Je všade.

Nemilosrdne sa pchá dovnútra, do tepla nášho domova.

Teplá zima robí svoje: síce sa netreba až toľko obliekať, ale stále treba bojovať s hnedými stopami.

Pred domom. Na schodoch.

Blato je aj na vchodových dverách, keď mi chlapci chodia láro-fáro domov krížom cez záhradu a cez všetko, čo má iný povrch ako asfalt či betón.

Fľaky na dlážke v predsieni vymývam sústavne, už ani mop neodkladám.

Každé ráno nájdem blatovým dekorom orámované umývadlo, keď vidím, ako si chlapci náhlivo umývajú špliechajúcim spôsobom topánky, aby mama bola spokojná. Frflú. Netušia, kde sa blato vzalo, prečo majú špinavé gate a topánky ako farmár.

Trčí z poličky na topánky, z topánok, mám pocit, že mi vlezie všade.

Zápasím s ním.

Rovnako ako zápasím s tým, čo mi špiní srdce.

Niekedy ani neviem, kedy a ako sa do mňa nanosí.

Nerobila som nič výnimočné.

Žila, rozprávala, chodila, robila.

A predsa som zamazaná, bytostne to cítim.

Ranná nervozita. Hej, ja si ju viem ospravedlniť pred sebou, ale výsledkom je... blato na mne a na mojich drahých.

Neochota podať šálku: „Vstaň a vezmi si!“

Napomínanie najmenšieho, ktorý má ešte stále detskú vrtuľu v zadku. Prvé, druhé, tretie... ešte pokojne. Ale to ďalšie, to už by som v opačnom garde nechcela počuť. Primálo trpezlivej lásky, príliš veľa blata.

A ešte. Deň je taký dlhý.

Nezdvihnem manželovi, lebo triedenie bielizne pred praním mi príde dôležitejšie ako on. Až potom mi dopne, že som postavila veci pred vzťah. Blato.

Príde syn zo školy a ja mu miesto privítania šprihnem medzi oči, v akom stave ostala ráno jeho izba. Brloh! ... Blato.

Dozviem sa správu o niekom, na kom mi záleží. Bolesť ma úplne ochromí, no zároveň s ňou vstúpi aj zlosť. Ako to môže? Čo mu načisto hrabe? ... Blato.

A koľkokrát ešte? Ofŕkaná. Špinavá z vlastnej neschopnosti milovať.

Hej, vidím to. Nechcem a fakt neviem, ako sa mi darí nechodiť po pevnom chodníku lásky, ale brať veci, slová a situácie nekontrolovane krížom cez divoké pole tej vraj slobody a spontánnosti bez hraníc a bez rešpektu.

Blato, blato, blato.

Večer som úplne zmorená. Nie telom, dušou. Ťarcha zoschnutého blata ma zviera, škrtí a nedovoľuje dýchať s Bohom v jednom rytme. A hoci sa pokúšam dostať z jeho tlaku, zvládam len namrviť blato a vyrobiť praskliny; vyzerám ešte horšie.

Umyť sa! Túžba, ktorú v sebe nosím s pokračujúcou hodinou dňa stále silnejšie. Kde je voda, kde je niekto, kto mi pomôže očistiť sa?

Mĺkvo pozerám do tmy von oknom a preberám celý deň minútu po minúte, počítam svoj hriech a boj o dobro. Koľko blata, koľko čistoty? Ako mi to vydá dnes, to moje zúčtovanie pred Bohom?

Nie je to len ťarchou blata nalepeného na mne, že zrazu padám do kolien.

Zmiluj sa, zmiluj! Vodu, milosrdenstvo!

Kým doznieva vo mne pokora, nedvíham ani oči, sú privreté, vedomé si prešľapov v dnešnej chôdzi.

Keď ich otvorím, pred sebou a v sebe mám bielo.

Sneží.

 

...

Snímka: unsplash.com