumy, beháme s vyplazeným jazykom, aby sme boli úspešní, presní, aby sme stihli naplniť svoje túžby a zrealizovať svoje plány, budujeme si fanklub lichotníkov, ktorí nám nebudú oponovať a vždy radi pohladia naše ego. Ustavične sa za niečím načahujeme, potrebujeme dosahovať méty, ochutnávať, vylepšovať, užívať si dobrá, napĺňať sa zážitkami. Chceme si zaistiť šťastie, natlačiť ho do kompótových fliaš, aby sme mali tajné zásoby i na horšie časy a mohli po ňom siahnuť vždy, keď sa nám zažiada. Bojíme sa prázdna. No v zovretí tohto strachu neraz neuvažujeme, čím si zamoríme životy.

Neuchyľujeme sa len ku chvíľkovému potešeniu, ktoré sa raz minie a nechá v nás za sebou (s)púšť? Nevenujeme svoje úsilie len tomu, aby sme sa rôznym spôsobom obohacovali? Lenže cesta k Bohu vedie v protismere. Musíme sa obrátiť! Otočiť sa o stoosemdesiat stupňov, ak nechceme minúť cieľ. Cesta k Bohu je cestou pôstu. Antoine de Saint-Exupéry trefne uvažuje: „Zdá sa, že dokonalosť je dosiahnutá nie vtedy, keď už niet čo pridávať, ale keď už nie je čo uberať.“

Pôst nás teda vedie v ústrety tajomstvu nášho zavŕšenia v Bohu, plnosti, ktorú nedosahujeme tým, že sa budeme napĺňať, ale tým, že sa naučíme strácať. Volanie pôstu možno vo svojej biede nedokážeme úplne pochopiť, no sme schopní ho nasledovať. Vydávať sa na cestu zriekania sa, nie nadobúdania. Postaviť sa na odpor naším túžbam, ktoré by z nás chceli urobiť skladisko všetkého, čo si možno nahonobiť. Každý deň to skúšať v maličkostiach.

Pôst má v nás vyvolať ten správny hlad

Nie všetko, po čom prahneme, je pre nás skutočne dobré a už vôbec to neznamená, že to, čo nám chutí, nás aj zasýti. Pôst nás chráni od pokrmu, ktorý by nás mohol otráviť jedom smrti alebo zväčšiť naše strádanie. Svätý Bazil vo svojej homílii O pôste hovorí: „Pôst bol nariadený už v rajskej záhrade. Prvý príkaz, ktorý Adam dostal, znel: Zo stromu poznania dobra a zla nesmiete jesť!Už v raji teda bolo jasné, že nie všetko, čo má človek na dosah, mu i osoží. Mohol sa kŕmiť dobrotami priamo z Božej ruky, no on sa chcel nasýtiť sám. A tak sa prepadol do seba. Jablko zobudilo v ňom chamtivosť, vyprahnutosť, nenásytnosť a otrávilo jeho chuťové poháriky natoľko, že neraz nedokáže rozoznať plody života od jedu.

Ponuka je široká, apetít veľký. V každom z nás je neuhasiteľná priepasť, tvrdí francúzsky filozof a fyzik Blaise Pascal, diera v tvare Boha, ktorú nedokáže zaplniť nič zo stvorených vecí. Ozýva sa v nás ako trýznivá rana, ktorú chceme stoj čo stoj zaceliť, no zisťujeme, že je príliš hlboká. A tak sa ju úzkostlivo usilujeme vyplniť tým, že sa zahlcujeme, hromadíme, nadobúdame, plníme sa tým, čo máme po ruke. Prejedáme sa odpadom, len aby sme necítili ten bolestný hlad kdesi v jadre svojho ja.

Hlad, ktorý nás však volá Domov, ktorý nás vedie k srdcu Boha. Hlad, ktorý nás zobúdza z ospalosti a priemernosti. Hlad, ktorý nám našepkáva, komu patríme, kto je naším skutočným naplnením a šťastím. Hlad, čo má intenzitu lásky, z ktorej vytryskol svet a ktorá nám všetko položila pod nohy, ktorá za nás prijala kríž, temnotu a smrť a ktorá o nás bojuje, aby nás vytrhla z moci zla. Prečo chceme tento hlad v nás umlčať? Prečo ho nevieme v sebe vystáť? Prečo robíme všetko preto, aby sme ho nepočuli? Pôst v nás zobúdza práve tento hlad. Ak sa zriekneme toho, čím sa „ládujeme“, na čom lipneme, čo nás ohlušuje, pocítime v sebe škvŕkanie srdca po nebi. Tiché volanie Lásky, ktorá nás chce objať a núka nám večnosť.

Krok od seba...