Mnohé dospelé témy začínajú rozprávaním o detstve. Ako si naň spomínate?
Detstvo som mala veľmi zložité. Pochádzam z kompletne nekompletnej rodiny. Veľakrát ma vyhodili, veľakrát som ušla. Vždy som ale zostala nablízku súrodencom.  Aj oni mne, napriek tomu, že to mali zakázané. Žijem len vďaka nim. Často krát som nastavovala tvár, keď prišiel úder. Bola som tu vždy pre nich, keď  to potrebovali. Vždy, keď rodičia nevedeli trafiť domov.

A časom prišiel okamih, keď sme si vymenili role. Chvíľa, keď moje vyčerpané telo a zničenú dušu skryli a chránili vlastným telom. Bránili a bili. Zachránili. Paradoxne, pred vlastným otcom. Bolo to prvýkrát, keď otec zažil odpor a zlosť zo strany detí, aj keď deťmi už dávno neboli. Vďačím im za život, nebyť ich, otec by ma v záchvate amoku z alkoholu zabil.

Otec pil?

Po vzore svojho otca. Mama si chodila zasa k tej svojej po rady. A tak, ako veľmi sa im nechceli podobať, vykročili do sveta so sklonenou hlavou neschopnou vlastného výberu. Neviem, či to, čo je medzi mojimi rodičmi, sa dá nazvať láskou. A neviem, či tam niekedy láska bola. Možno len vzdor alebo rebélia? Našli si niečo, čo ich spojilo. Alkohol. Otec sa ho nevedel vzdať a mama sa odmietla vzdať otca. Na radu starkej začala do krčmy chodiť za ním. Teraz pijú spolu, už veľa rokov.

Vaša mama teda začala piť tiež?

Z mladej krásnej naivnej ženy túžiacej po láske, rodine a rodinnej cukrárničke sa stala rozbitá, tvrdá a nešťastná žena. Nespomínam si, žeby nás niekedy pred svojimi známymi, susedmi či priateľmi nazvala inak ako kusy. Nespomínam si, žeby som niekedy z jej úst počula, že nás miluje. Ale hlavne si nespomínam, žeby sa niekedy chovala ako matka.

A tak v nás moji rodičia postupne zabíjali lásku a úctu. Na oplátku nám darovali niekoľko tvrdých lekcií. A tak sme stratili detstvo. Žiadna moja spomienka na detstvo nekončí smiechom.

 

ZO VŠETKÉHO NAJVIAC SI PAMÄTÁM STRACH

Bolo vaše detstvo poznačené strachom?

Pamätám si na lásky, nádeje, sklamania, bolesť, ale zo všetkého najviac si pamätám na strach. Spomínam si napríklad na úraz najmladšieho brata. Boli sme malí. Mali sme spoločnú izbu a v nej piecku na vyššom kovovom podstavci. Tichý večer vládne bytu, kde svieti len jedna izba. V celom našom byte len tri deti, to ticho je desivé. Už je tma, 21 hodín a rodičia stále nie sú doma.

Zvrtlo sa to rýchlo a posledné, čo si pred pádom toho malého bratovho tela na zem pamätám, je jeho pohľad. Ako v spomalenom filme, keď v ostrom detailnom zábere autor zachytí emóciu.

Prisahala by som, že sa mi presne v momente, ako jeho krehká hlava narazila na rok podstavca, na okamih zastavilo srdce. Vo všetkých filmoch či rozprávkach je to práve mama, ktorá ošetruje svoje zranené dieťa. Ale ona tu nie je, čo robiť? Nikdy nezabudnem na pocit, keď ruky zachytili vlhkosť pyžama. Nezabudnem na desivý pocit zistenia prítomnosti krvi. Veľkého množstva krvi rinúcej sa z rany na temene hlavy.

Bosá v nočnej košeli som vybehla v pyžame na chodbu bytovky, čakajúc, že niekto otvorí. Otvorili. Na pohotovosť ho vzali cudzí ľudia. Za ruku ho nedržala mama, bol tam sám. Domov ho priniesla náruč cudzej ženy.

Bála som sa, že som zlyhala, že o neho prídeme, že sa už nevráti. Bála som sa návratu rodičov, ale aj toho, že sa nevrátia. Nezaslúžili si nás. Myslím si tiež, že nemali mať deti a že nám viac vzali, ako dali.

Mali aj ostatné dievčatá ťažkosti v rodinách?

Poznám dievčatá, ktoré sa doma nemohli zdôveriť, ak mali problémy alebo potrebovali peniaze, a rodina im ich nemohla alebo nechcela poskytnúť. Poznám však aj ženy, ktoré sa vďaka rodine dostali do sexbiznisu. Jednoducho ich doma ovplyvnili a predali. Niektoré sa zasa doma priznali a ich rodina si tak zvykla na príjem, ktorý nosili, že ich neodhovárali, ba priam naopak. Sú to rôzne životné situácie.

Vnímate niečo zo svojho detstva ako krivdu alebo zranenie?

Hnevám sa na svoju širšiu rodinu a na okolie, napríklad učiteľky. Bolo totiž príliš veľa varovných signálov a našich výkrikov, že doma nie je niečo v poriadku, ale vtedajšia spoločnosť to buď nevedela alebo nechcela riešiť. Neskôr to bola puberta, strach z intimity, nedostatok informácii, bolesť prenesená z rodinného života, neskôr panovačný majetnícky partner, spontánny potrat vo vyššom štádiu tehotenstva, beznádej, depresie. Bolo toho dosť.

Myslíte, že by bolo všetko inak, keby vám niekto podá pomocnú ruku?

Neviem. Myslím si, že keby som mala bezpečnú zónu, kde by som sa mohla pokojne zotaviť, nehľadala by som únik. Prečo sa iné dievčatá dávajú na cestu prostitúcie, neviem presne určiť. Prvým podnetom je asi to, že si myslia, že to zvládnu. Rodina a okolie však hrajú významnú úlohu, či dievča začne prostitúciu robiť a ako dlho ju bude robiť.

 

UŠLA SOM NIEKAM, KDE BY MA NIK NEHĽADAL

Robia dievčatá prostitútky aj preto, že si chcú niečo dokázať?

Začne to možno z „macheriny“ alebo pokusu. Ak vám prostitútka povie, že jej práca neprekáža, určite vás buď klame alebo klame seba samú. Nikto predsa nie je spokojný, keď je ponižovaný.

Existuje aj niečo, čo vám vyčarí úsmev na tvári, keď si spomeniete na svoje detstvo?

Žila som na dedine s mojimi dvoma bratmi. Na zážitky s nimi si spomínam veľmi rada.

Aké boli vaše prvé lásky?

Do osemnástich som nemala nikoho. Nie preto, žeby som nevyzerala dobre alebo by som bola zakomplexovaná, to nie. Naopak, mala som  priateľov, bola som obľúbená a mala som veľa aktivít v škole, i mimo nej. 

Veľmi som nechcela mať deti, bála som sa, aby som im nezničila detstvo a ideály, tak ako moji rodičia mne. Pred maturitou som stretla svoju prvú lásku, pri ktorej má tieto obavy neopustili a nebola to šťastná voľba.

Prečo nie?

Milovala som ho a bála som sa, aby ma neopustil. Bol tam psychický teror, nechala som sa obmedzovať, podvádzať a klamať. Po roku som otehotnela. Chvíľu to bolo fajn, potom som vo vyššom štádiu potratila. Nevyronil ani slzu, neobjal ma, len bez slova odišiel a nechal ma na všetko samú. Dodnes to beriem ako podraz.

Po akej rodine ste túžili?

Paradoxne, po tom, ako mi zomrelo dieťa, som túžila po veľkej rodine s milujúcim manželom.

S prostitúciou ste nezačali preto, lebo ste museli, ale preto, lebo ste chceli. Ako to bolo?

Spája sa to so spomínanou nešťastnou udalosťou. Nevedela som sa po nej dať psychicky dokopy a ušla som niekam, kde by ma nikto nehľadal.

A hľadali vás?

Nehľadali.

Tajili ste to, že robíte prostitútku, pred inými?

Podľa toho, pred kým. Pred bratmi som to nikdy netajila, oni vždy vedeli, kde som. Ostatným som sa s tým nepochválila.

 

NIEKTORÍ VÁM PRÍDU UKÁZAŤ, AKÁ STE ŠPINA

Viete, čo viedlo ostatné dievčatá k tomu, robiť rovnaké remeslo?

Myslím, že je to otázka, na ktorú sa nedá jednoznačne odpovedať. Každá žena je iná a každá má iné dôvody a rovnako ospravedlnenia, prečo to ide robiť.

Bolo možné mať popri tejto práci vlastný vzťah?

Nie. Raz som to skúsila a nešlo to.

Ako často ste pracovali?

Bola som tam rok v kuse, voľno som mala v podstate kedy som chcela, no pokiaľ som nebola na nákupe alebo som nespala, som bola k dispozícii. Ak to tajíte, nenachádzate si nových priateľov a starým tiež nevládzete stále klamať, tak nebolo čo robiť. Zákazníci chodili pravidelne tí istí, občas nejaká nová tvár.

Koľko boli muži ochotní nechať u prostitútky?

Na Slovensku sú zaužívané podobné ceny, polhodina 40 EUR a hodina 90 EUR, teda ak sa to nezmenilo. Plus príplatky, čo záležalo na tom, čo bola ochotná prostitútka urobiť a za koľko.

Po čom túžili muži, ktorí k vám prichádzali? Zdôverili sa vám?

Z toho celkového času, čo si chlap zaplatí, sa sexu venuje len nejakých 5-10 minút, zvyšok sa len muž zdôveruje, a to je niekedy oveľa ťažšie ako sex. Muži túžia po tom, čo vidia na internete. Niekedy bol vrchol požiadavky orálny sex bez ochrany alebo análny, teraz sú muži skazenejší, chcú hlboký orálny sex, bsm, zväzovanie, násilie, ponižovanie, hromadné ponižovanie ženy. Dnes už vlastne ani nikto nepríde, žeby sa chcel pomilovať, lebo sa cíti osamelý.

Čo týmto mužom chýba?

Niektorí chcú experimentovať, iným chýba vľúdne slovo, ale nájdu sa aj takí, ktorí vám prídu ukázať, aká ste špina.

 

NAJŤAŽŠIE BOLO USMIAŤ SA A VYDRŽAŤ

Prvý klient. Ako si na neho spomínate? Bolo sa treba premáhať?