Zoznámili sa u kapucínov. Lucia pochádza zo Sobraniec a v Žiline študovala na konzervatóriu. Miloš bol Žilinčan. „Vnímala som ho, ale nebavili sme sa spolu, bola som veľmi utiahnutá a v tom čase som uvažovala aj nad rehoľným povolaním. Raz som šla reklamovať sveter a stretla som Miloša na ulici, tak ma tam odprevadil. Vtedy som sa prvý raz pýtala Pána, čo znamená tento muž pre mňa v mojom živote. 

Nikdy nám nič nechýbalo

Chodili spolu dva roky - 16. októbra 1999 si vyslúžili sviatosť manželstva. „V štrnástich som uverila v Boha a rozhodla som sa, že mu dám všetko. On dáva život, s tým som vstupovala do manželstva otvorená prijať, čo má pre nás pripravené...“ Do vzťahu postupne pribudli Tomáš (17), Klaudia (14), Laura (12), Martin (10), Jakub (8), Šimon (7), Estrerka (5), Dávidko (2) a Tamarka (1). Lucia hovorí, že má dar dôvery v Boha. „Nemala som strach prijať ďalšie dieťa, vedela som, že Pán sa postará. Pri krste Tamarky som veľmi intenzívne cítila, že Boh sa nehanbí za mnohodetné rodiny, ale naopak veľmi sa k nám priznáva, ochraňuje nás a nikdy nás neopustí... Nikdy nám nič nechýbalo, hoci sme neraz boli „v mínuse“.“

Po šiestom pôrode prišiel čas, keď Lucia prechádzala obdobím, ktoré nazýva údolím smrti. Aj v tomto čase zostala otvorená pre život a pre Pána. A keď bola úplne na dne, vyčerpaná duševne aj fyzicky, pri hmotnosti niečo cez štyridsať kíl jej Boh požehnal ďalšie dieťa. ,,Nevedela som si to predstaviť, keďže pri predchádzajúcich tehotenstvách som vždy chudla pre nevoľnosti. Hneď ako som zistila, že som tehotná, mi Pán povedal slovo: „Moja sila sa dokonale prejavuje v tvojej slabosti, bol to nadprirodzený čas, keď som dostala obraz, ako ma Ježiš zobral na ruky a preniesol aj cez toto tehotenstvo. I keď sa vtedy Miloš pýtal Boha, či chce, aby sme zomreli... mňa to tehotenstvo vytiahlo z môjho dna. Postupne som začala jesť, spať, priberať... Boh je dobrý otec a dáva iba dobré dary svojim deťom.“ 

Vzácny čas

Pár týždňov po narodení Tamarky - v októbri 2016 - nastali u Miloša silné bolesti hlavy. Nasledovali vyšetrenia, ktoré odhalili nádor na mozgu, ďalšie vyšetrenia, náročná operácia v Banskej Bystrici, liečba, ktorá trvala do mája 2017. „Vtedy mi lekári oznámili, že z ich strany už nevedia spraviť viac, že Miloš zomiera a či si ho nechcem zobrať domov. Moja odpoveď bola áno, veľmi som túžila, aby bol doma. Aj keď sme nevedeli, či zvládne prevoz sanitkou domov. Zvládol a dokonca sa jeho stav začal zlepšovať. Do poslednej chvíle som čakala, že bude uzdravený... Koncom júla 2017 Miloš odišiel domov k Otcovi, ako hovorí slovo, naša vlasť je v nebi.

Hoci starostlivosť o rodinu a chorého manžela bola pre Luciu nad jej sily, posledné tri mesiace vníma ako výnimočné. ,,Boh je Otec, ktorý pozná naše túžby a vynahrádza roky, ktoré vyžrala kobylka, preto to bol taký vzácny čas pre nás a naše manželstvo. Neustále sme mali pustené chvály, každý deň sme prijímali Eucharistiu, niekoľkokrát bola u nás slúžená svätá omša, množstvo modlitieb oslobodenia, uzdravenia, odpustenia... bol to čas Pánovej prítomnosti, kedy sme prijímali a dávali si Otcovu lásku. A za to som vďačná Pánovi, že som mohla Milošovi aspoň trošku prejaviť lásku, to, že som ho milovala. Za čas, ktorý som v minulosti zanedbala, za bolesť, ktorú som mu spôsobila svojimi hriechmi. Kedysi pre mňa materstvo bolo viac ako manželstvo. Boh je úžasný a všetky hriechy či negatívne veci z minulosti zmazal. Zobral pocit viny a hanby... V Ježisovi Kristovi sme novým stvorením, vždy môžeme začať odznova. Miloš znášal chorobu statočne a v pokore. Prišli aj chvíle neútechy, keď sa cítil opustený a sám. Ale ani v takých okamihoch neprestal byť otvorený...“ 

Zázraky sa dejú

Zázraky sa dejú, len niekedy inak, ako si predstavujeme: „Vo chvíli smrti som bola pri Milošovi. Bohom chránená od smútku, žiaľu, hnevu... Naplnila ma duchovná radosť, túžba chváliť Pána a nadprirodzený pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Láska je o tom, že chcete, aby bol ten druhý šťastný a ja viem, že Miloš je teraz šťastný a prežíva plnosť Otcovej lásky a ja sa z toho teším aj keď nám veľmi chýba. Bol dobrým manželom a otcom, služobníkom, ktorý dával svoj život, aby sme my mohli žiť. Ešte keď žil myslel na to, aby sa mal kto o nás postarať, keď tu nebude. Bol veľmi starostlivý, a to neskončilo ani keď zomrel, on nám pomáha aj z neba. Po smrti mi jedna priateľka povedala, že mala sen plný nádeje, že Miloš je v nebi pri Bohu šťastný, hovoril, že som bola pre neho svetlom a že vďaka mne je v nebi. Aký iný zmysel má vzťah manželov? Preto na ňom treba pracovať, budovať vzájomnú úctu a slúžiť si. Kľúčové je, aby sa manželia milovali. Pre nás bola dôležitá spoločná modlitba - čas kedy sme si navzájom žehnali. Žehnajte si, chráňte si to duchovné, zdieľajte život a prežívajte Božiu lásku aj v rozmere manželskej intimity – prinesie to veľké duchovné obohatenie. Ženám sa stáva, že ich pohltí úloha mamy, muži v snahe zabezpečiť rodinu unikajú do práce. Uzavreli sme sviatosť manželstva, nie rodičovstva... aj my sme si to museli ujasniť. Mocou sviatosti manželstva sme držali spolu až do konca... pre nás to bolo necelých 18 rokov.“

Boh je dobrý Ocko

V živote Lucie sa uzatvorila jedna výnimočná kapitola a začína nová. „Stojím na slove, prisľúbení, proroctve, vízii.., ktorú má Boh pre mňa. Pred siedmimi rokmi som zažila hlboké duchovné znovuzrodenie. Osobne som spoznávala Otcovu lásku, ale aj útoky Zlého... Bol to doslova boj o moje srdce a sama by som to nebola zvládla. Ježiš o mňa bojoval a odovzdal ma do Otcovho náručia, kde som dostala odpoveď na to, kto som a kam patrím. Našla som si miesto v Otcovom srdci, lebo našou základnou identitou je identita Božieho dieťaťa. Veľa vecí máme „v hlave“, ale je dôležité, aby sa nám to dostalo do srdca. Potom nás to v živote tak „nehádže“, nerozhodujú okolnosti toho, čo zakúšaš, zažívaš vo svojom živote, ale to, čo je napísané v tvojom srdci, to, čomu si uveril... Môžeš zažívať pokoj uprostred búrky. Pán dáva všetkým rovnakú milosť, dôležité je, ako sa človek pre ňu otvorí. Boh je dobrý Ocko a ja nie som hrdinka, ale Pán je hrdinom môjho príbehu a ja patrím iba Jemu. To On spôsobil vo mne, že dokážem stáť a spočívať v Jeho bezpečí. Aj keď to u mňa išlo cez veľkú bolesť v období, ktoré som nazvala údolím smrti. Cez tú bolesť ma Ocko očisťoval a oslobodzoval asi od všetkého. Preto dnes môžem byť slobodná v Ňom. V tom čase ma Ocko oslobodil aj od Miloša a ukázal mi, že moja hodnota nezávisí od Miloša, ale že hodnotu mi dáva On sám. Tiež som si uvedomila, že Miloš nie je mojím vlastníctvom, ale darom a patrí Pánovi. Aj preto som ho dokázala odovzdať Otcovi. My, ľudia, sa často nezdravo naviažeme na partnera alebo deti, ale všetko je nezaslúžený dar od Ocka. Ja hovorím o svojich deťoch, že sú to prepožičané deti, ktoré raz budem musieť odovzdať Pánovi. Som vďačná za každé jedno z nich a teším sa z nich. Sú pre mňa darom a požehnaním.“

V Božej náruči

Milošova choroba zjednotila v modlitbách veľké množstvo ľudí, ktorí rodine pomohli vyprosiť silu uniesť túto situáciu. A naopak výnimočné svedectvo lásky, viery a nádeje sa stalo posilnením pre mnohých. Lucia sa s dôverou hodila do Božej náruče a priatelia, známi, ale aj celkom neznámi ľudia okolo nej vytvorili záchrannú sieť pomoci, duchovnej aj tej praktickej. Veľmi túži dokončiť rozostavaný dom, ktorý s manželom plánovali. Keďže je ešte na materskej dovolenke, jej príjem tvorí rodičovský príspevok, prídavky na deti a vdovský a sirotské dôchodky – dovedna je to okolo 800 eur. A to je podľa Lucie zázrak, ako sa Ocko o nich stará nadprirodzene. „On je Boh, ktorému nič nie je nemožné. A cez našu situáciu sa dotýka sŕdc ľudí veriacich, ale aj neveriacich a my zakúšame denne Jeho vernosť, dobrotu a priazeň. Som vďačná Ockovi za veľkosť Jeho lásky presahujúcej ľudskú chápavosť a všetkým vám, ktorí ste otvorení pre Pána a stali ste sa prostriedkom Jeho požehnania pre nás. Buďte mocne požehnaní. Ocko ma učí žiť ako kráľovskú dcéru, nebáť sa ísť do vecí, ktoré sú pre mňa ľudsky nemožné, a v tom zakúšať, že On robí nemožné veci pre nás možnými, hľadieť na život s nadhľadom a s perspektívou neba. On má pre nás budúcnosť a nádej. Amen. Aleluja. Sláva. Tebe patrí moc!...“

 

 

...

Snímky: Jana Kollárová, archív Schneiderovcov