Kedy ste prvý raz privoňali k átriu Dobrého pastiera?

Prvýkrát som sa s átriom stretla počas môjho štúdia na Medzinárodnom teologickom inštitúte v rakúskom Trumau. V tom čase som si robila kurz montessori pedagogiky a zaujalo ma, že existuje koncept náboženskej výchovy, ktorý je založený na montessori princípoch.

Čím vás oslovilo?

Keď nad tým premýšľam, na začiatku to bolo hlavne krásou. V átriu boli prepracované miniatúry, tkané koberce a pozlátené lampy... Krása, ktorá sa ma dotýkala a vzbudzovala tajomno. Bola to miestnosť, ktorá ma lákala a kde som chcela tráviť čas.

Ako prebiehajú tieto stretnutia s deťmi?

V niektorých átriách sa deti pred miestnosťou čakajú a vchádzajú dnu spolu. V tom našom, Átriu Ovečka, však deti vchádzajú rovno po príchode, pozdravia sa so mnou podaním ruky a nasleduje samostatná činnosť podľa vlastného výberu.

Čo to znamená?

Niektoré deti si rozložia na zemi koberček, čím si vyhradia priestor, v ktorom ich nikto nemôže vyrušovať a vyberú si z poličky pripravený materiál, ktorý im už bol odprezentovaný na predošlých stretnutiach. Môže to byť napríklad skladanie drevených puzzle Izraela, domček s drevenými figúrkami a biblickým príbehom, obliekanie ornátov na figúrku kňaza, ale aj pripravovanie miniatúry oltára. Iné deti si v tom čase môžu kresliť za stolom, lepiť alebo niečo vyrábať.

Po asi polhodine takejto samostatnej práce zazvoním zvončekom, čo znamená, že sa začína katechéza. Deti prerušia činnosť a sadnú si na vyznačený polkruh. Tam im predstavím novú katechézu, ktorá sa spravidla spája s nejakým novým materiálom a trvá asi desať minút. Po nej sa deti vrátia k samostatnej činnosti. Na konci stretnutia opäť zazvoním a deti už vedia, že sa stretávame v modlitebnom kútiku, kde sa modlíme.

Foto: Barbara Rehakova

Stretnutie prebieha pokojne, v úcte, šepká sa. Prečo?

Katechézy vychádzajú z toho, že nám ticho uľahčuje modlitbu a rozjímanie. Verím, že deti práve sústredenou činnosťou rúk rozjímajú nad tým, čo robia a že sa to dotýka ich vnútra. Ticho je tiež prejavom rešpektu k modlitbe ostatných. Ticho vytvára priestor, v ktorom sa učíme vnímať Boží hlas. Počas mojej trojročnej praxe sa čoraz väčšmi presviedčam o tom, že deti milujú ticho.

Čím prináša átrium bohatšiu ponuku pre slovenské deti?

V átriu sa o Bohu len neučíme, ale práve cez ticho a sústredenú prácu s ním vstupujeme do vzťahu. Deti sa potrebujú dotýkať vecí, manipulovať s nimi, nie je pre ne prirodzené len sedieť a počúvať. V átriu majú deti slobodu pohybu a slobodu voľby materiálu. Vedúci átrií by sa mali snažiť, aby bolo toto prostredie aspoň v rámci možností krásne, aby v deťoch už samo miesto vzbudzovalo úctu k posvätnosti a tajomstvu.

Dnes sa pomaly počet átrií na Slovensku zvyšuje. Sledujete to?

Átriá vznikajú rýchlo a nie o všetkých viem. Aktuálne registrujem na Slovensku pätnásť átrií, ale je možné, že ich je viac. Väčšina z nich má jednu, dve skupinky po asi desať detí, no sú aj veľké átriá, ako napríklad naše Átrium Ovečka alebo Átrium v UPeCe Bratislava, kde sa vystrieda za týždeň niekoľko skupiniek.

Átrium vychádza z pedagogiky Márie Montessoriovej. Kto bola táto žena?

Bola to talianska lekárka, ktorá na základe pozorovania správania detí vymyslela vzdelávacie princípy a pomôcky, ktoré sa stali svetovým fenoménom. Prišla napríklad na to, že dieťa (do 6 rokov) sa najviac učí cez pohyb a prácu rúk, že deti majú senzitívne fázy, počas ktorých sú schopné sa veľmi rýchlo a bez vypätia vôle naučiť novú – hoci aj náročnú – látku, že sú schopné veľmi hlbokej koncentrácie, počas ktorej sa intenzívne učia (hovorí sa tomu polarizovaná pozornosť), že deti majú rady poriadok a rady upratujú. (úsmev)

Samozrejme, jej objavy boli oveľa komplexnejšie, no viac sa určite dočítate na internete alebo v jednej z jej kníh.

Foto: Barbara Rehakova

Existuje nejaký vzácny alebo hlboký okamih s deťmi z týchto stretnutí, ktorý si nesiete v srdci?

Vzácne okamihy prichádzajú často pri modlitbe, keď deti tak jednoducho a úprimne ďakujú za kvetinky, za trávu, za maminku a že napríklad nekašlú. (smiech) Vtedy viem, že ony sú úplne pred Bohom také, aké sú. Žiadne masky, žiadne komplikované slová, len jednoduchosť Božích detí.

Alebo, keď sa ich spýtam, či majú nejaký nápad, ako sa môžu volať ovečky v ovčinci Dobrého Pastiera a ony začnú menovať svojich súrodencov alebo deti v átriu. A nevynechajú ani seba a mňa.

Alebo keď mi jedno štvorročné dievčatko po prečítaní podobenstva o kupcovi a perle povedalo, že keby ono našlo tú najvzácnejšiu perlu, tak by predalo všetky svoje šatočky, lebo tá najvzácnejšia perla je predsa ako Božie kráľovstvo.

Prirodzená otázka na záver: Keď budete mať deti, dáte ich do átria?

Ak raz budem mať vlastné deti a bola by možnosť navštevovať átrium, určite by som ich v tom podporila. Nestretla som sa s lepším a prepracovanejším konceptom náboženskej výchovy pre deti. Sofia Cavalletti a Gianna Gobbi pracovali na tomto koncepte vyše päťdesiat rokov a pre mňa je fascinujúce, ako dokázali ísť k podstate a podať kresťanské posolstvo vo svojej jednoduchosti a sile.

Viera detí v žiadnom prípade nie je závislá od toho, či deti navštevujú átrium alebo nie, ale z pozorovania vidím, že čas strávený v átriu pomáha deťom budovať osobný vzťah s Bohom.