V prvej časti rozhovoru ste hovorili o tom, aké je náročné a zároveň veľmi potrebné obhajovať právo na slobodné vyznávanie svojej viery v nedemokratických krajinách. Viaceré európske kresťanské či konzervatívne osobnosti však poukazujú na porušovanie práva na verejné manifestovanie svojej viery práve v Európskej únii. Zaznievalo to napríklad v Parížskom vyhlásení, ale aj na iných fórach. Poukázal na to tiež Vladimír Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú, ktorá si vyslúžila chválu dokonca od pápeža Benedikta XVI. Spomedzi mnohých káuz spomeniem aspoň prípad Rocco Buttiglione, ktorý pre svoj svetonázor neprešiel ako kandidát na pozíciu eurokomisára, alebo rôzne zákazy kresťanských symbolov na verejnosti, predovšetkým vo Francúzsku (naposledy v súvislosti so sochou Jána Pavla II.), ale tiež retušované kríže na gréckych chrámoch v obchodnom reťazci Lidl...

Prečo EÚ nemá väčšiu snahu o ochranu náboženskej slobody aj smerom dovnútra?

Vzťah štátu a cirkvi, náboženské záležitosti sú v kompetencii členských krajín. Únia podľa zmluvy rešpektuje toto vnútroštátne usporiadanie, uznáva prínos cirkví a náboženských spoločností a vedie s nimi pravidelný, transparentný a otvorený dialóg. Podobne aj s filozofickými a nekonfesionálnymi organizáciami.

Sekulárny štát je pre náboženské spolužitie požehnaním. Problémom pre náboženskú slobodu je teokracia – napríklad v Iráne – či fundamentalistický štát viažuci sa na uprednostňované náboženstvo a znevýhodňujúci ostatné spoločenstvá – napríklad Pakistan, Sudán a Saudská Arábia. Ale aj sekularizmus môže byť problémom, ak sa stane štátnou doktrínou či ideológiou, ktorá vytláča náboženstvo z verejného života. Sekularizmus ako ideológia zatvára priestor slobody a tým aj rovnosti a spravodlivosti pre všetkých občanov. Férový sekulárny štát chráni slobodu náboženstva a svedomia a otvára priestor pre pluralitu v spoločnosti, v školstve, verejnoprávnych médiách, v kultúre.

Samozrejme, keďže žijeme v spoločnej EÚ, tieto odlišné a protirečivé trendy sa stretávajú aj v politike a inštitúciách únie. A prenáša sa to aj na Európsky súdny dvor v Luxemburgu a do rastúceho počtu a významu „náboženskoprávnych“ judikátov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Aj v tejto oblasti sa líšia staršie a nové štáty EÚ, mali iný vývoj a majú odlišnú historickú pamäť. Dovolím si pripomenúť odkaz sv. Jána Pavla II. o osobitnej úlohe Slovenska v zjednotenej Európe. Je príznačné, že pri absencii KDH v parlamente nikto neotvára témy prenasledovaných vo svete. Ešte počas slovenského predsedníctva Rady EÚ mi v júli 2016 na osobnom prijatí predseda NR SR Andrej Danko sľúbil, že otvorí tému genocídy kresťanov, jezídov a iných menšín na Blízkom východe, ale za jeho slovami nenasledovali žiadne skutky. Iné parlamenty a strany v Európe a vo svete našli nielen čas, ale aj odvahu a konsenzus na pomenovanie a odsúdenie genocídy zo strany ISIS. Slovensko, na rozdiel od viacerých štátov z regiónu, zostalo nedávno pasívne aj pri spore Rumunska pri Európskom súdnom dvore v Luxemburgu pri téme definície manželstva. A to napriek tomu, že štátne orgány majú od roku 2014 jasnú ústavnú povinnosť manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou „všestranne chrániť a napomáhať jeho dobro“. Korektnejšie a účinnejšie než hovoriť o konaní druhých štátov je začať od seba. Aj my sme Európska únia, aj na slovenskom postoji záleží pri prijímaní rozhodnutí a vývoja v základných hodnotových otázkach. Úcta k životu a dôstojnosti každej ľudskej osoby, podpora manželstva a rodiny a ochrana slobody svedomia sú rozhodujúce piliere pre charakter našej kultúry a pre budúcnosť našej krajiny a civilizácie.

Minister zahraničných vecí Sudánu Ibrahim Ghandour

Máte pravdu, že KDH, a najmä konkrétne hlasy, ktoré by tieto témy presadzovali v našom parlamente, chýbajú. Jedným takýmto mocným hlasom bol aj bývalý kresťanskodemokratický poslanec a tiež podpredseda KDH Pavol Minárik, ktorý len nedávno odišiel do večnosti. Ako si na neho spomínate?

S Paľom Minárikom som bližšie spolupracoval hlavne po roku 1998. Boli to časy, keď išlo o definitívne prekonanie mečiarizmu a návrat Slovenska k ústavnosti, demokracii a európskemu rozvoju. Paľo bol veľmi zanieteným politikom a pracovitým človekom, na komunálnej i na národnej úrovni. Ja som v roku 2004 odišiel na vyše päť rokov pôsobiť do Bruselu. Žiaľ, v tých rokoch sa jeho cesta ako zakladateľa KDS rozišla s KDH. Považoval som to za vzájomné oslabenie. Paľo zostáva v našich modlitbách a spomienkach.

Na sneme KDH v Ružomberku ste vystúpili s prejavom povzbudzujúcim k jednote a k zapojeniu sa do práce v hnutí, lebo „žatva je veľká, ale robotníkov málo“. Pán Minárik bol súčasťou nie bezvýznamnej skupiny osobností KDH, ktorí z hnutia odišli, lebo v roku 2006 nesúhlasili so vstupom do vlády spolu so Smerom. Prispelo by k myšlienke zjednotenia aj zmierenie s ľuďmi okolo Vladimíra Palka? Napríklad tak, že by bolo po rokoch zrušené ružomberské uznesenie Rady KDH, ktoré hovorilo o nutnosti ísť do vlády so Smerom a ktoré takémuto zmiereniu v rámci KDH ešte aj po rokoch bráni?

Odchody, štiepenia a oslabovanie kresťanskej demokracie ma vnútorne vždy bolelo. Na druhej strane kriticky vnímam obdobia vytláčania oponentov z hnutia. Preto keď som sa stal predsedom, pri 20. výročí som zo snemu v Žiline vyslal pozvanie na návrat všetkým, ktorým na kresťanskej demokracii záleží. Bolo to heslo návratu domov, ktorý v aktuálnom i v transcendentnom význame je vždy a pre každého kľúčovou výzvou. Vtedy toto pozvanie prijali viacerí bývalí členovia združení okolo Ivana Šimka v Misii 21. Veď po roku 2009 sa KDH profilovalo proti zneužívaniu moci a arogancii strany Smer-SD veľmi výrazne. Iba niektoré médiá tendenčne alebo cielene spochybňovali úprimnosť postojov KDH, práve kvôli rozhodovaniu z roku 2006. A znovu prichádzali ataky, keďže sme spolu so Smerom novelizovali Ústavu Slovenskej republiky vo veci ochrany manželstva a zmien v systéme súdnictva. Pripomínam však, že iniciatíva bola zo strany KDH, boli oslovení všetci poslanci a strany. Náš návrh bol reakciou na dianie vo svete a na Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ktorá inkorporovala prvky z rodovej ideológie. R. Fico sa pridal až vo februári 2014, keď už kandidoval na prezidenta. KDH jednotne vydržalo politický a mediálny tlak liberálov i odskočenie strany Most-Híd od dohody. Opäť stará lekcia – jednota vyhráva, trieštenie prehráva. Pripomínam pre pamäť, že pri záverečnom hlasovaní o novelizácii ústavy 4. júna 2014 sa tí poslanci, čo predtým KDH odchodom oslabili, zachovali už celkom inak: Daniel Lipšic sa zdržal, Radoslav Procházka vyšiel na chodbu a nehlasoval a Jana Žitňanská odcestovala do Bruselu riešiť svoje administratívne náležitosti ako budúca poslankyňa EP...

Vaša otázka o návrate ľudí okolo Vladimíra Palka je otázkou pre súčasné vedenie hnutia a pre tých, čo odišli. Som presvedčený, že oddelené skupiny kresťanských demokratov potrebujú predovšetkým dobrú vôľu. Zmierenie treba hľadať skôr tam, kde bolo alebo je nepriateľstvo. Dobrá vôľa a zrelosť prekonáva nielen staré deliace čiary, ale rieši hlavne aktuálne problémy. Bez úprimného úsilia o spoločné dobro prehrávame všetci, prehráva hodnotová politika a spravodlivosť v našej krajine. Preto znovu apelujem viac na poučenie z minulosti než jej revidovanie a na hľadanie spoločnej pôdy, spoločných záujmov, spoločného dobra a tým aj spoločného víťazstva kresťanských demokratov nad svojimi slabosťami, malosťami, deleniami. A pripomínam, že každý má v rukách zmenu vlastného osobného postoja. Ostatné sú len lacné výzvy alebo očakávania od druhých.

Názorová, veková a profesijná pluralita sú prejavom sily a zrelosti politického spoločenstva. Férová súťaž myšlienok a programov spoločenstvo obohacuje. Aj preto sme mohli pri 25. výročí dokončiť nový základný program Cesta pre Slovensko a schváliť silnú stratégiu politickej a personálnej otvorenosti pod názvom KDH+. Veľmi som si želal, aby KDH bolo dobrým a otvoreným domovom. Pluralita najviac závisí od predsedu a od vedenia hnutia. Prajem to hnutiu aj v tomto čase.

Študenti z Nigérie, kde pôsobí islamistická skupina Boko Haram, na konferencii v Budapešti

Značka KDH v našej najvyššej politike veľmi chýba. Najmä v tomto období, keď slovenská spoločnosť je tak veľmi rozdelená. Kresťanský volič je sklamaný z politiky vládnych strán, ale zároveň frustrovaný pri pohľade na súčasnú opozíciu. Nevidí v nej totiž nádej pre „slušné Slovensko“, po ktorom volá verejnosť na námestiach. Môže táto patová situácia pomôcť návratu KDH na stratené pozície?

Je tu veľký a rastúci dopyt po slušnej politike. A dovolím si tvrdiť, že bez KDH slušná alternatíva voči skorumpovanej súčasnej moci ani nevznikne. Tak ako bolo toto hnutie Novembra ’89 rozhodujúce pri budovaní základov slobody a demokracie a pri porážke a prekonaní mečiarizmu, tak bude dôležité pre prekonanie desaťročného dedičstva Fica. KDH by sa malo otvoriť pre ľudí a spoluprácu s podobne zmýšľajúcimi, posilniť svoju odbornosť a ponúkať skutočné riešenia pre spravodlivý štát a solidárnu spoločnosť. Čaká nás veľa práce pri prekonávaní korupcie pri eurofondoch a štátnej pomoci, v zdravotníctve, v pozdvihnutí školstva a vedy. A predovšetkým pri obnove dôveryhodnosti polície, prokuratúry, súdnictva a štátu dovnútra i navonok. Úkladná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nás všetkých vyzýva k hľadaniu pravdy a presadzovaniu spravodlivosti. Ich obeta nadobudne zmysel, len ak sa v národe prebudí aktívne svedomie a Slovensko sa zmení k lepšiemu.

Po posledných, pre KDH neúspešných voľbách, ste ako jeho predseda čelili zo strany kresťanskej verejnosti ostrej kritike. Tej sa vám dostalo aj v mojom komentári pre magazín Cesta+. Mrzí ma, že som vám v tom čase nedal priestor vysvetliť situáciu z vášho pohľadu. Ale možno teraz je ešte lepší čas, vzhľadom na časový odstup a akýsi nadhľad...

Ďakujem za tento váš dnešný postoj. Áno, bolo vtedy veľa kritiky na moju hlavu a málo priestoru na pokojné a pravdivé zhodnotenie výsledkov. Za volebný výsledok je vždy politicky zodpovedný predseda, aj keď nemá všetky nástroje v rukách. Väčšina krajských predsedov v hnutí, ktorí už dnes na svojich postoch nie sú, ma hneď po 5. marci 2016 verejne, cez médiá vyzývala na okamžité odstúpenie. Bola v tom zmes zlomyseľnosti, falošných ambícií a paniky. Bolo to nerozumné, pretože keď som im zakrátko vyhovel, dostali vývoj do neriadeného procesu, s ktorého dôsledkami teraz zvlášť oni majú problém. Ja som nepotreboval žiadne výzvy na odstúpenie, pretože som tri dni pred voľbami v denníku Pravda avizoval, že „ak hnutie nebude rásť, ja ho viesť nebudem“. Toto svoje presvedčenie a vnútorné nastavenie som vyjadril už tri roky predtým v rozhovore pre denník SME. Bolo však potrebné rozvážne a zodpovedne pripraviť personálne a systémové zmeny na sneme. Z poškodenej lode sa neuteká, treba ju zaviesť do prístavu, dobre opraviť a pokojne vymeniť velenie.

To bola moja predstava, ktorej som však už pre neprimeraný tlak nemohol vytvoriť priestor a podporu. Požiadal som všetkých z predsedníctva KDH, aby zbytočne a nerozumne neodstupovali, ale zachovali až do snemu funkčné vedenie. Podpredsedu Pavla Zajaca som po jeho súhlase podľa Stanov poveril zastupovaním až do júnového snemu hnutia a po rokovaní s Milanom Majerským, už vtedy predsedom celoslovenskej Kresťanskodemokratickej samosprávy a primátorom Levoče, som ho na poslednej tlačovke verejne označil za svojho najvhodnejšieho nástupcu. Po tejto základnej príprave som sa 15. marca 2016, desať dní po parlamentných voľbách, funkcie predsedu vzdal. Nechcel som ďalej oponovať tlaku tých, ktorí mali inú predstavu o riadení hnutia a mňa mali za najväčšiu prekážku. Milan túto výzvu sprvoti prijal a začal sa na snem pripravovať ako kandidát na nového lídra. Keď však videl situáciu na okresných snemoch, nedostatok podpory od niektorých štruktúr, podmieňovanie jeho zvolenia vzdaním sa primátorstva až nakoniec postavenie ďalšej kandidátky Eleonóry Porubcovej s podporou už spomínanej skupiny krajských predsedov a krajských tajomníkov, oznámil mi, že sa rozhodol ešte pred jej ohlásením ašpirácie na predsedníčku vzdať svojej kandidatúry. Bol som sklamaný, lebo Milan bol najvhodnejší kandidát, pripravený na pokračovanie v obnove hnutia zvnútra. Potvrdili to aj minuloročné voľby, v ktorých sa stal županom v Prešovskom kraji. Tento bol vždy pre hnutie volebne najsilnejším krajom.

Dalo sa v KDH urobiť pre posilnenie výsledkov viac?

Vždy sa dá urobiť viac. Ale to nie je len úloha predsedu. Keď som prevzal vedenie v roku 2009, KDH bolo šieste medzi šiestimi parlamentnými subjektmi. Po voľbách 2010 sme sa posunuli na štvrtú priečku a do vlády. Začali sme obnovu hnutia, vytvorili Konzílium, radu expertov, oživili činnosť zväzov, bola reštartovaná Nadácia Antona Tunegu, rozbehli sme každoročný Deň rodiny pre členov a sympatizantov a novoročné duchovno-politické sústredenia pre funkcionárov, tajomníkov a zamestnancov hnutia. Bolo vidieť omladenie i novú vitalitu. Po nerozumnom povalení vlády Ivety Radičovej poslancami SaS, OĽaNO a OKS a po kauze Gorila sme sa posunuli na druhé miesto za Smer-SD. Tak to bolo aj v nasledujúcich komunálnych, regionálnych a európskych voľbách. Hnutie sa mohlo po takmer pätnástich rokoch od obdobia rokov 1994 – 1998 opätovne začať stavať do úlohy lídra opozície a hlavného oponenta vládnucej strany Smer-SD. Nanešťastie, znovu prevládli ambície niektorých politikov nad úsilím o jednotu a rozvoj hnutia. A tak už pred voľbami roku 2011 v súvislosti s pádom vlády začal podpredseda D. Lipšic na ministerstve vnútra nám všetkým za chrbtom organizovať svoju skupinu a budúci nový subjekt, s ktorým vyšiel po voľbách. Mal realizovať „sen pre Slovensko“, ako to oznámil na Turíce v máji 2012. Z hnutia NOVA, do ktorého pozval odídencov od Sulíka, však nakoniec bola nie nová väčšina, ale stará menšina, ktorej kandidáti sa nakoniec prihlásili na kandidátku u Matoviča. Pritom D. Lipšic dostal od nás v júni 2015 ponuku rokovať o účasti na listine KDH. Ďalším adeptom na prezidenta, potom na gazdu pravice a na premiéra bol R. Procházka. Vznik a rozhodnutia jeho Siete znamenali nielen odobratie hlasov KDH, ale aj ich rýchle, zradné a pre spoločnosť veľmi drahé odovzdanie Ficovi, aby mohol znovu pohodlne vládnuť.

Čo k tomu dodať? Ako možno udržať v slobodnom spoločenstve ľudí, ktorí politicky vyrástli cez KDH a dostávali popredné funkcie, ale ktorí si zaumienili uprednostniť trieštenie a ísť svojou cestou? Tu sa hodí africká múdrosť, ktorú som na Rade KDH pri ohlásení Procházkovej platformy spomínal: „Ak chceš ísť rýchlo, choď sám. Ak chceš ísť ďaleko, choď spolu.“ Aj preto som presadzoval stratégiu KDH+, aby sa ku KDH pridávali podobne zmýšľajúci odborníci, politici a organizácie. Pridal sa Miro Pollák, Peter Švec, Ján Filc, Peter Kubina, poslanci Ivan Štefanec v EP, Jozef Mikuš a Alojz Hlina v NR SR, štyria poslanci vo VÚC, strany Občania a DS, SAMP – Slovenská asociácia malých podnikateľov a živnostníkov. Aj Richard Vašečka, Anna Verešová a ďalší dostali pozvanie, aby spolupracovali alebo kandidovali, ale rozhodli sa inak.

KDH ako nositeľ odkazu Novembra ‘89 chcelo a chce ísť spolu a ďaleko. Nie všetko nové je dobré, a nie všetko staré je zlé. Slovensko za toto opakované trieštenie a oslabovanie kresťanskej demokracie platí pokračovaním skorumpovanej, nespravodlivej politiky. Samozrejme, urobili sme aj chyby v parlamente, kde nebolo dosť disciplíny a jednoty v klube poslancov. V kampani sme sa dostali do vleku tém Smeru. V Európe zavládla a vrcholila bezprecedentná migračná kríza. Na tejto vlne problémov a obáv rástli populisti a extrémisti, kým štandardné strany všade strácali. Aj nás to zasiahlo, aj keď obavy medzi ľuďmi boli stranou Smer a niektorými novinármi a webmi vyvolávané umelo a živené účelovo. Ovocie tejto vlny je škodlivé a viditeľné. Na stave spoločnosti a politiky máme podiel všetci – politici aj novinári, podnikatelia, učitelia, verejná správa, kultúrna obec, duchovné autority, občania. Spolu to však aj dokážeme zmeniť k lepšiemu. Ten čas prichádza. Fico po desiatich rokoch padol. Teraz je dôležité, aby skončila aj nezodpovedná a skorumpovaná politika. Sme v „osmičkovom roku“. Tohtoročný vývoj už je veľmi zaujímavý, môže byť zlomový. Slovensko bude také, akým ho bude chcieť mať väčšina občanov. Náš osud je vďaka slobode v našich rukách, a je to aj naša zodpovednosť.

Návšteva v centrále Charity v Dakare, v Senegale.

Vráti sa podľa vás KDH na stratené pozície s Alojzom Hlinom, alebo by bol lepším predsedom Richard Vašečka?

Áno, vráti sa, som o tom presvedčený. S kým na čele, o tom rozhodli v hlasovaní delegáti snemu v Ružomberku. Rozdiel bol výrazný v prospech A. Hlinu, ale podpora R. Vašečku za krátky čas v hnutí bola na sneme významná, takmer tretinová. Už sa vracajú stratené hlasy z OĽaNO a zo Siete. KDH sa zaiste vráti na vyššie pozície, ak v ňom bude viac jednoty a viac úsilia o spravodlivosť na Slovensku, v Európe i vo svete. A to závisí najviac od lídra a vedenia. Uvítal som súťaž o predsedu. Férová súťaž hnutie posilňuje, ale nezdravé vymedzovanie sa a boj o moc ho oslabí. Viem, čo je férová súťaž, bol som v takej v roku 2000 s Jánom Čarnogurským. Ten v polčase rozhodovacieho procesu pred snemom v Trenčíne odstúpil a ukázal na svojho nástupcu, Pavla Hrušovského. A keď som nakoniec na sneme získal 42 % hlasov, a teda nevyhral, nepovažoval som to za prehru. Lebo zmene na čele som výrazne dopomohol, a prijal som vo vedení post podpredsedu. Hnutie sa upokojilo a zmohutnelo, prestal odliv členov do SDKÚ. Žiaľ, to bol jediný prípad súťaže o predsedu v histórii hnutia, keď výsledkom nebol odchod porazeného a založenie ďalšej, konkurenčnej strany. Po prehratých voľbách predsedu z hnutia odišli J. Klepáč a neskoršie aj M. Dzurinda. Keď sa KDH ďalším odchodom ľudí okolo V. Palka a vznikom KDS znovu oslabilo, v decembri roku 2008 za mnou do Bruselu prišiel Pavol Hrušovský, aby som sa predčasne vrátil z Európskej komisie domov vystriedať ho na poste lídra.

Preto bude dôležité, aby svoj prínos pre novú jednotu rozvinul aj Richard Vašečka a aby bol ponúknutý priestor aj ďalším hodnotovo a programovo blízkym politikom. KDH nikdy nebolo stranou jedného muža, ani teraz ňou nemá byť. Predseda je prvý medzi rovnými, ale aj prvý v zodpovednosti za výsledky a stav hnutia. Hnutie je demokratické, budované zdola. To nie je slabina v dnešnej slovenskej ponuke strán, ale prednosť. Prejavuje sa to výrazným potenciálom aj na komunálnej a regionálnej úrovni. Má jasnú identitu, ku ktorej netreba mená, pomlčky či vysvetľovanie. Som rád, že od návrhu meniť Stanovy predsedníctvo na sneme v Ružomberku nakoniec ustúpilo. Treba sa sústrediť viac na program pre ľudí a na riešenie súčasnej politickej situácie. Krajina akútne potrebuje dôveryhodnú alternatívu. KDH by malo posilňovať tímovosť, odbornosť cez Konzílium a expertov a zodpovednosť. Spájať skúsenosti a osvedčené hodnoty s novými prístupmi a zrozumiteľnou komunikáciou. A bude to znovu „sila, čo Slovensko dvíha“. To bolo jedno z hesiel hnutia v prvých slobodných voľbách v júni 1990.