NÁHODY NEEXISTUJÚ

Si fotograf a filmár. Máš rád animovaný film Madagaskar?

Áno, vždy ma vie pobaviť. Mnoho ľudí sa ma pýta, či som videl na Madagaskare zvieratá, ktoré tu vystupujú. Tak sa len usmejem a pripomeniem, že tučniaky na Madagaskare nežijú. V rozprávke sa tam dostali tak, že stroskotali pri plavbe z Antarktídy. Lemurov (kráľ Julian) je na Madagaskare viac ako deväťdesiat druhov, stretávali sme ich často.

Tvoje dobrovoľnícke aktivity sa točia práve okolo tohto ostrova. Ako si sa vôbec k projektu a miestu dostal?

Na Madagaskar som sa prvýkrát dostal v roku 2013, keď som bol zavolaný ako pilot a operátor dronu pre snímanie záberov do filmu o Móricovi Beňovskom. Skupina ľudí vedená Vladom Dudlákom tam hľadala jeho pozostatky a nakrúcali dokumentárny film. S Vladom, ktorý ma oslovil, som sa prvýkrát stretol a spoznal na hudobnom festivale, kde som lietal s dronom, a slovo dalo slovo... Náhody neexistujú.

Na tento ostrov si sa vrátil už niekoľkokrát. Prečo?

Madagaskar je krásny ostrov. Jednak prírodou a potom ľuďmi. Sú tu veľmi jednoduchí a „čistí“ ľudia, s ktorými sa rád stretávam a komunikujem. Doslova ich pozorujem a konfrontujem ich myslenie a život s tým naším „európskym“.

Rozlohou je tento ostrov obrovský (približne dvanásťkrát rozloha Slovenska). Keď sa človek chce po ňom premiestňovať, potrebuje veľa času. Nie sú tu dobré cesty, doprava nefunguje. Nič nie je tak, ako si naplánujete, ako si dohodnete... O tom sme nakrútili aj dokumentárny film Masoala pri druhej návšteve. Tie situácie, ten adrenalín, čo tam zažívame, to ma fascinuje.

Čo si sa naučil od ľudí na Madagaskare ako človek, ako manžel, otec, kresťan?

Naučil som sa, že človek nemusí mať veľa, aby bol šťastný. Zistil som, ako veľa pre mňa znamená rodina, keď som s nimi nebol viac dní... Overil som si, že nie som nenahraditeľný, keď som chýbal v práci niekoľko desiatok dní. V neposlednom rade som sa opäť naučil tešiť z maličkostí.

Madagaskar je svet sám osebe, iný ako „klasická Afrika“. V čom všetkom vidíš výnimočnosť osobného zážitku?

Na Madagaskare je mnoho endemických rastlín a živočíchov, ktoré nenájdeme nikde inde na svete. Keďže je to ostrov, má vlastný ekosystém. Madagaskar má tiež, na rozdiel od mnohých iných afrických štátov, to šťastie, že netrpel vojnovým konfliktom.

DON BOSCO BY TU MAL VEĽA PRÁCE

Vyrástol si ako saleziánsky dobrovoľník. Ako je to tam s vierou, s jej prežívaním, dobrovoľníctvom či vzdelávaním?

Madagaskar sa rozvíja a mení veľmi pomaly. Sú tam rôzne náboženstvá, to katolícke je momentálne dosť „populárne“ a prácu misionárov je tu naozaj vidieť. Don Vladimír často hovorí príbehy, ako v jeden deň zosobášil dvadsať párov a pokrstil päťdesiat detí. „Tlačí“ sa tam napríklad aj islam, ale miestni ľudia ho neprijímajú jednoducho. Celkovo, v náboženstvách majú mnohí chaos. Veľmi sa nezamýšľajú, prečo chodia do katolíckeho kostola a nie evanjelického a naopak. Je to pre nich „kostol ako kostol, náboženstvo ako náboženstvo“...

Keď som videl, akú prácu tam saleziáni robia, pochopil som, prečo sú tie katolícke kostoly úplne plné. (V nedeľu je v kostole asi tisícpäťsto ľudí, z nich mnoho detí.) Rodiny tu majú bežne päť, šesť, osem detí. Tie staršie doma vychovávajú mladšie. Deti tu prežívajú dni na uliciach v skupinkách s rovesníkmi. Don Bosco by tu mal veľa práce.

Saleziáni si v školách vychovávajú deti, ktoré sa neskôr stanú učiteľmi, neskôr zasa učia mladších. Zabezpečuje to kvalitu a kontinuitu vzdelávania. Štrukturálne je tu po kňazoch dôležitou a rešpektovanou osobou „prezident cirkvi“. Je to poverený laik, ktorý je zodpovedný za určité farnosti, za ich chod a praktické veci.

Madagaskar je Slovákom známy skôr kvôli kraľovaniu Mórica Beňovského. Teraz je tam však dôležitou osobou salezián...

Áno, pýtali sme sa miestnych aj na Mórica Beňovského, ktorý tam zahynul pred dvesto rokmi. Ale pre nich je to, čo sa stalo pred piatimi rokmi, hlboký pravek a žijú iba pre prítomnosť. Žiadna minulosť a žiadna budúcnosť. A to nepreháňam. V občianskom preukaze majú napríklad v kolónke „dátum narodenia“ často napísané „narodený okolo roku 1958“. Takže Beňovského pozná iba pár vzdelanejších ľudí (hoci tam bol vyhlásený za kráľa kráľov, čo je významný post).

Don Vladimír Stuchlý je Slovák, ktorý je na Madagaskare už viac ako tridsať rokov. Stavia tu školy, kostoly, vodovody. Dáva ľuďom nádej na lepšiu budúcnosť. Len za posledné dva roky postavil šesť škôl. Na rozdiel od štátnych sú tieto saleziánske školy plné, deti v nich čisté a na vyučovanie dochádzajú denne (niekedy aj viac ako desať kilometrov).

Do štátnych škôl chodia deti formou, „ako sa im chce“. A ich úroveň je viditeľne nižšia. (Keď sme oznámili v jednej dedine, že na druhý deň prídeme do školy a budeme rozdávať darčeky a hračky, návštevnosť tej školy sa na ten deň zvýšila o štyristo percent aj o deti, ktoré do nej nechodia...)

 

DON VLADIMÍR MÁ REŠPEKT A LÁSKU MALGAŠOV

Čím je tento muž pre Malgašov?

Don Vladimír je autorita. Aj pre starších, aj pre mladších. Všetky projekty robí v spolupráci s miestnymi ľuďmi, čo sa podieľajú na prácach, ktoré robí (všetky stavby pomáhajú budovať tí, ktorí ich budú potom využívať). Medzi miestnymi je veľmi obľúbený a uznávaný. Náhodou sme raz pri ceste do Európy leteli v jednom lietadle s prezidentom Madagaskaru – a dona Vladimíra poznal a jeho prácu tiež.

Vidno tú tridsaťročnú prácu?

Ostrov je obrovský a hoci tu majú saleziáni viacero domov, ich prácu je vidieť hlavne v okolí ich domov. Don Vladimír má vo farnosti vyše dvadsať kostolov, ktoré postavil, zrekonštruoval alebo zväčšil. Záujem o vieru je v týchto obciach veľmi vysoký. Preprava (aj autom) od jedného kostola k druhému môže trvať aj hodinu. Preto napríklad v nedeľu nie je vždy v každom kostole svätá omša, ale niekedy len laici čítajú texty Svätého písma a modlia sa.

Pred časom si bol spolu s niekoľkými členmi tímu otvárať školu Anežka. Prečo bola okolo toho taká sláva?

Naša kamarátka, Slovenka Anežka, sa rozhodla pomôcť deťom a ponúkla donovi Vladimírovi prostriedky na stavbu školy v oblasti pri ich saleziánskom dome. Celá sa do toho vložila a navrhla aj vizuál a jej komplexná predstava sa do roka zhmotnila priamo na Madagaskare v dedine Antuby Est. (Dedina ani nie je na mape, no predsa tu žije veľa ľudí.) My sme sa otvorenia tejto školy zúčastnili a videli deti, ktoré sú veľmi šťastné a vďačné za to, že môžu chodiť do školy.

Otvorenie sa chystalo niekoľko dní. Keď sme prišli na miesto v deň D, vítalo nás tu vyše tisíc detí, hrala miestna kapela (vraj bol predtým casting na tú najlepšiu). Začalo sa svätou omšou, ktorú celebroval hlavný predstavený Malgašsko-maurícijskej provincie saleziánov. Škola bola krásne pomaľovaná slovenskými a malgašskými symbolmi a mapami. Potom bolo slávnostné otvorenie, vysvätenie priestorov a občerstvenie pre všetkých. Úprimná radosť. Za čias dona Bosca to mohlo vyzerať veľmi podobne.

Čo znamená pre dvestopäťdesiat detí Malgašov mať saleziánsku školu – teraz, v lavici, aj v budúcnosti?