RADOSŤ A BOLESŤ VEDIA BYŤ ROVNAKO VZNEŠENÉ

Aký je príbeh piesne Radostný kráľ?

JANKA: Vznikla v období, keď sme pociťovali volanie byť radostnými. Prišli sme do bodu, keď sme pochopili, že radosť je cnosť, ktorú si veľakrát musíme vybojovať. Ak ju ako kresťania nevyžarujeme, niekde sa stala chyba a zrejme svoj vzťah s Bohom neprežívame úprimne. Veľmi ma oslovuje „radostná svätosť“ dona Bosca alebo Filipa Neriho a cítim, že toto je to, čím sa líšime od ľudí, ktorí nežijú s Bohom: ak nám Ježiš sľúbil, že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta a ak sme uverili, že v ňom máme všetko, nemáme dôvod na zúfalstvo či beznádej. Odkedy spoznávam Ducha Svätého, zisťujem, že plač z hĺbky duše a rovnako smiech z tej istej hĺbky majú niečo spoločné: očisťujúce slzy a hlboký pokoj, ktorý vo mne vždy zanechajú.

 

Tu pred Tebou zložím jarmo,

ktoré si zbytočne nosím.

Tu pred tebou skloním hlavu

a vyznám Ti: som Tvoje dieťa.

 

Stále som Tvoje dieťa

Stále som Tvoje dieťa

Stále som Tvoje dieťa

 

Radostný Kráľ,

sám Láskou sa nazval.

Vo svete plnom bojov,

radosť mi nosí ako dar.

 

(Radostný kráľ, 2017)

 

Dá sa radosť naozaj vybojovať? Ako?

TÁŇA: Ja som si v prvom rade musela uvedomiť, že radosť nie je menej vznešená ako boj, v ktorom veľakrát prežívame bolesť. Rovnako tiež, že prežívať bolesť a radosť zároveň sa nevylučuje. Vždy si pri tom spomeniem na verš zo Skutkov apoštolov 5, 40 – 41, kde Peter s ostatnými apoštolmi hlásali evanjelium a za to ich dali zbičovať. „A oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno.“

Ako kresťania, ktorí uverili v spásu, sme už dávno víťazmi. Preto sa dokážeme radovať, aj keď okolnosti nie sú priaznivé. Radosť totiž vyplýva z dôvery, že úzko spolupracujem s Bohom, a preto čokoľvek, čo sa stane, má za výsledok víťazstvo. Samozrejme v prípade, že počúvame jeho hlas.

Radosť sa pre mňa nedá ani tak vybojovať, ako sa pre ňu rozhodnúť. Rovnako si myslím, že radosť je veľakrát len milosť, ktorú Boh daruje človeku ako zbraň. A posledná vec – prežívať radosť vie byť rovnako ťažké ako znášať bolesť, pretože za svoje rozhodnutie sa musíme postaviť, musíme uveriť vo víťazstvo, ktoré v tej chvíli veľakrát nevidíme. Radosť je rovnako, ak nie niekedy aj viac, vznešená.

LÁSKA BOHA OTCA MÁ SILU POSTAVIŤ NÁS NA NOHY

Kedy ste vy osobne objavili Božie otcovstvo?

JANKA: Boha ako Otca som objavovala postupne. Myslím si, že je to celoživotná misia. Asi prvým dôležitým medzníkom bol pre mňa kurz Otcovo srdce, ktorý som absolvovala v Dolnom Kubíne. Prežívala som vtedy obdobie, keď sa mi skoro nič v živote nedarilo a hanbila som sa za všetky svoje prehry. Možno o to dôležitejšie pre mňa bolo v tej chvíli zistenie, že hoci sa niekedy cítim ako najväčšia nula, Boh je môj skutočný Otec a jeho láska má silu postaviť ma opäť na nohy. Odvtedy nemusím nikomu nič dokazovať. Odvtedy viem, že Pán Boh ma má rád jednoducho preto, lebo som a nie preto, že niečo robím. Často sa vraciam do tých chvíľ, najmä keď sa mi niečo vydarí alebo keď zažívam úspech.

Zmenilo sa niečo v tvojom živote po tomto objave?

JANKA: Spoznaním jeho lásky, ktorá ide za hranice akéhokoľvek chápania, sa pre mňa zmenilo, myslím si, všetko. Asi kľúčové pre mňa bolo zistenie, že ak On je silný, ja môžem byť úplne pokojná a slabá. Vlastne čím slabšia a obyčajnejšia som, tým viac si ma dokáže použiť. A to ma napĺňa nádejou. Láska Boha nie je žiadna silná metafora. Je to realita, v ktorej som povolaná žiť, kráčať, tvoriť. Asi tak vnímam Božie otcovstvo: je to pre mňa život v radikálnej láske a vo svetle. Niekedy ma z neho až rozbolia oči.

V akých situáciách sa utiekate do hlbín Otcovej lásky?

JANKA: Vždy, keď zažívam bezbrannosť a veľkú ohraničenosť vlastnej či akejkoľvek inej ľudskej lásky. A to sa stáva veľmi často.

PREHRA MÁ OBČAS VÄČŠÍ VÝZNAM AKO VÍŤAZSTVO

Máte skúsenosť s tým, že ste sa cítili vo svojej službe silní a Boh nenaplnil vaše predstavy? Ako sa dá naučiť získať pokoj v slabosti?

TÁŇA: Táto vec veľmi súvisí s tým, ako si myslíme, že nás Boh vidí. Za čo konkrétne nás miluje. Veľmi mi záležalo, a veľakrát aj stále záleží, mať veci pod kontrolou. Byť pánom situácie a mať chladnú hlavu, čo vo svojej podstate a v mnohých situáciách nie je zlé. No o to väčšmi sa potom pre veci stresujem, lebo nechám, aby mali dopad na moje schopnosti, na nejaký môj výkon, z ktorého vzíde isté ohodnotenie. Ani nie tak uvedomelé, ako skôr mimovoľné. Raz pred väčším vystúpením som vedela, že nedokážem spraviť nič pre to, aby som nemala trému, aby sa mi nechvel hlas. Došla som do momentu, keď som vedela, že akákoľvek snaha mi už nepomôže. A v tom momente, v tej krátkej chvíľke zúfalstva, prišiel pokoj. Nie preto, že by mi to bolo zrazu jedno a prestalo mi záležať na kvalite vystúpenia, ale preto, lebo akoby zodpovednosť za výsledok už nebola na mne. Len čo som si povedala, že už nič nezmôžem a prežila som tú chvíľku strachu z nemohúcnosti, no zároveň uvedomenia si, že ja nie som tá, ktorá musí alebo dokonca dokáže nad tým silou zvíťaziť, spôsobilo to vo mne premenu a už som sa viac nedokázala báť.

Veľakrát sa mi stalo, že som chcela preraziť hlavou múr. No veľakrát práve prehra mala väčší význam ako víťazstvo. Pokoj je pre mňa výsledkom dôvery. Dôvery, že moje výsledky neurčujú kvalitu môjho charakteru, kvalitu mojej lásky. Určite existujú dobré aj zlé rozhodnutia, no ich charakter nie je konečný.

Máte ako kapela veľkú evanjelizačnú moc. Darí sa vám hovoriť o Ježišovi aj vo vlastných rodinách?

JANKA: Myslím si, že prinášať evanjelium do vlastnej rodiny, medzi súrodencov a rodičov, tam, kde som najviac poznaná a videná, nie je jednoduché. Som v tom slabá.

Myslím si, že viacerí máme podobnú skúsenosť. Možno je cestou len evanjelizácia životom, prácou na svojich nedostatkoch. Čo si myslíte vy?

TÁŇA: Ja si myslím, že v našej zodpovednosti je len bojovať dobrý boj, dokončiť beh a zachovať vieru. A milovať. Výsledky prídu, aj keď nie vždy tak, ako si predstavujeme. Možno ich ani neuvidíme. No odmenu za ne dostaneme.

SPOLOČENSTVO NÁS UČÍ ZAMILOVAŤ SI PRAVDU

Ste členmi spoločenstva Piar, ktoré funguje vo viacerých mestách na Slovensku i v Čechách. Povedzte mladým, ktorí zatiaľ nepatria do žiadneho spoločenstva – prečo je dobré niekam patriť?

JANKA: Spoločenstvo je pre mňa druhá rodina. Vedie ma za Ježišom. Bez spoločenstva si svoj osobný vzťah s Bohom neviem predstaviť. V ňom čerpám silu a nádej pre svoje dni a inšpiráciu pre svoj život. Je to tiež miesto, kde som konfrontovaná s vlastnými nedostatkami a moje pravé ja sa pomaličky derie na povrch. V ňom sa zbavujem nánosov vlastnej márnivosti a túžby vyzerať pred ľuďmi čo najlepšie. Spoločenstvo ma naučilo zamilovať si pravdu, aj keď je niekedy ostrá a nie je príjemné ju počuť. Ale vždy ma vedie bližšie k Ježišovi. Preto si ju chcem vypočuť pozorne až do konca.

Aká bola vaša cesta do spoločenstva?

TÁŇA: Do spoločenstva som sa dostala vďaka piaristickej škole a ľuďom v nej. Tiež vďaka tomu, že mi rodičia otvorili dvere tým, že ma prihlásili na školu, kde som sa mohla o Bohu dozvedieť viac a intenzívnejším spôsobom napriek tomu, že z praktického hľadiska bolo toto rozhodnutie nelogické. Urobili to, hoci sami nie sú a ani neboli úplne veriaci.

U mňa bola cesta do spoločenstva prirodzená. Až po nejakom čase vidím, že nebola náhodná. Presvedčilo ma odhodlanie ľudí, ktorí v Boha uverili, a dobro. Bezpodmienečné dobro. Stála som pred rozhodnutím, či sa zaradiť medzi ľudí, z ktorých, priznávam, nie všetci mi boli vtedy na prvý pohľad úplne sympatickí, skôr práve naopak, alebo pokračovať tým regulárnym spôsobom života. Doteraz neviem, ako sa stalo, že som skončila práve na chválach spoločenstva, ktoré moji vtedajší priatelia považovali za síce svojím spôsobom milé, no viac-menej chvíľkové vzplanutie ľudí, ktorí sa nevedeli inde nájsť. Och, ako sme sa len vtedy mýlili.

Na záver – čo podľa vás potrebujú dnes najviac počuť mladí ľudia?

TÁŇA: Vždy som si myslela, že moja cesta k Bohu nebola výnimočná, lebo sa nezačínala na dne. Pritom stačí občas sa len obzrieť a zamyslieť. Možno zistíte, že vo vašich podmienkach boli niektoré udalosti viac ako nepravdepodobné, a predsa ste tam, kde ste. Nie sme special snowflake, ktorá vlastne v konečnom dôsledku nie je special, pretože byť iný je pre snehové vločky normálne. Sme nenahraditeľní. A to je rozdiel.