ČÍTAJTE AJ:

Tebe, ktorá kričíš na naše dieťa... a si moja manželka 

...

Rozumiem tomu, čo zažívaš. Poznám tú bezmocnosť, s ktorou sama seba počuješ niekoľkokrát denne kričať. Často stačí len maličkosť – hračka na zemi v predsieni, nesprávne zapnuté gombičky na svetríku alebo si niektoré z nich netrafilo lyžicou priamo do úst – a už spustíš. Nie je to bežný krik, akým mama okríkne neposlušné dieťa. Je to, akoby si práve kričala na dospelého človeka – z plných pľúc, nahlas a hrozivo. Nasleduje detský plač a potom ticho. Cítim napätie, ktoré u vás vládne, aj ťarchu viny, s akou sa o pár minút dieťaťu prihováraš. Chvíľu to u vás znie milo a veselo, až do najbližšieho detského prešľapu. Nasleduje ďalší strašný krik, ďalší plač, ďalšie ticho a ďalšie pokusy o láskavú komunikáciu.

Dakto by povedal, šibnutá matka. Vrieska ako rozumu zbavená. Načo majú také ženy deti?

Ja poviem len – viem, ako sa cítiš. Nebolo to tak dávno, keď som ja takto strašne kričala na svoje dcérky, predovšetkým na našu prvorodenú. Neznášala som sa za ten krik. Videla som, ako sa ma moje dieťa bojí, ako jej môj nedostatok sebaovládania ubližuje, ale nedokázala som s tým nič urobiť. Cítila som sa ako v bludnom kruhu, denne zas a znova. Ubližovala som jej a ubližovala som sebe. Pochybovala som o sebe ako matke, vyčítala som si, v noci som plakávala pri jej postieľke a prosila ju, spiacu, o odpustenie.

Bolo ťažké si priznať, že mám problém. Hanbila som sa a obviňovala. Raz som však cítila, že musím o svojom – našom probléme hovoriť so svojimi priateľkami. Vieš, čo sa stalo? Zrazu sa ozvalo mnoho mám v mojom okolí. Kričali rovnako ako ja. Kričali a trápili sa, cítili sa nehodné materstva a takmer sa nenávideli za to, ako ustrašene sa na ne vo chvíľach ich slabosti pozerali ich vlastné, hlboko milované deti.

Hlboko milované.

Počúvaj ma, milá kričiaca mamička. AJ TY SI HLBOKO MILOVANÁ. Aj ty, milá unavená, vyčerpaná mamička. Poslednú noc, ktorú si prespala nerušeným spánkom, si už ani nepamätáš. Bláznivé rána, denný kolotoč upratovania, dojčenia, varenia, výchovy, ... a kde si ty? Kde je tvoj oddychový čas? Tvoj manžel je v práci – alebo dokonca deti vychovávaš sama. Úplne si zabudla, že aj ty si hlboko milovaná. Kladieš si na plecia celý svet a zabúdaš na to, že kto chce dávať, musí tiež čerpať.

Nie, nie je správne kričať na deti. Nie takto, surovo a bez rozmyslu. Ale čo ak za to nemôžeš, čo ak za to nemôže nikto z vás? Čo ak to len v tebe kričí tvoje nevládne, očakávaniami okolia i seba samej obťažené srdce? Čo ak tvoj krik je výkrikom túžby tohto srdca, ktoré potrebuje pohladiť a objať a utešiť – presne, ako tvoje vystrašené deti, na ktoré toľko kričíš?

Nadýchni sa. Tvoje deti ťa milujú. Skloň sa k nim a povedz im: „Mamička nevládze. Objím ma, prosím.“ Nehanbi sa priznať si pred nimi svoje hranice. Ony ti odpustia. Odpustia ti a objímu ťa, tak ako to dokážu len deti.

A keď budú večer odfukovať v postieľkach a ty si urobíš do svojej obľúbenej šálky čajík s medom, vylož si nohy a namiesto lacného časopisu, internetovej či mobilnej aplikácie vpusti do svojho srdca pokoj. Premietni si pekné chvíle, ktoré si s deťmi zažila; spomeň si na to, ako ťa rozosmiali, dali ti nemotornú pusu či zovreli ruku svojimi malými prštekmi. A uver, že nikdy nie je neskoro dať zbohom starým zlyhaniam.

Drž sa!

Peťa

...

ČÍTAJTE AJ ĎALŠIE ČLÁNKY (NIELEN) PRE MAMY:

„Mami, kedy budeme mať spolu rande?“ (alebo „Špeci“ čas rodiča a dieťaťa) 

Mám v úcte mamy, ktoré koja 

Keď počúvate svoje dieťa 

Maminky, buďte doma so svojimi deťmi čo najdlhšie!

...

Pridajte si nás na FB a nezmeškajte žiadny hodnotný text;)

...

Snímka: http://i.huffpost.com/