Pred niekoľkými rokmi som aj ja preferovala „obchádzky“. Zastávala som názor, že dieťa má mať bezproblémové a bezstarostné detstvo. Veď keď vyrastie, prídu aj problémy, aj starosti, tak načo mu ich pridávať už teraz?

Dospeláci majú predsa deti chrániť a pousilovať sa o to, aby sa naše ratolesti (aspoň tie škôlkarské) usmievali.

Lenže tie naše ratolesti nie sú z iného sveta, ale vyrastajú v tom našom. A ten je neraz prepletený bolesťou a utrpením.

Keď mala Ester štyri a trávila u nás prázdniny, akosi mi pomaly dochádzalo, že ju neoslobodím od utrpenia. Ale čo s tým?

---

Jedného dňa, myslím, že to bolo v piatok popoludní, sa hrala s vláčikom. Lozila po štyroch a cestovala z kuchyne do obývačky a späť. „Hlavnú stanicu“ mala pod televízorom, v ktorom práve vysielali správy. Keď zastal jej pomyselný vlak v stanici, hodila niekoľko pohľadov na obrazovku.

Moderátor v sivom saku s úsmevom na tvári práve vyslovil tie známe slová: „Upozorňujeme vás, že nasledujúca reportáž nie je vhodná pre deti.“ A už to tu bolo. Na obrazovke sa behom niekoľkých sekúnd objavil policajt.

Moderátorovo upozornenie bolo zbytočné, nemala som šancu odviezť „vlakvedúcu“ do stanice kuchyňa.

„Poď sem, nepozeraj na to!“

„A prečo?“

„Lebo si počula, že nemôžeš. Nie je to vhodné pre deti.“

„Čo je to vhodné?“ Ester čumela na obrazovku a hltala každé slovo. Prišla som k nej, vzala ju na ruky a snažila som sa vysvetliť to, čomu nerozumela.

---

Večer sa zvykneme spolu modliť. Sedíme na posteli a ďakujeme za celý deň.

„Chceš ešte niečo povedať Ježišovi?“ pýtam sa po chvíli ticha.

„Mhm,“ kýva hlavou, „len neviem, či to dobre poviem.“

„Tak to povieš tak, ako to máš v srdiečku. Vtedy je to vždy dobré.“

Prikývla: „Pane Ježišu, v televízore som videla, ako zabili policajta. Doma mal tri deti. Vzal si ho do neba? A to necháš jeho deti na zemi? Urob niečo.“

Bolo to ako lavína. Jej detská tvár bola zamyslená a vážna. Pre istotu som radšej aj ja poprosila Ježiša, aby niečo urobil, a ukončila som modlitbu.

Nasledovalo čítanie rozprávky. Keď už som bola za polovicou, ozvalo sa z postele: „Ten policajt bol ocko, však?“

„Áno.“

„A doma mal tri deti, ako som ja?“

„Mhm.“

„A nebudú plakať, keď sa ocko k nim z práce nevráti?“ Padala otázka za otázkou. „Vieš, lebo ja by som iste plakala a bolo by mi smutno.“

Pohladila som Ester po vlasoch a tíško povedala niečo o tom, že ocko bude dávať pozor na svoje deti aj z neba. A že Pán Boh dobre vie, čo robí, hoci tomu nerozumieme.

No princezná sa upokojila až vtedy, keď som jej sľúbila, že vypátrame tri deti a prinesieme im darček. Potrebovala som čas na hľadanie odpovedí.

Už som vedela, že moje teórie o „radostnom, bezproblémovom detstve“ stroskotali. Ak sa Ester do niečoho „zahryzne“, chce o tom vedieť všetko. Nemohla som použiť „obchádzku“, musela som s ňou prejsť krajinu utrpenia a pokúsiť sa nájsť spôsob, ako sa s ním vysporiadať.

---

Ráno bolo pokojné. O deťoch, ktoré stratili ocka, nepadlo ani slovo. Až keď nás cestou na nákupy zastavila policajná hliadka.

„Prosím si vaše doklady,“ znel milý hlas mladého muža.

Ester sedela vzadu ako pečiatka, uvelebená vo svojej autosedačke, a sledovala, čo sa deje. Len čo vodičský preukaz skončil v znova v mojich rukách, ozvala sa: „A odo mňa nič nechcete?“

„Aj ty máš doklady?“ usmial sa policajt.

„Nie. Ale chcem vám niečo pošepkať,“ otvorila okno. „Ak to chcete vedieť, musíte sa ku mne nakloniť.“ Policajta premohla zvedavosť, neváhal a nahol sa k nej. „Nech ťa ochraňuje dobrý Boh,“ vyletelo z nej a už aj maľovala neviditeľný krížik na jeho čelo. Na chvíľu sa zarazil a ja tiež. Chcela som sa ospravedlniť, no nestihla som. „To mi robí moja mamina, keď idem do škôlky, aby sa mi nič nestalo. Včera asi inému policajtovi nikto nedal na čelo krížik a nikto ho preto neochraňoval, tak ho jeden zlý ujo zabil. Nechcem, aby sa to takto robilo. A Boh ťa iste ochráni.“

„Ďakujem,“ usmial sa. „Keď prídem domov, aj ja dám taký krásny krížik mojej dcérke. Prajem vám šťastnú a pokojnú cestu.“

Viac sme o tom nehovorili. Ester zrejme našla vo svojej hlave riešenie a vyhlásila sa za „bojovníčku, čo rozdáva Božie požehnanie“. Veď Boh je mocnejší ako tí, čo robia zlo. Alebo nie?

---