Ako sa máte?

Ďakujem za otázku a záujem, ide to. (úsmev) Z hľadiska duchovného lepšie, ako si zaslúžim. Mám milujúcu manželku a peknú, rozrastajúcu sa rodinu, čo ma robí šťastným a vďačným. Z hľadiska zdravotného zápasím s vážnou chorobou, ale výsledky sú nádejné.

Pracovne som vyťažený. Začal som pred dvomi rokmi rozvíjať novú misiu ako prvý osobitný vyslanec EÚ pre slobodu náboženstva alebo viery vo svete – je to náročné, výnimočné a veľmi potrebné poslanie. Vidím v tom aj kus poslania Slovenska, ktoré sa však v ostatných rokoch trápi s nedostatkom bezpečnosti a spravodlivosti pre vlastných občanov a na úrovni štátnej moci, žiaľ, nevenuje žiadnu pozornosť a podporu náboženskej slobode vo svete. Vytváranie falošného obrazu ohrozenia a nepriateľa umožňuje mocným nerušene zneužívať moc. Tak to bolo za Mečiara (opozícia, médiá, Západ) a tak je to aj za Fica (opozícia, médiá, migranti, Soros)...

Z vašich slov vyplýva, že sa aj napriek narušenému zdraviu pevne držíte pravidla rakúskeho psychiatra Viktora Frankla, ktoré je vám blízke: „Princíp života od nás vyžaduje, že nemusíme vždy vyhrávať, ale nesmieme sa nikdy vzdávať.“ Aplikovali ste ho v politickom živote a robíte to aj teraz počas ťažkej choroby...

Život je prvý a najväčší dar a má svoj zmysel. Kde je zmysel života, tam je aj vôľa k životu a cesta dopredu, v každej situácii. A najväčším zmyslom života je láska. Viktor Frankl svoju terapiu vybudoval po tom, čo prešiel „fabrikou na smrť“ v koncentračnom tábore Osvienčim. Napriek tomu, ba priam preto, šíril svoje pozitívne myslenie a terapiu zmyslu po celý svoj život. Ani v športe, politike, podnikaní, pri výchove, v medicíne nie vždy vyhrávame, ale kto sa vzdáva, ten už prehráva. Áno, čo rozhoduje v živote je odvaha a vytrvalosť, nie úspechy a prehry. Tie sa striedajú. A nevzdávam sa ani v zápase s chorobou.

Platí tento princíp aj vo vašom duchovnom živote?

Áno, lebo aj tam sú víťazstvá a pády, rôzne obdobia a  zápasiace protiklady. Pápež František inšpirujúco hovorí, že „každý svätec má minulosť a každý hriešnik má budúcnosť“. Je to jednoducho vyjadrená skúsenosť a odhodlanie, ktoré poznajúc a prijímajúc minulosť tu a teraz koná tak, aby sa formovala lepšia budúcnosť, ba čo viac, večnosť.

Niektorí ľudia, ktorí zažívali podobnú skúsenosť s chorobou ako vy, hovoria, že sa im život zrýchlil. Iní zase, tvrdia presný opak. Ako sa zmenilo vnímanie času u vás?

Skôr vnímanie obsahu života a vzťahov sa podľa mňa mení pri chorobe. Rýchlosť je vysoká stále, mám taký pocit. Možno preto, že nie som ležiaci alebo domáci pacient, ale pracujem aj vo svete. Vážne ochorenie nás formuje oveľa väčšmi než všednosť každodennosti, sviatočné dni či dovolenka. Choroba mi pomohla lepšie spoznať hodnotu každého dňa, týždňa a mesiaca. Ale predovšetkým nanovo usporiadať priority, posilniť rodinnú vzájomnosť a lásku, prehĺbiť duchovný život, rozlíšiť priateľov od kolegov a známych. Skutočné priateľstvo je vzácne.

V Pôstnom období pred veľkonočnými sviatkami sme sa snažili viac ako inokedy vnímať Ježišovo utrpenie a smrť, ktorou nás vykúpil. Má, podľa vás utrpenie zmysel aj v našom vlastnom živote?

Niet ruže bez tŕnia, ani životnej cesty bez utrpenia. Ak je prázdne, bez zmyslu, je až neznesiteľným bremenom. Utrpenie je boľavým tajomstvom, zvlášť keď postihuje spravodlivých a nevinné deti. Ale ak je prijaté a pretavené na obetu, mení človeka, rodinu a spoločnosť, prináša dobré ovocie. Budúcnosť sa rodí cez obetu, počnúc zodpovedným materstvom a otcovstvom pri prijatí dieťaťa. Budúcnosť sa ničí konzumizmom, nenávisťou, sebectvom, strachom či ľahostajnosťou. Preto je Ježišov kríž a evanjeliová zvesť dôležitým potvrdením víťazstva nad smrťou. Smrť čaká každého z nás, len nevieme kedy. Ale s Kristom po Veľkom piatku pre nás prichádza veľkonočné vzkriesenie. Kristus so svojím krížom je inšpiráciou a silou pre tých, ktorí ho poznali a prijali. On má silu zmeniť naše osobné, spoločenské a svetové dejiny, nielen náš letopočet. Ale necháva nám úplnú slobodu rozhodovania.

Diskusia o ľudských právach na záver filmového festivalu v Islamabáde v Pakistane (december 2017)

Zmenilo utrpenie váš pohľad na Boha?

Nielen pohľad, ale hlavne vzťah je iný. Obdobie vážnej choroby mi prinieslo osobnú, opakovanú skúsenosť s Bohom. Vďaka rodičom a výchove som od detstva spoznával príbehy velikánov dejín spásy. Napríklad praotca Abraháma. Bez skúsenosti s Bohom by určite nebol schopný obetovať svojho syna, veď milujúci otec to nerobí. Dnes už rozumiem, prečo sv. Pavol hovorí viac o istote, než o viere: „Viem, komu som uveril, a som si istý!“ Viera je z počutia, istota je zo skúsenosti. Boh je Svetlo sveta, je živý a je blízko.

Ako popri vážnej chorobe zvládate pracovné vyťaženie? Minimálne podľa programu zahraničných ciest nie je malé. Pokojový režim to ani náhodou nepripomína.

Viem, že pokoj vyzerá inak a je príjemný. Ale to by som považoval za vzdávanie sa v zápase s chorobou. Moja liečba na NOÚ v Bratislave je ambulantná a bolo možné ju zladiť s pracovnými povinnosťami vo svete. Moja práca je všestranne náročná, s rizikami, rozrastá sa. Ale ide to a robím po dohode s lekármi. A hlavne, výsledky mojich testov sú stále lepšie.

Od mája 2016 ste osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. O vašej práci, vašom novom poslaní, ste dosť podrobne informovali v rozhovore pre náš magazín približne pred rokom. Podaril sa vám odvtedy podobný úspech, ako bolo napríklad vyslobodenie viacerých ľudí z väzenia v Sudáne, vrátane českého kresťanského misionára Petra Jaška?

Úspešné boli rôznym spôsobom aj misie do Iraku, Jordánska, Spojených arabských emirátov, Senegalu, Maroka, i nedávno do Pakistanu, Vietnamu a Južnej Kórey. Všade je iná situácia. Niektoré krajiny sú po konflikte, niektoré sú príkladom medzináboženského dialógu a spolupráce. Mojou úlohou je napomáhať náboženskú slobodu a spolužitie s podporou nástrojov rozvojovej politiky EÚ. Stretávam pritom predstaviteľov politického, náboženského, akademického a spoločenského života. Niektoré návštevy priniesli opätovné pozvanie na návštevu a pokračovanie v spolupráci – napríklad v Iraku, Pakistane, Sudáne, Vietname. A to je dobrý znak, lebo v tejto agende ide o dlhodobé procesy a ciele. O citlivých veciach nemôžem hovoriť, kým nie sú uzavreté. Pracujem na viacerých záležitostiach v zložitých podmienkach prenasledovania.

V Sudáne sa vám podaril veľký diplomatický úspech. Pustili vás k významnému obhajcovi ľudských práv, profesorovi Ibrahimovi Mudawimu, ktorý bol nominovaný na Sacharovovu cenu Európskeho parlamentu. O tejto krajine je známe, že odmieta púšťať k väzňom svedomia zahraničných predstaviteľov. Nakoniec to bol váš osobný prístup, ktorý pomohol otvoriť dvere väzenskej cely. Ocenil ho aj miestny minister zahraničia, ktorý sa zrejme medzi diplomatmi s niečím podobným nestretáva...

Znamená to, že je dôležitý aj spoločenský takt? Môže sa v podobných situáciách, v súvislosti s niektorými diplomatmi, negatívne odzrkadľovať akási nadradenosť „civilizovanejšej“ Európy?

Na úvod mojej návštevy som bol svedkom ostrého odmietnutia takejto požiadavky od skupiny európskych diplomatov s tým, že je to neprípustné zasahovanie do vyšetrovania a vnútorných záležitostí Sudánu. Pri osobnom stretnutí so šéfom sudánskej diplomacie som nielen vyjadril záujem o vážnu spoluprácu, ale aj záujem o konkrétne prípady väznených Sudáncov, medzi nimi Ibrahima Mudawiho. Ja som neprišiel poúčať, obviňovať či zahanbovať, ale pracovať na pozitívnych zmenách s tými, ktorí sú ochotní prijať takúto spoluprácu a ciele. A bolo ich celkom dosť. Hovoril som o náboženskej slobode v parlamente, v Národnej komisii pre ľudské práva, na dievčenskej univerzite v Chartúme, s ministrami, s predsedom Najvyššieho súdu.

Po dvoch dňoch mi politické a bezpečnostné zložky odkázali, že Mudawiho môžem navštíviť, ale hneď a bez sprievodu. Bolo to prelomové gesto a nezabudnuteľné stretnutie, vrátane polemiky s vyšetrovateľmi. Keď som sa pýtal ministra zahraničia Ghandoura na dôvod tohto ústretového rozhodnutia, povedal mi, že si cenia môj odlišný, konštruktívny prístup.

Patriarcha koptskych katolíkov Sidrak z egyptskej Alexandrie.

Ak sa nemýlim, profesorovi Mudawimu hrozilo vo väzení doživotie. Nakoniec bol po stretnutí s vami prepustený na slobodu... Vnímate to v novej funkcii ako najväčší úspech?

Áno, sudánske výsledky boli zatiaľ najväčším úspechom. Profesor Mudawi bol neskoršie, po mojej návšteve prepustený na slobodu spolu s ďalšími piatimi ľudskoprávnymi aktivistami. Čo bolo pozoruhodné, minister Ghandour ma informoval diskrétne vopred, deň pred zverejnením prezidentovej milosti. A zdôraznil, že mi to oznamuje ako prvému zahraničnému predstaviteľovi. Neinformoval prv mocných kolegov na čele diplomacií USA, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka či EÚ, ale mňa ako osobitného vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu. Bolo to ovocie dôvery a signál o záujme pokračovať v začatej spolupráci. Na osude každého človeka záleží. Dôležité sú preto nielen pozitívne procesy a aktivity, ale aj konkrétne prípady prenasledovaných. Pomohol som oslobodiť v Sudáne spolu deväť väzňov svedomia. Človeka to nesmierne teší a povzbudzuje v ďalšom úsilí. Obetiam nespravodlivosti ubližuje nielen zločin, ale aj naša ľahostajnosť a mlčanie.

Európa môže pre mier, stabilitu a rozvoj v konfliktných oblastiach urobiť veľa. Na rozdiel od USA nemá také zaťažené vzťahy a negatívne vnímanie verejnosti. Zjednotená Európa je videná ako reálny príklad mierového a slobodného spoločenstva štátov, ktoré je prosperujúce a atraktívne. Čím viac sme schopní predchádzať konfliktom a prenasledovaniu vo svete, tým viac preventívne riešime utečeneckú a migračnú krízu tam, kde vzniká, už pred hranicami Európy. Je to naša zodpovednosť i náš záujem.

V spomínanom rozhovore pre náš magazín ste definovali, čo znamená náboženská sloboda, ktorú sa ako zástupca EÚ snažíte presadzovať vo svete. Povedali ste, že je to okrem iného aj právo „sám alebo v spoločenstve s inými verejne alebo súkromne manifestovať vieru či svoje náboženstvo“. Asi nie je jednoduché toto právo obhajovať v nedemokratických krajinách. Však?

Je to veľmi náročné, zároveň ale veľmi potrebné, pretože tu ide o základnú, univerzálnu hodnotu dôstojnosti každého človeka, ktorý sa rodí slobodný a rovný v právach. A sloboda veriť či neveriť alebo zmeniť vieru je najvnútornejším výrazom slobody svedomia. Zároveň je to právo prejavovať túto slobodu „učením, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“. Treba povedať, že ide o lakmusový test ostatných politických, občianskych, ekonomických a kultúrnych práv. Mali by sme si to ešte pamätať z obdobia komunistickej totality. Sloboda náboženstva a svedomia, ako ukázala napríklad aj sovietska diktatúra, je dôležitá ani nie tak pre prežitie jednotlivých náboženstiev, ale pre spravodlivosť a dobré spravovanie spoločnosti, ktoré je tak veľmi dôležité pre veriacich i neveriacich, pre ľudí nábožensky i sekulárne založených.

Tri štvrtiny ľudí vo svete dnes žijú v krajinách, kde sú veľké alebo veľmi veľké obmedzenia slobody náboženstva a svedomia. A trend je negatívny. Je to aj vďaka pomerom v najľudnatejších štátoch – v Číne a Indii, v Ázii, Afrike, na Blízkom východe. Okrem toho existuje diskriminácia či prenasledovanie vďaka neštátnym aktérom, akými sú teroristické či islamistické bojové organizácie ako ISIS, Boko Haram, Taliban a ďalšie.

Rozhovor, ktorý ste si prečítali, je prvou časťou, v stredu vydáme jeho pokračovanie - druhú záverečnú časť.