Síce je to jednoduché, ale nie najlepšie riešenie. S modlitbou to nie je len tak. Nezávisí od nás a ak sa náhodou „unaví“ a nám sa nechce posielať ju do neba, nepomôže vitamín C kúpený v lekárni.

Svätý Ján z Kríža vedel o tom svoje. A nielen vedel, ale našťastie a na úžitok pre mnohých o tom aj písal.

Moja modlitba

A tak som sa mohla aj ja vďaka nemu naučiť čo-to o modlitbe. A to práve vo chvíli, keď som chcela zavesiť svoj duchovný život na klinec.

Nebolo to tak vždy. Bola som pokrstená; aj prijímanie, aj birmovku som mala za sebou, ale, ako sa to vraví: Pán Boh je vysoko a smrť je ďaleko. Nepotrebovala som ho. Až na gymnáziu sa niečo vo mne zlomilo. Dalo by sa povedať, že som sa stretla s Bohom. Nechal v mojej duši niečo, z čoho som sa veľmi radovala a všetkým o tom rozprávala. Neostalo však iba pri slovách, zmenil sa mi aj život.

Po niekoľkých mesiacoch som v modlitbe vyhlásila: „Pane, pôjdem všade, kam chceš. Urobím všetko, čo si praješ. Celkom sa ti odovzdávam.“

Bola som presvedčená o tom, že Boh túto modlitbu počuje a že ju vzal vážne. Milovala som ho, pretože mi hneď a zaraz dával odpovede na moje otázky a žehnal ľudí, o ktorých som mu rozprávala. Ani pôst nebol problémom. Ani sebazaprenie. A Eucharistia bola mojím každodenným chlebom. Aj spoveď bola niečím prirodzeným, o čom som si myslela, že je prejavom mojej lásky k Bohu.

Rozhodla som sa a chcela som splniť to, že dám Bohu všetko, čo môžem, a pousilujem sa, aby bol so mnou spokojný.

Nuž, darilo sa mi to. Dva roky a ešte niekoľko mesiacov. Chodila som na charizmatické stretnutia, milovala som chvály a dvíhala som ruky.

Lenže potom sa stalo niečo, s čím som nerátala ani v najhoršom sne. Keď totiž povieme Bohu: „Dávam ti všetko,“ on si to naozaj vezme. A má právo vziať si aj to, čo vám dovtedy dal.

Sucho

Ani neviem ako, tú chvíľu si nepamätám, ale budila som sa so smútkom v duši. Radosť z modlitby odišla. Niekam sa stratila. Moji priatelia zo spoločenstva sa nado mnou modlili, ale nič nepomáhalo. Bolo ešte horšie.

Akoby sa vo mne objavili dva svety. Jeden mlčiaci – ten Boží, a druhý kričiaci: „Ži, ako si žila doteraz! Rob to, čo si robila doteraz! Pomáhaj tým, ktorým si pomáhala doteraz!“ A tak som sa predierala dňami. Objavili sa aj názory, či ma nespútal duch smútku, depresie či inej choroby, ale nič z toho sa nepotvrdilo. Radili mi, aby som čítala Bibliu, no bolo to pre mňa ťažšie ako rýľovanie záhrady. Nevedela som sa sústrediť.

Stále som sa ponárala do svojho vnútra a premýšľala, prečo Boh na mňa zabudol. Hľadala som akýsi koreň či korienok, čo som vyparatila, že sa ku mne takto správa. Chcela som poznať dôvod „prečo“ a nenapadlo mi, že sa môžem spýtať aj inak: „Pane, čo mi chceš týmto povedať?“

Môže to Boh vyriešiť?

Bol to čas, keď ma môj spovedník niekoľko mesiacov len trpezlivo počúval a vravel: „Vydrž. Buď trpezlivá. Boh si to vyrieši.“

Neverila som mu. Už to trvalo príliš dlho (viac ako rok) a myslela som si, že sa mu to ľahko hovorí, keď nie je v mojej koži. Nepotešilo ma, ani keď si pri mne vymyslel prirovnanie, že Boh chce mať zo mňa „rapkáč“. Túži po tom, aby som stále opakovala modlitby v jednom otravnom tóne, aby som vytrvala, aby som ostala s ním a aby som okrem bolesti a samoty necítila nič.

Naozaj toto môže chcieť Boh?

Stačilo

Jedného dňa som si povedala to povestné: „Stačilo. Dosť.“

Prišla som za spovedníkom a oznámila som mu svoje rozhodnutie. „Zrejme nerobím Bohu radosť. Musím všetko zmeniť. Odchádzam.“

Bola som ochotná urobiť všetko pre to, aby som zamestnala svoju dušu i myseľ niečím iným. Presťahovať sa, nájsť si novú prácu, mať okolo seba iných ľudí, iné príležitosti, začať sa venovať novým koníčkom. Jednoducho, chcela som ujsť.

Spovedník mi nebránil. Možno preto, že poznal hĺbku mojej bolesti, len mi dal do ruky útlu knihu Temná noc od svätého Jána z Kríža.

„Dám ti na tvoje rozhodnutie aj požehnanie, ale najskôr si prečítaj toto, či sa v tom náhodou nenájdeš.“

Stratila som všetku nádej a pomyslela som si, že ak budem niečo čítať, tak len preto, aby som uspokojila spovedníka. Bola som presvedčená, že odídem, že sa presťahujem, že začnem niekde ďaleko a odznova, akurát – vďaka knihe – odkladám svoje rozhodnutie o týždeň a možno o dva.

Temná noc a Ján z Kríža

Pustila som sa do čítania.

Na prvých stranách sa mi zdal Ján z Kríža, ktorý sa narodil v rovnakom mesiaci ako ja, zvláštny. „Čo mi asi tak môže povedať akýsi Španiel?“ myslela som si sama pre seba. Bol iný ako ja. Mal rád školu, kým ja som ju zvlášť neobľubovala. Odmalička bol nábožný, kým ja som objavila vieru a vzťah s Ježišom niekedy na strednej.

Spával málo, kým ja som bola rodeným spachtošom. A tak ďalej a tak ďalej.

Iba jedno sme však mali spoločné. Obaja sme sa rozhodli darovať život Bohu.

Videla som ho ako prísneho rehoľníka, spovedníka, človeka, ktorý sa postí a nabáda k tomu aj iných. Jeho mysticizmus mi vôbec nevoňal. Ale nakoniec som sa premohla a keďže som spovedníkovi sľúbila, že knihu prečítam, pokračovala som ďalej.

Na ďalších stránkach akoby mi hovoril z duše: úzkosti, pokušenia, pochybnosti, tma... To všetko som dôverne poznala. A podľa neho to nebolo nič nové. Iba akási CESTA, ktorou vedie Boh dušu, keď jej chce dať veľké milosti.

„Milosti – a mne?“ vrtela som hlavou. Bola som z toho unavená a občas som bojovala aj s pokušením, že keď ma Boh opustil (aspoň tak som to vtedy brala), prečo by som nemohla opustiť ja jeho.

Čas rozmaznávania – radostná modlitba

Ale Ján z Kríža sa nedal. Na každej stránke knihy pomenúval veci, ktoré sa hlboko dotýkali mojej duše. Akurát, že som ich nevidela a neverila som tomu. Muselo prejsť niekoľko rokov, kým som sa dokázala pozrieť na tento čas iným pohľadom.

Ján z Kríža píše, že je to Boh, ktorý nás vedie v modlitbe. A aby sa nám dal aspoň na chvíľku poznať, pripravil pre nás čas požehnania. Ak sa nám darí a ak máme radosť z modlitby, nie je dobré vyhlásiť, že sa to už nezmení, pretože Pán má s nami iné plány.

Ak mu povieme: „Pane, darujem ti všetko. Si mojím Pánom. Rob si so mnou, čo chceš, len ma nikdy neopusť,“ on ostáva. Začne nás rozmaznávať, daruje nám radosť, pokoj, lásku. Naplní našu dušu požehnaním a dôverou. Lenže – ako dobre sa chváli Pán, keď duša prežíva čas hojnosti...

Duchovný egoizmus

V tomto čase sme presvedčení, že milujeme Boha nadovšetko. A nielen to, prinášame mu všetko, aby bol s nami spokojný. Modlíme sa, prinášame obety, svedčíme o jeho láske a prítomnosti slovom a dobrými skutkami. Sme presvedčení o tom, že si nás vyvolil, že nás poslal, aby sme „zachránili“ svet. Modlíme sa a presviedčame samých seba, že poznáme jeho plány, a tak ich tlmočíme svojim bratom a sestrám, ktorí nám nerozumejú a považujú nás za fanatikov.

Vtedy sa môžeme cítiť vyvolení ešte viac, pretože cítime odpor – a presviedčame samých seba, že bojujeme proti Zlému, že sa na nás spĺňajú slová evanjelia: „Pre moje meno vás budú nenávidieť.“ A tak sme ešte viac a viac horliví a nevšímame si, že svojou nedokonalosťou šliapeme po ich slabej viere. V tomto období môžeme urobiť viac škody ako osohu, hoci si myslíme, že konáme všetko dobre.

Podľa Jána z Kríža je problémom to, že existuje presvedčenie, že Boha milujeme vtedy, keď mu dávame všetko: pôst, čas, modlitby, sebazaprenia, obety. A ak nám to ide ľahko, berieme to ako istotu, že aj Boh je s nami spokojný. Dorastáme do pseudopoznania, že sa môžeme spasiť svojou vlastnou aktivitou nasmerovanou do neba. A preto Boh musí zasiahnuť.

Tma

Ak naozaj túžime po Bohu a každý deň mu zverujeme svoju dušu, ak neslúžime obrazu, ktorý sme si o ňom vytvorili vo svojej vlastnej predstave svätosti, po istom čase Boh zošle krízu. Pozve nás do slepej uličky a nedá nám návod na to, aby sme z nej vedeli vycúvať. Boh mlčí, neodpovedá. Pred oči nám stavia naše nedokonalosti a čoraz viac aj presvedčenie, že modlitba nemá zmysel.

V tomto stave sa veľa ľudí prestáva modliť. Nie sme ochotní viac pokračovať v rozjímaniach, nič nás nenapĺňa. A hoci si myslíme, že Boh na nás zabudol, nie je to tak. Prenasleduje nás zmätok, bolesť a strach. Môžu sa nám diať nedobré veci, ale ani to neznamená, že Boh odtiahol od nás svoju žehnajúcu ruku. Pýtame sa: „Kde si? Aký hriech mám na svojej duši, ktorý ti bráni rozprávať sa so mnou?“

Aj v takomto rozpoložení nás Ján z Kríža upokojuje a pripomína nám, že je to čas, keď Boh koná v našej duši, hoci ho necítime a nevidíme. On sám sa nás dotýka a mení našu modlitbu. Prehovára v hĺbke nášho srdca. Mení spôsob našej modlitby z rozjímania, z meditácie na kontempláciu. Robí všetko pre to, aby sa stal tým prvým a milovaným.

Ako sa cítime, keď Boh koná?