Ako sa Vám darí?

Tento rok som si zažil silné duchovné cvičenia. Kázané rečou, ktorej rozumiem.

Čo sa stalo?

Na jar som padol tak nešťastne, že sa mi prehol malíček na druhú stranu, visel ako mäsiarsky hák. Vyťahoval som z potoka kameň. Chlapci okolo hneď zhíkli: "Farár, čo budeš robiť?" Pozrel som sa do neba, chytil malíček a vyrovnal ho. Dnes mi funguje, no bolí ma. Potom som sa potkol o posteľ, vykĺbil som si stredný prst. Neskôr som išiel k Rómom, v osade pomáhame tým najchudobnejším. Majú opačné reflexy ako my. Padala skriňa, ja som k nej priskočil, oni odskočili, zachytil som ju tesne nad zemou. Vykĺbil som si ďalší prst. Na pravej ruke som si pribuchol malíček do Ávie, na ďalší prst mi padlo železo tak, že mi začal krvácať a rozdrúzgalo mi necht.

Asi to bol zaujímavý pohľad na vaše ruky...

Pozeral som sa na ne pri večernej modlitbe a pomyslel som si: "Som asi jediný na svete, čo má každý druhý prst preč." Boh ku nám hovorí. Pochopil som to až neskôr v lete, keď mi Boh povedal: "Farár, už si si zvykol na polámané prsty."

Čo sa udialo v lete?

Pamätám si na to veľmi dobre, bolo to 4. augusta. Pre mňa je najlepším relaxom kôň, nemám iné možnosti, kam ísť. Sadnem na koňa a idem k Panne Márii do Levoče. Čím som starší, tým mám k Božej Matke vrúcnejší vzťah.

Bolo horúco, mal som staršie tričko a klobúk. Povedal som si, že môžem ísť aj v klobúku, veď hneď vojdeme do lesa. Čo sa stalo? Už stokrát som spadol z koňa. Raz som padol ja, raz kobyla, no vždy som sa dvihol. No nikdy som nezažil pád, ako teraz. Kobyla z ničoho nič vyskočila, asi uvidela hada. Ja som len zazrel z veľkej výšky zadok kobyly a dostal som úder do hrude. "To zle dopadne," pomyslel som si. Vykríkol som iba: "Mária!" Kobyla to počula, môže to dosvedčiť. (smiech). Vždy sa oplatí zakričať na Máriu.

Ostali ste ležať na zemi?

Stŕpli mi obe nohy a pocítil som obrovskú bolesť v drieku. Pomyslel som si len: "Budeš na vozíčku. Ako to dokážem pri mojej povahe? A čo moji ľudia?" Verte mi, alebo nie, povedal som Bohu svoje fiat. Bože staň sa tak, ako chceš ty.

Ak povieš Bohu fiat, bolesť neprestane, ani nedostaneš vysvetlenie, ale budeš mať v duši pokoj. Ja som ho mal. Pozeral som sa, kde je kobyla, videl som kamene, nemal som mobil, chodiť som nevládal. Bolo mi jasné, že musím ísť nazad na koni. Priplazil som sa ku kobyle a po prednej ľavej nohe som vyšiel hore. Kobyla erdžala, ja som híkal. Dokelu, remene zostali dole. Musel som znova dolu, a zasa hore, bolo to utrpenie.

Keď som sa vrátil nazad, dal som odstrojiť kobylu, ľahol som si a už som sa nepostavil.  Všetko stuhlo. Môj otec má také správne "hefty", spýtal sa ma: "Čo sa opúšťaš ako kravský chvosť?" Pomyslel som si, čo môžem urobiť? Môžem žmurkať očami a kývať zubami.

Toto som robil. Sedem týždňov som vstával pred východom slnka, modlil som sa a vymyslel som si rôzne cviky. Všelijako som sa krútil, až po hranicu bolesti. Po čase som sa zrazu postavil na dve barle: "Bože, toto je Amerika, do konca života budem na barlách." (smiech).

Čo Vám tým chcel Boh povedať?

To je tajomstvo medzi mnou a Ježišom.  Dva roky som sa trápil nad tým, ktorou cestou ísť. Mám ísť po tej alebo po druhej? Keď pôjdem po prvej a niektorí pôjdu za mnou, koľkých dopletiem? Bože, kde je pravda? Padol som z koňa a už to nebola ani prvá, ani druhá cesta. Nedávaj Bohu mantinely. Zrazu sa mi otvorili oči uvidel som tretiu cestu, ktorá bola nádherná a ktorú som predtým nevidel. Pochopil som, že Boh mi hovoril cez prsty a ja som to nechcel pochopiť. Boh má prostriedky aj na farárov. Hovorí svojou rečou a keď nechceme počúvať, tak pritvrdí.

Kňazi sa ma neskôr na rekolekciách pýtali: "Marián, svätý Pavol, keď spadol z koňa, oslepol. Oslepol si aj ty?" "Nie, milý priateľ, oveľa lepšie vidím." Utrpenie, bolesť, poníženie, pokorenie (aj nespravodlivé) vždy očistí človeka v láske. Boh neprišiel odstrániť utrpenie, ani ho vysvetliť, prišiel mu dať zmysel. Každú bolesť môžeš premeniť na lásku, to je tajomstvo utrpenia.

Zašli ste po páde aj za lekárom?

Dievčatá ma volali po páde na röntgen, no povedal som im, že nejdem. "Prečo, pán farár?" spýtali sa. "Videli ste už Winnetoua na röntgene?" (smiech).

Vaši chlapci hovoria, že ste tvrdohlavý.

To, čo nazveme u seba zásadovosťou, u druhého pomenujeme tvrdohlavosťou. Čo u seba nazveme podnikavosťou, druhému povieme, že je drzáň. Máme tendenciu, že o sebe hovoríme vždy lepšie. Preto je dobré, keď si vypočujeme aj názory druhých ľudí, lepšie nám nastavia zrkladlo. Môže byť, že som tvrdohlavý. (smiech).

 

CHCEM, ABY SME VYTVORILI RODINU

Ako prežívate v Žakovciach Vianoce?

Príďte sa pozrieť. Snažíme sa napodobniť rodinu, i keď nás je veľa a sme natlačení v jedálni, kde sa normálne striedame na niekoľko skupín. Spolu nás je plus mínus 250, niekto počas roka zomrie, niekto sa narodí, niekto odíde na "služobku" do basy, niekto príde. Chcem, aby sme vytvorili rodinu.  Pri večeri si spomenieme na tých, ktorí počas roka zomreli. Na tých, o ktorých nevieme nič. I na tých, ktorí odišli, či už v dobrom alebo zlom.

Všetkým vždy hovorím: Chlapci, keď počujete na obed o dvanástej zvony, jedna ruka vás vždy žehná. Čia? Farárova. Kto vchádza do mojej fary, vchádza do môjho srdca. Kto odchádza z mojej fary, neodchádza z môjho srdca. Za každého mám neho zodpovednosť, či som ho posunul bližšie k Bohu a stále sa za neho modlím.

Ako vyzerá vaša štedrá večera? Máte nejaké tradície?

Nemáme. Večeru vytvoríme podľa toho, čo nám podarujú.

 

KAŽDÁ BOLESŤ NÁS ČISTÍ V LÁSKE

Počas Vianoc sú ľudia milší, viac pomáhajú aj v sociálnej sfére. Čo zažívate počas roka?

Zažili sme už všeličo, aj krivé obvinenie, kvôli ktorému som sa dostal na súd. Sudkyni som vtedy povedal: "Pani doktorka, dajte tie papiere bokom. Za 16 rokov, čo som v Žakovciach, som ani jeden súdny proces neprehral. Mňa už ani nebaví vyhrávať. Za čo ma dnes súdite? Ak som škodcom pre našu spoločnosť, treba ma zavrieť na doživotie. Ja sa zmeniť nechcem.

Na konci pojednávania sa ma pýtate, či ľutujem, ale už na začiatku som vám povedal, že neľutujem. Som nebezpečný recidivista pre spoločnosť? A ak robím dobro, za čo ma dnes súdite?"  Rozplakala sa a zavolala ďalších sudcov. Bolo to tiež takto pred Vianocami. Prišiel jeden jej kolega, ktorý mal kožené čižmy, a ako frajer si ich vyložil na stôl. Založil ruky, akoby chce povedať: Čo mi taký farár môže povedať? Sudkyňa hovorí: "Pán farár, hovorte." " Čo mám povedať?"  "Čokoľvek."  Hovoril som o nás, ako žijeme. Sudca v čižmiach si dal dolu nohy, utrel vreckovkou stôl a povedal: "Prepáčte, pán farár." Zobral klobúk a urobil zbierku. (Smiech).

Predtým nás obvinili, že sme v dedine kradli. Prečo by sme kradli? Aj teraz sme od priateľov na Vianoce dostali klobásu, podarovali nám ryby, pán dekan z Kežmarku zasa poslal pol svine. Nevidím dôvod, aby sme kradli.

Ako sa dajú zvládnuť tieto krivé obvinenia?