Čistila som tú kuchynskú linku miesto dcéry, priznávam. Na kolenách, pár minút pred odchodom do kostola, skrčená s handrou, lebo mala prísť koleda. Trojkráľová. Aká hanba, aby som mala kuchyňu fľakatú od včerajšieho varenia a pečenia!

Kým môj drahý zišiel dolu, stihla som aj narýchlo vytrieť fľaky na dlážke.

Och, ako milujem čistotu!

Utretý prach, čistá pracovná doska na linke.

Umyté topánky. Bez blata.

Voňavé, prezlečené periny. (A ráno dôkladne zmetiem a strasiem aj z plachty čokoľvek, čo by znamenalo stratu ich nepoškvrnenosti).

Čistý stôl bez omrviniek, fľakov od čaju a mlieka a lepkavých kalúžok, ktoré už neprezradia, čím kedysi boli.

Zbieram za pochodu po schodoch špinky, vysýpam smetné koše.

Dokonca aj pred domom hundrajúc zdvihnem všetky papieriky z cukríkov, cigariet, ba i pokrčené plechovky.

Len čisto!

 

Kým som kľačala pri tej linke, tak mi napadlo: Prečo vlastne?

Nik ma za to nepochváli. Chlieb nie je lacnejší a ja... som lepšia?

Čisto. Utieram hneď, ako kvapne.

Ja viem, čím to pre mňa je!

Znamená to, že tento dom je útulný a pripravený prijať kohokoľvek.

A že sa tu bude cítiť dobre, ako doma.

Nebude v rozpakoch pri stole.

Nebude sa báť sadnúť si na gauč.

Alebo chodiť bosý.

Áno, áno; je to v tom:

Pripravená prijať.

Kým som ešte kľačala, Ktosi sa ma opýtal:

„Glančíš tak aj svoju dušu?

So špongiou, okamžite, dočista?

Iba preto, že prídem JA?

Robíš to tak aj vo vnútri?“

 

Hej, hej, dočistila som tú linku. Však aj tú dlážku som... ale... už tak... inak... už ma to tak svetsky... nehrialo.

Tá otázka mi nedala pokoja.

Lebo som šla tam, kam mal prísť na rande so mnou On.

Snáď je pre mňa ešte viac ako kňaz s trojkráľovou koledou, teda, mal by byť.

A o to viac som drhla dvierka na linke, ako svoju dušu špongiou dobra.

Zádrh.

Som pripravená prijať?

Robím pre to všetko, rovnako nasadená ako v kuchyni?

 

 

...

Snímka: pixabay.com