Boh je čistý duch, naše telá sú telesné. Boh je nebeský a naše telá pozemské. Boh je celý prekrásny a naše telá... no, nie vždy sú veľmi krásne. Dokonca aj telo supermodelky bude na konci dňa páchnuť, ak svoj zápach neprekryje dezodorantom.

Keď ľudia prvýkrát počujú slovné spojenie „teológia tela“, môže sa zdať skoro ako oxymoron, ako umelé spojenie dvoch sfér, ktoré nemajú nič spoločné. Keď sa nad tým trochu zamyslíme, taká reakcia iba dokazuje, ako veľmi sa mnohí z nás vzdialili od autentického kresťanského pohľadu na svet. Zabudli sme na vtelenie?

Ako povedal Ján Pavol II. na generálnej audiencii 2. apríla 1980: „Skrze skutočnosť, že Božie Slovo sa stalo telom, telo vstúpilo do teológie, a to akoby hlavným vchodom.“ Kvôli vteleniu svätý Ján prehlasuje: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.“ (1 Jn 1, 1-2)

Boha ako čistého ducha nemôžeme vidieť. No úžasné tajomstvo kresťanstva je, že Boh sa „stal viditeľným v tele“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1159). Na inom mieste nás Katechizmus učí (pričom cituje z liturgie Cirkvi), že „neviditeľné večné Slovo“ prišlo medzi nás „ako viditeľný človek“ a jeho láska nás uchvátila (KKC, 477).

Boh sa rozhodol vyjaviť svoje najhlbšie tajomstvo skrze ľudské telo, cez telo svojho Syna, ktorý sa narodil v plnosti času zo ženy. Katolícka cirkev ostáva naveky ponorená do údivu nad týmto tajomstvom, ctiac si a chváliac lono, ktoré ho nosilo, a prsia, ktoré požíval (porov. Lk 11, 27).

 

                   

Teológia tela teda nie je len názov dlhej série prednášok o sexe, ktoré adresoval Ján Pavol II. Cirkvi. Teológia tela je samotnou „logikou“ kresťanstva. Je aj určitým pobúrením kresťanstva.

V Kristovi „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Následky neprestávajú ohromovať ľudské srdce. Ak Boh sám vzal na seba telo, neznamená to len najväčšie možné požehnanie na celom fyzickom svete; tiež je to v istom zmysle (slovníkom teológov) „zbožštenie“ ľudského tela. Mohlo by sa to zdať až neprijateľné. Fantómové božstvo akoby bolo lepšie obhájiteľné a, povedzme si úprimne, vkusnejšie než Boh, ktorý nosil plienky.

Kresťania sú tí, ktorí sa postavili čelom voči škandálu vteleného Boha a vo Vyznaní viery vyhlasujú: „Verím.“ Takže odpoveď na otázku volajúceho zo spomínanej relácie je, že telo robí teologickým najmä Kristovo telo počaté z panny, narodené v maštali v Betleheme, obrezané na ôsmy deň, vychované Máriou a Jozefom, pokrstené v rieke Jordán, premenené na hore Tábor, „obetované za nás“ v jeho umučení a smrti, vzkriesené v sláve, nanebovstúpené k Otcovi a večne účastné na živote Trojice. Práve príbeh tohto tela je centrálnym bodom celej kresťanskej teológie.

A každý, kto prichádza na svet, je pozvaný mať podiel na tomto tajomstve tým, že sa stane „jedným telom“, jedným duchom s Kristom. Toto je najhlbší zmysel stvorenia ľudí ako osôb definovaných pohlavím – že sme určení pre jednotu s Bohom, ktorý sám vzal na seba telo. Lebo telo má byť pre Pána a Pán pre telo (porov. 1 Kor 6, 13).

Vidíte svoje telo ako teologické? Ak áno, kedy ste si túto realitu prvýkrát uvedomili? Podeľte sa s nami na Facebooku.