Sedela som v kruhu ľudí a počúvala. Nemohla som nič vytknúť tomu, čo a ako hovoria. Boli slušní, inteligentní, rozhľadení, skúsení, úspešní a zdravo sebavedomí. Debata bola príjemná a bez urážania alebo posmechu.

„Áno, v Japonsku robia takýto čaj... má silu koňa...“

„A ako to prežívajú moslimovia, keď majú pôst počas ramadánu?“

„Tento druh prírodnej kozmetiky je veľmi jemný, treba to vyskúšať.“

„Bol som tam a títo ľudia sú úplne iní, ako sa o nich hovorí.“

Ešte vtip zo zážitku, smiech.

Všetci sa skvele bavia. Slovo za slovom, k tomu pohár vínka. Sobotný večer je ako stvorený na takéto posedenie, nie?

Ako veľmi som sa tešila na tento čas! Budem hovoriť s ľuďmi, ktorí sú zrelí a samostatní. Vychutnám si to. Túžila som dostať do seba slová, ktoré ma naplnia a dajú mojim dňom inšpiráciu, silu, náplň.

Nemôžem však už vydržať, nemôžem tu ostať. Ticho vstávam a odchádzam od stola, ktovie, či si uprostred debaty vôbec všimli, že tam nie som. Som rozladená, nepokojná, mrzutá z toho, že som tu nedostala nič na hlad kdesi vo mne, v mojom vnútri. Moja duša bola aj po polhodine prázdna, zúfalo opustená, uzimená a skrehnutá. Ani jedno slovo ju nedokázalo zasýtiť a zaplniť v nej dieru, rozďavenú ako zobáčik vyliahnutého vtáčaťa. Ani jedno slovo nebolo ako veľká porcia výdatnej večere pre dušu, teplá, voňavá, sýta a pripravená práve pre mňa.

Jesť, jesť!

Mám v sebe neskutočný hlad a tu mi ho neutíšili. Ani jedno slovo nebolo o láske a plné lásky. Iba tej sebaprezentácie. Slušnej, ale obrátenej len k sebe.

Cítim sa slabá, hoci ma nič nebolí na tele. Akoby tá polhodinka strašne zábavných a poučných rečí vysala zo mňa aj ten zvyšok stravy, čo držal moje ja nažive.

Potrebujem dostať slovo, ktoré zasýti túžbu po skutočnej pravde, láske, dobre, kráse. Slovo, ktoré je plné, šťavnaté, husté a výživné. Slovo, ktoré mi pomôže rásť. Potrebujem, aby mi z toho slova rástli krídla, aby som vládala lietať.

Vchádzam do izby a cítim, ako mi duša hynie, trasie sa, celá slabá. Dolu pri vínku som nedostala nič, čím by vo mne vzkypel život.

Zmáha ma to.

V tom okamihu si uvedomím, že potrebujem byť živá skutočným Slovom. Už rozumiem, prečo vždy odchádzam taká plná, pokojná a spokojná z lavice, keď sa ma Slovo takmer hodinu dotýka, keď sa do mňa sype v megadávkach od prvého po posledné prežehnanie a je vždy presne pripravené na stav mojej duše, na jej potreby.

Už viem, prečo ma stále láka otvoriť Jeho slovo kedykoľvek: aj teraz, dychtivo, v ohrození životaschopnosti duše, siaham po jedinom zdroji, ktorý mám. Klikám v mobile na breviár.

„Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas...“

Ešte len prvé riadky a vyhladnutá duša stíchne.

Koľko pokoja!

Vnútro vo mne sa prestalo plašiť, znovu slovo za slovom padá do mňa, zobáčik večne hladujúcej duše sa zatvára. Zrazu sa vládzem dívať na všetko okolo inak, baterky na lásku sa mi zázračne dobíjajú.

Ako mám žiť bez Tvojho slova?

Nejde to, nejde!

Nenechaj ma bez tejto stravy, prosím!

 

 

 

...

Snímka: pixabay.com